Bývalý slovenský futbalový reprezentant definitívne zabalil svoju hráčsku kariéru. Minulý rok urobil ešte niekoľko pokusov o návrat, začal aj trénovať so žilinským tímom a pôsobiť v klube, z ktorého vyrazil do futbalového sveta, ale členok na ľavej nohe bol už proti. Trápil ho dlho.
„Absolvoval som niekoľko operácií, minulý rok dve. Chcel som si ešte chvíľu zahrať na Slovensku, ale zistil som, že na profesionálny futbal to už nebude. Aj som začal s prípravou, ale všetky pokusy pomerne rýchlo stroskotali. Noha už väčšiu záťaž nevydržala. Uvedomil som si, že zdravie musí zostať na prvom mieste a rozhodol som sa, že s hráčskou kariérou sa rozlúčim,“ vysvetľuje 35-ročný košický rodák, ktorý si zahral najvyššiu súťaž v piatich krajinách a z troch má štyri majstrovské tituly.
Húževnatý obranca si pripísal v kariére 58 štartov v slovenskej reprezentácii, čím sa radí do prvej desiatky hráčov s najvyšším počtom zápasov v ére samostatnosti. Pripísal si aj jeden gól – do siete Lichtenštajnska 8. septembra 2004 v kvalifikácii MS 2006. V samom závere zápasu, už v nadstavenom čase zvyšoval na 7:0 a postaral sa o to, že Slovensko dosiahlo svoju rekordnú výhru v doterajšej histórii (rovnako vysoko zvíťazilo aj nad San Marínom). Naposledy mal na sebe dres so štátnym znakom 14. novembra 2012 v Olomouci, kde slovenský výber podľahol českému (0:3).
Futbalu sa venoval od siedmich rokov. Najviac si cení účasť na majstrovstvách sveta 2010 v Afrike, nastúpil na tri zo štyroch zápasov. Za mimoriadny úspech považuje aj to, že po pôsobení v CSKA Sofia, Sparte Praha, Tereku Groznyj to dotiahol až do nemeckej bundesligy a stal sa platným hráčom Mainzu. „Účasť na majstrovstvách sveta a to, že som si zahral najvyššiu súťaž v Nemecku, považujem za vrchol mojej kariéry,“ potvrdzuje.
Vychutnal si ho už ako zrelý futbalista, tridsiatnik. Naposledy bol hráčom druholigového nemeckého Sandhausenu, za ktorý však nenastúpil ani v jednom oficiálnom stretnutí. To sa už začínali hlásiť zdravotné problémy, a tak sa zbalil a vrátil sa domov na Slovensko.
„Možno som nemal toľko talentu ako niektorí moji spoluhráči, ale futbalu som venoval všetky sily a dal som mu celé srdce, čo sa mi vrátilo. Som mu vďačný za veľa. Zažil som krásne momenty, precestoval celý svet, som spokojný s tým, čo som dosiahol,“ spomína na hráčske roky veľký bojovník a poctivec, ktorý si doma prvoligovú premiéru odkrútil v 1. FC Košice a potom získal dva tituly s MŠK Žilina. Majstrom sa stal aj so Sofiou a Spartou.
Po návrate z Nemecka sa vlani definitívne usadil v Rosine. Leží len na skok od Žiliny. Zostalo mu aj viac času na rodinu, najmä na sedemročnú dcéru Šarlotku. Tá má od stredy sestru Valentínku, nechýbal v nemocnici pri jej pôrode.
„Futbal mi už dlhšie chýbal, nechcel som vysedávať len doma, a tak som sa vlani v septembri začal v dedine venovať talentovaným chlapcom v prípravke, viedol som tréningy niekoľkokrát v týždni. Len nedávno som dostal ponuku z MŠK, kde som tento týždeň podpísal zmluvu a začal pomáhať ako mládežnícky tréner pri výberoch do jedenásť a trinásť rokov. Zistil som, že práca s deťmi ma baví, je veľmi zaujímavá a podľa mňa dôležitá, ale na druhej strane si vyžaduje aj nemálo trpezlivosti. Verím, že jej mám dosť, ale to potvrdí až prax a musia to najmä posúdiť iní.“
Rozhodol sa, že skúsi trénerskú prácu a v budúcnosti sa nebráni ani práci s mužmi. „Rád by som zostal pôsobiť vo futbale. V Žiline robia dobre s mládežou, budem sa mať od koho učiť. Mám svoje ambície, ale chcem ísť krok za krokom a verím, že sa postupne vypracujem. Čas ukáže, či mám predpoklady, aby som bol dobrým trénerom. Možno mi pomôžu bohaté skúsenosti, ktoré som získal a tiež dúfam, že deti niečo naučím a pomôžem im vybudovať si vzťah k futbalu taký, aký som mal aj ja.“