Jakub Paur (31) patrí k najznámejším ligovým futbalistom a medzi súčasnými hráčmi sa počtom štartov i gólov drží v rebríčku na popredných priečkach.
Šikovný stredopoliar, bývalý reprezentant v mládežníckych kategóriách sa od tvrdých súbojov na trávniku odreaguje – maľovaním obrazov.
Tento rok v máji prežil jeden z najkrajších momentov v jeho futbalovej kariére. S trnavským Spartakom vybojoval Slovenský pohár, keď vo finále zdolali Slovan Bratislava.
Mal za sebou komplikovanú sezónu, najskôr ho trápili zranenia, a keď už bol zdravý, ťažko sa prebojovával do základnej zostavy. Aj v pohárovom finále sedel najskôr na lavičke.
Nastúpil až desať minút pred koncom a v nadstavenom čase strelil hlavičkou víťazný gól.
„Prežívam nával emócií, také niečo som si nevedel ani predstaviť. Je to úžasné, smiech, plač, všetko dokopy. Bláznovstvo,“ vravel v eufórii tesne po stretnutí.
Výborný zápas s Bilbaom
Tvrdí, že konečne prelomil smolu, ktorú dlho mal. V tridsiatke získal najcennejšiu trofej v kariére.
"Cením si však v nej aj viacero iných zápasov a víťazstiev. V žilinskom drese sme v play-off o postup do skupiny Európskej ligy doma po výbornom výkone zdolali Bilbao, čerstvého víťaza španielskeho Superpohára. Prehrávali sme 0:2 a troma gólmi sme otočili nepriaznivý vývoj. Strelil som prvý z nich.
Mal som vtedy výbornú sériu, na tejto európskej ceste mi to vychádzalo aj strelecky, dal som gól každému súperovi."
Nie všetko vždy bežalo v jeho živote ideálne. Ešte na začiatku kariéry, pred ôsmimi rokmi, prežíval aj zložité chvíle. Jeho ďalšie futbalové napredovanie bolo ohrozené.
Absolvoval operáciu srdca. Trpel arytmiou, čo je porucha srdcového rytmu. Mimochodom, podobný zákrok podstúpil v pätnástich rokoch aj slávny Portugalčan Cristiano Ronaldo.
„Pre lekárov to bola v podstate rutinná operácia, keď to zľahčím, akoby vyberali mandle. Mne však nebolo všetko jedno, trochu ma to vykoľajilo, pretože predsa len to bol zásah do srdca. Diagnóza odborne znela tachykardia a podrobil som sa srdcovej ablácii,“ vysvetľuje Paur.
Našťastie, všetko dobre dopadlo a lekári mu povedali, že po štyroch dňoch môže opäť trénovať. „Všetkých v klube to prekvapilo. V tom čase bol trénerom Adrián Guľa, nechcel zbytočne riskovať, dal mi pre istotu dva týždne voľno a po ňom som sa vrátil späť do futbalového diania.“
Všetky sily do futbalu
A bol to práve futbal, ktorý ho vždy motivoval aj v jeho výtvarnej tvorbe. Najmä v začiatkoch si vyberal predovšetkým portréty svojich obľúbených hráčov.
Loví v pamäti, ale nespomína si na nikoho v rodine, po kom by mohol zdediť umelecké gény.
„Skôr možno športové – mama bola atlétka, venovala sa behu aj súťažne. Otec hrával futbal, mal dokonca dobre rozbehnutú kariéru, ale zastavili ho zdravotné problémy, absolvoval operácie oboch kolien,“ približuje Jakub.
Narodil sa vo Višňovom, ktoré leží len na skok od Žiliny, kde talentovaný chlapec vyrastal vo futbalovej akadémii.
Čítajte viac Mal problémy so srdcom, operovali ho. Najlepšia hlava v lige, kričali Trnavčania na hrdinu z lavičky
V MŠK sa krok za krokom vypracoval na popredného futbalistu, stal sa aj kapitánom prvoligového mužstva. Ale jeho záber bol od malička širší. Pekne spieval, chodil do zboru.
„Ale veľkú spevácku dráhu som nezažil. Spieval som najmä doma v kostole vo Višňovom,“ usmieva sa.
„Mama mi síce občas vravela, že mám nadanie, aby som sa uplatnil aj v nejakej umeleckej oblasti, ale tieto predpoklady som nerozvíjal. Rozhodol som sa pre futbal a všetky sily som venoval tomu, aby som sa v ňom uplatnil a stal sa dobrým hráčom. Maľovanie zostalo pre mňa len príjemným trávením voľného času.“
Prvého nakreslil Mintála
Kedy si uvedomil, že má vlohy na maľovanie?
"Prišlo to spontánne. V škole na hodinách výtvarnej výchovy som zistil, že maľovanie ma baví a kreslil som si aj po škole doma. Od začiatku som bol samouk, neabsolvoval som nijaké školy ani kurzy, robil som len to, čo som odpozoroval, alebo o čom som sa niekde dočítal.
