Neskôr s Dundee United trápil najslávnejšie škótske značky. Prvý júlový deň tohto roka však všetko prekonal. Z rumunského Sepsi prestúpil do najúspešnejšieho klubu Juhoafrickej republiky – Mamelodi Sundowns. „Je to ako Slovan Bratislava u nás,“ tvrdí útočník Pavol Šafranko (27).
Ako vyzerala oslava Vianoc a príchodu nového roka v Juhoafrickej republike?
Mali smeu okolo 28 stupňov Celzia, takže veľmi odlišne. Oslava Vianoc či Silvestra v takých teplotách je čudná. Na Slovensku si ju spájame so snehom, kresťanstvom a tradíciami. Tu je veľa národností, veľmi to neriešia.
Nemajú Juhoafričania ani stromček?
Sem-tam sa nejaký nájde. Občas vidieť aj vianočné svetielka či Santa Clausa.
Spravili ste si v Pretórii slovenskú vianočnú večeru?
Áno. Nedávali sme si však darčeky, mali sme jednoduché a skromné Vianoce.
Nebol problém zohnať ingrediencie do zemiakového šalátu?
Vôbec. Bez problémov sme si zadovážili rybu i majonézu do šalátu. Človek by si pomyslel, že je medzi JAR a Európou veľký rozdiel. Sú si ale veľmi podobné.
Aké je jedno z troch hlavných miest JAR?
Pôsobil som aj v krajších. Nie je však hrozné. Typické pre Pretóriu sú fialové kvety na stromoch, staršia infraštruktúra a štvormetrové ploty. Boli sme však napríklad v Kapskom meste a to je nádherné. Mám rád prírodu, tá bola krásna. Pláže, slnko, moderné mesto. Odporúčam všetkým vidieť aj Stolovú horu, ktorá sa nad ním týči.
Je niečo, čo vás v JAR príjemne prekvapilo i negatívne šokovalo?
Ľudia sú tu veselí a priateľskí. Čakal som trochu väčšie rozdiely oproti životu, na ktorý som bol zvyknutý v Európe. Negatívom je obrovská kriminalita.
Ako sa s ňou dá vyrovnať?
Je to náročné. Človek nemôže chodiť kde, kedy a ako chce. Ideálne je ísť autom, dávať si pozor v nákupných centrách a vynechať prechádzky. Je to vec, ktorú som si nevedel predstaviť. Vianočná či novoročná špacírka neprichádza do úvahy, jedine v našom rezorte, ktorý je chránený. Inde ani náhodou.
Aká je JAR z futbalového hľadiska?
Chýba mi sloboda, ktorú som spomínal. Rád som voľný a tu s manželkou nie sme. Nerád žijem s myšlienkou strachu. Sú tu krásne i temné miesta, ako všade.
Ako sa zrodilo rozhodnutie vymeniť rumunské Sepsi za juhoafrické Sundowns?
Keď prišla ponuka, zisťoval som si nejaké veci. Prekvapilo ma, že boli ochotní vyplatiť Sepsi 700-tisícovú výstupnú klauzulu v časoch pandémie. Bavili sme sa o tom s manželkou, riešili sme bezpečnosť. Videl som, že Sundows hrá africkú Ligu majstrov, je najlepším klubom v krajine. Za ostatné roky vyhrali množstvo trofejí. Mám 27 rokov a až do príchodu k Sundowns som nevyhral žiadnu. Už sme získali pohár. Nebudem klamať, polepšil som si aj finančne.
Iste sa vám hrá lepšie v tíme, ktorý bojuje o tituly ako o stred tabuľky či záchranu.
Samozrejme. Sundows je ako Slovan na Slovensku. Je tu veľký tlak. Mužstvo často neprehráva, očakávajú sa len víťazstvá. Prekvapilo ma, aké tu je zázemie i profesionalizmus. Z tohto hľadiska je to najlepší klub, v ktorom som bol.
A čo kvalita ligy?
Ťažko sa to porovnáva. Každá liga má špecifiká. Mne sa páči, že je o ňu veľký záujem. Sú tu krásne štadióny, nie ako tie slovenské – všetky od jednej firmy, ako cez kopirák a ani neviete, či ste v Poprade, Senici alebo Nitre… Každý štadión má mať svoju atmosféru a ducha, ale na Slovensku sú to všetko skladačky na jedno kopyto.
Uspel by váš bývalý klub DAC Dunajská Streda či Slovan v juhoafrickej najvyššej súťaži?
Nemali by to ľahké. Hráči Sundowns sú na vysokej úrovni, všetci sú reprezentantmi svojich krajín.
Hovorí sa vám Brazílčania. Zisťovali ste prečo?
Viem, že je to kvôli klubovým farbám, ktoré máme rovnaké ako Brazília. Zrejme to súvisí aj s kombinačným herným prejavom.
Ste jedným z mála Európanov i belochov v tamojšej Premiership. Aké bolo privítanie?
Boli ku mne skvelí. Nerobili rozdiely. Na Slovensku sem-tam máme k zahraničným hráčom výhrady. Stretol som sa s tým. Veľa belochov tu nie je. Spočítam ich na jednej ruke. Krajina je veľmi rozmanitá z hľadiska rás či kultúr.
Klub má troch hlavných trénerov. Vysvetlite, ako to funguje.
To by som rád, ale presne to neviem (úsmev). Aj pre mňa je to zaujímavé. Určite je medzi nimi nejaká hierarchia, ktorú nepoznáme. Každý ma slovo na mítingu, všetky hlasy sú dôležité. Je to určite veľká rarita.
Na majstrovstvách sveta 2010 v JAR postúpili Slováci do osemfinále. Pripomenuli vám to?
Vôbec nie. Mýlia si nás so Srbskom, zrejme kvôli Samirovi Nurkovičovi, ktorý tu hrá a predtým pôsobil na Slovensku. Tlačia nás na Balkánsky polostrov, čo je vtipné. Menšie európske krajiny nevnímajú.
Ani slávne športové osobnosti ako Peter Sagan či Marek Hamšík?
Mareka áno, prípadne Milana Škriniara. Nevedeli však, že sú Slováci. Registrujú, že sú to fantastickí hráči. Keď spomeniem, že sme spolu s Hamšíkom hrali v reprezentácii, musím ťahať historky.
Čo spoluhráčov najviac zaujíma?
Či je Hamšík naozaj taký dobrý. Ako vyzeral na tréningoch a podobne (úsmev).
V reprezentácii ste boli naposledy v novembri 2020. Neobávate sa, že odchodom do JAR budete ešte menej na očiach?
Počítal som s tým. Netvrdím, že som v Rumunsku dával góly ako na bežiacom páse, ale nejaké padli a pridal som aj asistencie. Najmä v porovnaní s inými slovenskými útočníkmi. Navyše sme Sepsi potiahli do finále domáceho pohára i pohárovej Európy. Na pozvánku do reprezentácie to nestačilo. Každému sa páči niekto iný. Môj štýl sa nemusí pozdávať všetkým. Rešpektujem to, som s tým zmierený. Keď sa niekomu nepáčite, takto to dopadne.
Keby prišla pozvánka znova, aký bude váš postoj?
Reprezentácia by pre každého mala byť najväčšia česť. U mňa to platí, nech mám 27 či 35 rokov. Stále mám dobrý vek i kvality na to, aby som národnému mužstvu pomohol. Je to najcennejší dres a rád si ho znova oblečiem.