Vtedajší kouč belasých Dušan Galis totiž získal s klubom titul a netajil želanie doviesť mužstvo do pohárovej Európy. A trénerská vizitka kontroverzného Čecha tiež nepridávala na optimizme, štrnásť tímov za pätnásť rokov je totiž veľa aj na južanské súťaže, kde sa aj pri malom zaváhaní balia kufre so železnou pravidelnosťou.
Motivácia, ktorá klub k tejto rošáde viedla, je čiatočne pochopiteľná. Majstrovský tím viedol muž, ktorý jednou polovicou sedel na trénerskej a tou druhou na poslaneckej lavici. Výsledky v jarnej časti súťaže boli tiež ako na hojdačke a mužstvo potrebovalo impulz. Ten mal prísť práve od známeho motivátora Straku – výsledok zaručený, ale krátkodobý.
Z počiatku išlo všetko ako po masle. Slovan triumfoval v superpohári, s odretými ušami vyhrával aj v lige a prekvapujúco sa predral až do play-off Ligy majstrov cez dobre situovaný Šeriff Tiraspoľ. Mimochodom, práve v Moldavsku “strakovci“ odohrali jediné ozaj vydarené stretnutie v prebiehajúcej sezóne. Sebavedomie podopreté výsledkami, ale nie hrou, dovolilo v tábore belasých pomýšľať na milióny a účasť medzi európskou elitou.
Kto sa bojí, nech nechodí do lesa, hecoval Straka na prahu Ligy majstrov. Lenže legendárny “tataráčik“ prestal chutiť a Slovan v tom lese zablúdil. Povestné “srdíčko“ už nestačilo a po bezpohlavnom výkone sa belasí porúčali. Motivácia vyprchala a na majstra si trúfli aj tínedžeri zo Žiliny, potom Myjava a nakoniec aj Podbrezová.
Zdá sa, že Slovan pred sezónou stavil na istotu. Kariéra Františka Straku totiž pozná rýchle nadchnutie a ešte rýchlejšie vyprchanie. Azda nastal čas, aby na Pasienkoch prestali vyberať trénera horúce hlavy. Po trénerovi-poslancovi, trénerovi-motivátorovi by to však nemal byť tréner-netréner.