Srbské médiá píšu, že o Sinisovi sa dajú písať romány, jeho život bol priam ideálny pre špičkový hollywoodsky film… Pripomeňme si fragmetny z jeho výnimočného života..
Keď Mihajlovič oslavoval 50. narodeniny, Talianom predstavil svoje srbské ja. Obľúbený Miha vo veľkom rozhovore pre Gazetu hovoril o zápase s Chorvátmi v roku 1999, svojom živote, emóciách, vzťahu so zosnulým otcom, derby medzi Crvenou Zvezdou a Partizanom, ale aj o tom, že aj keď vyzerá ako kameň, vie plakať.
O OTCOVI
Myslím na neho každý deň. Bol by som rád, keby mohol vidieť vyrastať svoje vnúčatá a pravnúčatá. Keď hovorím o snoch, nesnívam o víťazstve v Lige majstrov alebo Scudette. Môj sen je nesplniteľný – chcel by som objať svojho otca! Bol šoférom kamiónu, zomrel na rakovinu pľúc, keď mal 69 rokov. Keď zomrel, nebol som s ním. Počas vojny som ho prosil, aby prišiel ku mne do Talianska, ale on chcel zostať vo svojej krajine.
O MATKE
Moja mama sa na mňa stále pozerá tými istými očami, ako keď som bol dieťa. Nehovorí po taliansky, moje deti nevedia veľmi dobre po srbsky. Ale vždy, keď nás navštívi doma v Ríme, vidím, ako sa na nich pozerá a uvedomujem si, že láska nepotrebuje slová.
O SVOJOM ŽIVOTE
Zošedivel som, vlasy mi preriedli. Niekedy cítim energiu o 20 rokov mladšieho muža a niekedy mám pocit, že mám 150 rokov. To kvôli všetkému, čím som si prešiel. Mladosť v Srbsku, kariéra, Taliansko, mestá, šesť detí, chudoba, úspech, pohoda. Ale aj dve vojny, rany, slzy… Dnes, keď sa obzriem späť, môžem povedať: Siniša, koľko životov si prežil.
O SRBSKU
Mám silný charakter. Som Srb od hlavy po päty, so všetkými prednosťami a chybami môjho hrdého ľudu. Viem si však priznať chyby, požiadať o odpustenie a som vždy pripravený na dialóg. Považujú ma za tvrdého človeka, to je pravda. A radšej ma neprovokujú.
O STRATENOM DIEŤATI
Pred viac ako rokom sme s Arianou čakali ďalšie dieťa. Žiaľ, tehotenstvo bolo prerušené. Mať dieťa v 50-ke je ako začať odznova, cítite sa opäť mladí. Moja žena tým trpí, ja viem, chápem ju. V jej bolesti vidím, že sme ako rodičia mali snáď všetko. Možno by bolo ďalšie dieťa výzvou času.
O NAJLEPŠÍ ZÁPAS
Išlo o prvý povojnový zápas Srbov a Chorvátov v Záhrebe. Kvalifikovali sme sa na európsky šampionát. Zápas sa skončil 2:2 a pri oboch góloch som asistoval. Noviny v Srbsku mi dali 10.
DERBY V TALIANSKU A SRBSKO
Derby v Belehrade sa nedá porovnať so žiadnym iným. Je to oveľa viac ako zápas. Atmosféra na Maracane sa nedá vysvetliť. V Miláne sa hrá derby vysokej šľachty. Janov má najkrajšie choreografie.
O VOJNE
Všetky vojny sú ohavné, ale bratovražda, ktorú sme zažili v bývalej Juhoslávii, je to najhoršie, čo sa môže stať. Kamaráti, ktorí sa postrieľali, rozbité rodiny. Videl som, ako moji ľudia padli, mestá boli zničené, všetci boli zabití. Môj najlepší priateľ mi zničil dom. Môj strýko, Chorvát a brat mojej mamy, chcel zabiť môjho srbského otca so slovami „zabijem ťa ako prasa“.
Arkan (Željko Ražnatović 17. apríl 1952 – 15. január 2000, známejší ako Arkan, bol parašutista srbskej polovojenskej organizácie nazývanej Srbská dobrovoľnícka garda počas juhoslovanských vojen, šéf fanklubu Delije Crvenej Zvezdy Belehrad) ho našiel, mali ho zabiť, ale potom v jeho mobile videli moje telefónne číslo a to mu zachránilo život.
O ARKANOVI
Z nekrológu pre Arkana, ktorého som poznal pred vojnou, o mojom odsúdení jeho zločinov a o tom, čo v tej chvíli predstavoval pre Srbov, som hovoril veľakrát. Aby sme mohli posúdiť, čo sa stalo, musia prejsť dve generácie. Pre všetkých to bolo zničujúce. Čo hovorím ja, vie povedať aj Chorvát a Bosniak. Zažili sme šialenstvo dejín.
O VUKOVARE
Narodil som sa vo Vukovare, ktorý bol pre mňa najkrajším mestom na svete. Potom sa stal symbolom vojny. Vrátil som sa tam o dva roky neskôr. Naposledy to bolo počas vojny v roku 1991. Všetko bolo zrovnané so zemou. Nevedel som sa zorientovať. Len kostry budov, nahromadené do zákopov. Vtáky nelietali, neboli žiadne psy. Mesto duchov.
Pamätám si na zjav dvoch desaťročných chlapcov, ktorí si vzali samopaly. V detských telách mali mužské oči. Smutné oči, ktoré už videli všetko okrem detstva. Jeden z nich pristúpil ku mne a spýtal sa, kto som. Často na to dieťa myslím, rád som vedel, čo sa mu stalo. Ak si ho nevzala vojna, dnes je z neho muž, možno má ženu a deti. Dúfam, že tie oči, ktoré narástli príliš skoro, dnes trochu svetla.
O MEDŽUGORJI (pútnické miesto v Bosne)
Keď som prvýkrát išiel do Medžugorja, začal som plakať ako dieťa, nedokázal som zastaviť slzy. A v ten deň som sa cítil silnejší a ľudskejší ako kedykoľvek predtým.
VÍNO A BANÁNY
Dnes, keď idem do reštaurácie, vyberám si to najlepšie a pijem dobré vína, no nič neprekoná chuť banánu, o ktorý som sa kedysi podelil s bratom.
Čítajte viac Skolila ho leukémia. Zomrela legenda Juhoslávie Siniša Mihajlovič