Slávny americký spisovateľ George Orwell niekoľko mesiacov pred smrťou do svojho denníka napísal: „V päťdesiatke má každý takú tvár, akú si zaslúži.“ Hoci sám autor nikdy nemal možnosť posúdiť osobnú pravdivosť tejto poznámky, iné duše ju majú. Vrátane Armstronga, hrdinu i dopingového lumpa v jednom.
Rodák z Texasu v sobotu oslávil 50. narodeniny.
Podľa vlastných slov muž, ktorý stratil status hrdinu a padol na dno. Prežil potenciálne smrteľnú rakovinu semenníkov, vyhral sedem po sebe nasledujúcich ročníkov na ikonickej Tour de France, aby mu následne všetko vzali a jeho povesť padla do prachu dopingových obvinení, ku ktorým sa oneskorene priznal.
Akú tvár si teda cyklista Lance Armstrong zaslúži?
Blízko k slnku
Nazývame to talent od prírody. Keď mal dvanásť, v bazéne v disciplíne na 1500 metrov voľným spôsobom skončil v celom Texase štvrtý. O rok ovládol triatlonový Iron Kids a keď mal devätnásť, nemal v Amerike páru. Potom presadol na bicykel a odštartoval éru, ktorá na dlhé roky poznačila svet cyklistiky.
Prvý, druhý, tretí, štvrtý… Tituly z najslávnejších pretekov na svete pribúdali ako huby po daždi. A s nimi aj pochybnosti. Medzinárodná cyklistická únia z časti jeho doping kryla. Hein Verbruggen, jej vtedajší prezident, Američana viackrát upozornil, aby „nelietal blízko k slnku“.
Foto: SITA/AP, PETER DEJONG
Nič nepomáhalo, dopingový stroj si šiel svoje. Keď Armstrong ovládol Tour siedmykrát, v slávnostnom príhovore vyjadril ľútosť nad všetkými, ktorí neveria v čistú cyklistiku. Všetkých, ktorí nedokážu mať veľké sny a neveria v zázraky. Následne profesionálny šport opustil.
Pochybnosti nezmizli.
Možno by zostalo iba pri nich, keby sa hriešnik stiahol a nevracal. Lenže on je Lance. Zvyknutý víťaziť. Návrat spojil s masívnou kampaňou na podporu ľudí bojujúcich s rakovinou. Žlté náramky Livestrong nosili desiatky miliónov ľudí. „Kritici nech si vravia, čo chcú. Kvôli nim predsa na bicykli nesedím,“ tvrdil v reklamnom videu z roku 2009 pre spoločnosť Nike.
O neférovom boji sa začalo šepkať na prelome tisícročia, francúzski a britskí novinári spochybnili prvýkrát Armstrongove úspechy v roku 2004. Dopingová bublina rástla a raz musela spľasnúť. Proti slávnemu kolegovi vystúpili aj bývalí parťáci v dobrom aj v zlom – Floyd Landis i Tyler Hamilton.
Americká antidopingová agentúra USADA po mnohých výsluchoch kauzu vyšetrila. Šampión dostal zákaz pretekať a UCI mu v momente siahla na všetky tituly. Ruky preč nedali iba sponzori, ale aj jeho vlastná nadácia.
Dopingový front
Spočiatku zatĺkal a provokoval. Vinu priznal až 17. januára 2013 počas rozhovoru s televíznou hviezdou Oprah Winfreyovou. Od testosterónu, cez Epo, po rastový hormón, ktorý, ako priznáva, mu mohol spôsobiť rakovinu semenníkov a mozgu až po transfúzie. Akoby neexistoval žiadny dopingový front, ktorý by Texasan bez strachu a bez škrupúľ neskúsil.
Čítajte viac Postačí mi, keď Sagan ešte raz poriadne zabije. Kdekoľvek
Armstrong potvrdil, že dopoval pri všetkých siedmich triumfoch na Tour a považoval to v tom čase za úplne normálne. „Šli v tom všetci,“ prisahal. Spočiatku maskoval len miesto vpichu mejkapom, potom užíval iné látky, aby nimi prekryl tie zakázané. Alebo odovzdával vzorky iných osôb.
„From hero, to zero“ – z hrdinu nula. Fenomenálny cyklista napriek svojmu nespornému umeniu stratil všetok kredit. „Je málo pravdepodobné, že by nemal k dispozícii aj elektrický motorček. Ťažko sa tomu verí,“ povedal nedávno pre Pravdu francúzsky novinár a cyklistický expert Jean-Luc Gatellier zo športového denníka L'Équipe.
Či je to pravda, je hádam jedno. Veľký a ešte väčší klamár je vlastne to isté.
Armstrong bude žiť s tvárou podvodníka už do konca.