Diego Simeone vydal zo seba v sobotu večer ohromné množstvo energie. Psa odtrhnutého z reťaze nepripomínal hádam až v okamihu, keď bolo po všetkom. Keď jeho zverenci bezmocne padli na kolená a mnohí z nich plakali. „Po takýchto zápasoch zostarnete o niekoľko rokov,“ vravel po finále Ligy majstrov.
Atlético Madrid v ňom opäť nestačilo na Real. Tak, ako pred dvom rokmi, aj tentokrát favoritovi statočne vzdorovalo. Na trofej – premiérovú v histórii klubu – si však nesiahlo. Kým v Lisabone ho o ňu pripravili záverečné sekundy riadneho hracieho času, v Miláne neuspelo v jedenástkovom rozstrele. A znovu muselo sledovať, ako na trón pre európskeho kráľa zasadá mestský rival. Už po jedenásty raz.
Menej slávnemu madridskému klubu nepomohli na San Sire ani Simeoneho entuziazmus, zanietenie, chuť bojovať. Temperamentný Argentínčan v jednom okamihu nervózne poskakoval, v druhom už dramatické dianie sledoval z podrepu. Behal zo strany na stranu. Bol všade. Len nie vo vymedzenom priestore. Neustále gestikuloval, kričal. Najmä k vlastným fanúšikom, ktorých nabádal k aktivite. Hoci potrebné to nebolo.
Po záverečnom hvizde, značne vyčerpaný, už len konštatoval: „Ani neviem, ktorá z tých prehier bolí viac. Podstatné je pre mňa jediné: pohľad na všetkých tých sklamaných ľudí, ktorí si kúpili vstupenky a prišli nás povzbudiť. Sme zodpovední za to, že sme im nedopriali radosť, po ktorej tak veľmi túžili,“ hovoril Simeone novinárom na tlačovej besede.
Za sebou mal v tej chvíli objatia s hráčmi i pohľady do očí fanúšikov. Rukou potriasol svojmu sokovi z lavičky Realu – Zidanovi. Argentínčan má Francúzovi čo závidieť. Jeden z najobdivovanejších hráčov v dejinách futbalu triumfoval v Lige majstrov už po tretí raz. Zakaždým vo farbách madridského veľkoklubu, no vždy v inej pozícii. V roku 2002 uspel ako hráč, predvlani ako asistent trénera. Teraz už mužstvo viedol z pozície hlavného.
„Keď mi dal prezident klubu dôveru, vedel som, že s touto partiou hráčov môžeme niečo dosiahnuť. Skrýva sa v nej obrovský talent a potenciál. Som šťastný, že môžem byť členom tejto veľkej rodiny,“ tešil sa po záverečnom hvizde.
Zinedine Zidane stojí na jej čele. Rešpektujú ho fanúšikovia i svetové hviezdy, nedotknuteľného Cristiana Ronalda nevynímajúc. Má charizmu, za sebou skvelú hráčsku minulosť. A zdá sa, že i výnimočnú trénerskú budúcnosť.
Napokon, odštartoval skvele. Zatiaľ čo väčšina koučov sa najslávnejšej klubovej trofeje nikdy nedočká, Zidane ju drží v rukách už po piatich mesiacoch. Práve toľko sedí na stoličke, ktorá v športovom svete patrí k najvratkejším.
Francúzsky elegán sa však na nej drží mimoriadne pevne.