Myslím si, že postupne, ako som získaval skúsenosti, som sa aj zlepšoval. Najmä v technike. Našiel som inšpiráciu napríklad na instagrame, kde som sa dozvedel, že maliari používajú vatovú tyčinku, tak som to skúsil aj ja. Sú to skôr drobnosti, ale mne pomáhali," vysvetľuje.
Okrem vatových tyčiniek používa najmä ceruzky, uhlíky či špeciálne gumy. Maľuje na plátno alebo výkres. „Používam výlučne ceruzku, robím tiene, rozmazávam,“ dopĺňa.
Prvý obraz, ktorý nakreslil, bol portrét žilinského futbalistu Marka Mintála.
"Keď som bol mladý futbalista v žilinskom klube, bol na vrchole. Bol to môj prvý vzor. Mal som ich potom viac. Zo zahraničných hráčov som napríklad uznával Zinedine Zidana, ale to som ešte nekreslil.
Fandil som Barcelone, tak som si neskôr vybral mojich obľúbených hráčov – Lionela Messiho, keď bol ešte na začiatku jeho veľkej kariéry, a Andrésa Iniestu.
Veľmi sa mi páčil aj Ronaldinho, ale toho namaľovať som si netrúfal, odrádzali ma najmä jeho dlhé kučeravé vlasy, tie mi vždy robili problém," pokračuje.
Zameriava sa na portréty
Jeho tvorba pozostáva výlučne z portrétov. „Skúšal som maľovať aj stromy, krajinky, ale to ma natoľko nebavilo,“ pripomína.
Ako si vyberá osoby, ktoré zobrazuje? "Dopredu si to príliš neplánujem. Je to vždy momentálna motivácia. Kreslil som niekoho z rodiny alebo deti kamarátov. Máme známu, ktorá nám vo viacerých veciach pomohla.
Namaľoval som jej dve vnúčatá a takto som sa jej chcel poďakovať a prekvapiť ju. Asi len raz sa stalo, že som zhotovil obraz na základe objednávky. Kamarát ma požiadal, či by som nenamaľoval jeho dcéru s manželkou. Súhlasil som, ale nijaký honorár som si nevypýtal a ani nedostal,“ smeje sa.
Obrazy nepredáva, maľuje ich len pre potešenie svoje a blízkych ľudí. A občas je to vhodný a originálny darček pre známych a priateľov. Im sa jeho obrazy veľmi páčia, ale nevie odhadnúť, akú majú skutočnú hodnotu a či by si ich niekto aj kúpil. Zatiaľ si nedokáže predstaviť, že by sa takto živil.
"Už nie som najmladší, pomaly uvažujem, čo budem robiť po skončení kariéry. Ale zatiaľ by som ešte chcel hrať futbal, pokiaľ sa bude dať. Potom sa uvidí.
Nevylučujem, že by som si mohol privyrábať aj maľovaním. Aj o tom často uvažujem. Ešte by som sa však potreboval zdokonaliť, možno absolvovať nejaké kurzy, naučiť sa nejaké postupy, techniky, aby mi tvorba netrvala tak dlho.
Ale asi by som to robil len popri nejakej inej práci, nemala by to byť hlavná náplň a rozhodujúci zdroj mojich príjmov," zdôrazňuje Paur.
Voľno trávi so synom
Býva aktuálne v Trenčíne a dochádza do Trnavy, v ktorej pôsobí druhý rok. Najmä v poslednom období mal na svoju veľkú záľubu menej času. Do rodiny pribudol syn Jakub, ktorý má dva roky, a šťastný otec sa s ním usiluje stráviť čo najviac času.
Trnavskí futbalisti majú za sebou náročnú jeseň, okrem ligových zápasov sa im darilo aj v pohárovej Európe, postúpili do skupiny Konferenčnej ligy a svoj tohtoročný program uzavreli len pred niekoľkými dňami.
"Mali sme nabitý program, odohrali sme veľa stretnutí a aj sme veľa cestovali, takže som mal v posledných mesiacoch menší priestor na rozvíjanie môjho koníčka.
Pre mňa je maľovanie aj časovo dosť náročná záležitosť. Obraz tvorím na etapy, pracujem na ňom napríklad dve hodiny a potom sa k nemu zasa vrátim, vždy podľa mojich časových možností. Na jednom obraze pracujem aspoň osem hodín čistého času."
Teší sa na vianočné sviatky v kruhu rodiny. Ale nedostatok času je hlavný dôvod, prečo si jeho obraz ako vianočný darček nik pod stromčekom nenájde.
„Možno by niekoho potešil. Nevylučujem, že niekedy v budúcnosti, keď už nebudem aktívny futbalista, sa takto vyhnem aj vianočnému zhonu a nákupom,“ dodáva Jakub Paur.