Hrôzu, ktorú väčšina z nás vníma len cez televíznu obrazovku, však Lucia Szabová (21) okúsila pred mesiacom na vlastnej koži. Slovenská bojovníčka MMA mala šťastie v nešťastí.
Z desivej autonehody cisterny prevážajúcej palmový olej s osobným automobilom, pri ktorej uhorel človek, vyviazla s natrhnutými väzmi v ramene. „Už viem, aký je život krehký,“ vraví najmladšia účastníčka Oktagon Výzvy a majsterka Slovenska v thajskom boxe.
Čo vám napadne ako prvé, keď si spomeniete na strašné scény spred mesiaca?
Že sme mali s Kristínou Sládekovou a Nikoletou Domorákovou, mojimi kolegyňami z Oktagonu, obrovské šťastie. Ešte aj týždeň po nehode som bola šťastná, že môžem robiť bežné veci – ísť von, jesť. Po čase ma však začalo hnevať, že nerobím to, čo chcem. V podstate som sa hýbala len na stacionárnom bicykli. Utvrdila som sa v tom, že keď sa dám dokopy, stavím všetko na jednu kartu – a budem sa športu venovať naplno.
S akými zraneniami ste vyviazli z nehody?
Mala som natrhnuté väzy v ramene, čo – chvalabohu – nebolo na operáciu. Musela som predovšetkým veľa oddychovať, za sebou mám rehabilitácie. Pomaly prichádza čas, keď začnem rameno posilňovať.
VIDEO: Lucia Szabová o stúpajúcej popularite MMA, podpore spolužiakov či príprave na titulový zápasAby bolo pripravené na váš veľký deň…
Samozrejme. Čaká ma titulový zápas, určite najdôležitejší v doterajšej kariére. Tak, ako vždy, aj tentoraz do neho pôjdem s jediným cieľom – vyhrať.
Mimochodom, ako sa dievča ako vy dostalo do drsného mužského sveta MMA?
Po prvý raz som tento šport zaregistrovala v televízii. Predtým som vedela, že existuje UFC. Nikdy som však zápasy podrobne nesledovala. V jednom momente sa mi zapáčila legendárna bojovníčka Ronda Rouseyová. Mám od nej knihu, stala sa mojím vzorom. Napriek tomu som si však hovorila, že MMA by som sa nechcela venovať.
Prečo?
Dianie v klietke sa mi zdalo príliš brutálne. Pri predstave, že niekoho na zemi dobijem, som nemala dobrý pocit. Keď však prišla ponuka z Oktagonu, rozhodla som sa ju prijať.
Predpokladáme, že v MMA ste sa s bojovým športom nestretli po prvý raz.
Veru nie. Keďže môj otec i brat trénovali džudo, začala som sa mu odmalička venovať aj ja. V podstate šlo o prirodzený vývoj, veď doma sme sa neustále bili. Musela som sa ubrániť (smiech). Hrala som však aj basketbal, no pri ňom som nevidela priestor na zlepšovanie sa. Vtedy som objavila plagát, kde propagovali nábor na thajský box. Povedala som si, že ho vyskúšam a ihneď som vedela, že toto je to, čo chcem robiť.
Dal vám dobré základy pre MMA?
Určite. Pri džude sa človek naučí padať. Na každom tréningu sa musíte postaviť zo zeme minimálne stokrát. Vďaka tomu som si zvykla na bolesť. Teraz, keď ma niekto hodí o zem, nemám s tým najmenší problém. Ak by s MMA začínal človek, ktorý predtým nebol zvyknutý na údery, pády, mal by to podstatne náročnejšie. Tým, že som zvyknutá dostávať údery do hlavy, nemala som z prechodu do klietky strach.
Ani z toho, že vás niekto zbije do krvi či bezvedomia?
