„Bol som v špičkovej forme, ktorá mala gradovať. Ďalšie štyri roky som sa trápil s nevysvetliteľnými zdravotnými ťažkosťami,“ skonštatoval pre médiá kladivár Libor Charfreitag. Vo štvrtok oslávi tridsiate siedme narodeniny.
Ako sa momentálne cíti čerstvý oslávenec?
S atletikou ešte nekončím, v žiadnom prípade (smiech). Dlho som nevedel kontrolovať svoj zdravotný stav. Za posledné štyri roky mi lekári nedokázali povedať pravý dôvod, prečo sa cítim horšie. Zmenilo sa to nedávno. Od júla intenzívne spolupracujem s doktorom Zacharom, ktorý konečne pomenoval moje ťažkosti.
Aké sú?
Komplikácie začali po kontinentálnom šampionáte v Barcelone. Zistili sme, že súvisia so zubnými implantátmi, ktoré moje telo odmietalo. Tri roky som mal v organizme infekciu. Napádala môj imunitný systém i pohybové ústrojenstvo.
Akú liečbu v súčasnosti podstupujete?
Niekoľkokrát do týždňa chodím na infúzie. Posledné tri týždne som už príliš netrénoval, lebo čím viac som svaly namáhal, tým viac som si ubližoval. Minimálny kontakt s kladivom si udržiavam len kvôli finále slovenskej atletickej ligy v Trnave.
Kedy začnete s prípravou na novú sezónu?
V polovici mesiaca odchádzam do USA a 28. septembra chcem začať. S doktorom ostaneme v kontakte. Budem brať tabletky na imunitu a pohybový aparát. Najbližšie mesiace ukážu, či sa zvýši moja energia. V decembri sa vrátim, absolvujem krvné testy a porovnáme, či sa to zlepšilo.
Ako ju finančne zabezpečíte?
Podporuje ma Slovenský atletický zväz, od Slovenského olympijského výboru budem poberať štipendium, ktoré som dostával aj pred OH v Pekingu 2008. Bez ich pomoci by som sa pripravoval len na Slovensku. Zvyšok si hradím z vlastných zdrojov a nejaké peniaze mi požičala sestra.
Neuvažovali ste aj nad koncom kariéry?
Slabšie výsledky nesúviseli s tým, že som menej trénoval alebo prešiel na rekreačnú atletiku. Môžem ukontrolovať tréning či regeneráciu, ale zdravotný stav som dlho nevedel ovplyvniť.
Na atletických ME v Zürichu ste neštartovali, hoci ste limit splnili v minulom roku. Prečo?
Nemalo to význam. Vedel som, ako fungujem na tréningoch i súťažiach. Nestačilo by to ani na finále. Ušetril som aspoň peniaze a použijem ich na prípravu.
Aký výkon ešte môžete ešte dosiahnuť?
Chcem hodiť minimálne 75 metrov. Ak budem zdravotne poriadku, možno i viac. V mladosti som začínal opatrne a necítim, že by som mal opotrebované telo. Chcem vydržať minimálne dva roky. Dúfam, že sa mi podarí prebojovať na OH 2016 do Ria de Janeiro.
Kladivár Marcel Lomnický chce trénera, ktorý už prehodil osemdesiat metrov. Na Slovensku ste jediný. Nerozmýšľali ste nad tým?
S Marcelom spolu trénujeme, poradíme si a obom nám to pomáha. V súčasnosti by som sa mu nemohol naplno venovať, keďže pokračujem v kariére. Možno po jej skončení.
Súrodencov Nikolu a Marcela Lomnických ste inšpirovali k štúdiu v USA. Čo ovplyvnilo vás?
V roku 1996 som sa zúčastnil na juniorských MS v Sydney. Trochu komunikujem po anglicky. Vtedy prišla možnosť vycestovať a študovať. Zapáčilo sa mi to. Vybral som si univerzitu v Dallase, kde študovala aj Martina Moravcová. Vyšvihol som sa výkonnostne a mohol som sa venovať aj vysokej škole. Pred odchodom do USA som bol aj na prijímačkách na FTVŠ, ale našťastie ma pre nedostatok miesta nevzali (smiech).