Veru nie. Keď som sa dívala na zápasy v UFC, nepáčilo sa mi, keď bojovník vyhral spôsobom, že súpera zmlátil do krvi. Moja priorita je iná: vyhrať chcem vďaka technike – na submisiu. Bojovník vtedy môže použiť kreativitu a rozum. V tom okamihu nejde len o krčmovú bitku. Napríklad v klasickom boxe poznáme iba hák, direkt, zdvihák, čo človek dookola driluje. V MMA je možností, ako dostať súpera do úzkych, podstatne viac. I keď priznávam – niekedy mám v sebe taký adrenalín, že inak ako dobitím súpera to nejde.
V športe platí, že základom úspechu nie je len dobrá fyzička, ale i čistá myseľ. Platí to aj v MMA, kde vládnu tvrdé päste a kopy?
Samozrejme, všetko sa začína dávno pred zápasom. Už počas váženia myslím na to, čo príde. Najmä nesmiem dať na sebe poznať strach. Psychika často zohráva podstatnejšiu úlohu ako schopnosti. Niekedy ide až o 70 percent úspechu. Zažila som veľa bojovníkov, ktorí boli na treningoch šikovní, no počas zápasu sa zablokujú, dostanú strach. Potom sú bez šance. Ja sa riadim heslom, že do každého zápasu by som mala ísť s tým, aby som si ho užila naplno a predviedla, čo som sa naučila. Sú však ľudia, ktorí psychiku príliš rozoberajú a potom sa zaseknú. Veď o čo ide? Len o šport, nie?
Spomenuli ste otca i brata, ktorí sa venujú bojovým športom. Ako však vníma vašu športovú kariéru v klietke mama?
Keď som začínala s džudom, nemala s tým problém. Thajský box jej tiež neprekážal. Keď som však prišla s tým, že pôjdem do MMA, prestalo sa jej to pozdávať. Tiež si myslela, že je to pre dievča príliš brutálny šport. Nechcela, aby som si ublížila a skončila s jazvami na tvári.
Sleduje vaše zápasy?
Je na každom! Vždy to veľmi prežíva. Sleduje všetky Oktagon Výzvy, o MMA si číta na internete, posúva mi informácie. Je moja veľká fanúšička.
Keď vstupujete do klietky, nesmiete mať so súperkou zľutovanie. Máte povesť drsniačky aj v osobnom živote?
Kdeže, v súkromí som veľmi krotká. Nerada čo i len zvyšujem hlas. Mám rada zábavu a pohodu. Keď sa však blíži zápas, prepínam sa do agresívneho módu. Viete, niekto si agresívne sklony vybíja na ľuďoch, opije sa, zmláti niekoho. Keď sa opijem, smejem sa, zabávam sa. Agresivitu si nechávam do klietky, v nej sa vybúrim.
Môže si ostrá žena z klietky zachovať v sebe aspoň kúsok ženskosti?
Verím, že z nej niečo mám (smiech). Možno by ste boli prekvapení, ale v šatníku mám aj zopár šiat. Ale priznávam, lakovanie nechtov, topánky, móda, to ma veru nebaví. Milujem skôr nakupovanie tenisiek. Každopádne, v mužskom svete sa cítim dobre, lepšie ako v ženskom. Možno je to aj tým, že v škole mám len tri spolužiačky a sedemnásť spolužiakov.
Znamená to, že ani s kolegyňami z MMA neudržiavate veľké kamarátstva?
V tomto svete je to skôr o rivalite – asi aj tým, že ide o individuálny šport. Sú však dve výnimky – Nikoleta Domoráková a Kristína Sládeková. Tým, že sme si spolu prežili autonehodu, máme k sebe podstatne bližšie, považujem ich za kamarátky.
Pred niekoľkými dňami žilo Slovensko i Česko veľkým súbojom Attila Végh – Karlos Vémola. Prekvapil vás priebeh zápasu?
Jednoznačne. Attilov výkon ma nesmierne motivoval. To, ako sa za štyri mesiace posunul, je neuveriteľné. Keď si porovnáte jeho zápas s Virgilom Zwickerom a s Vémolom, akoby to ani nebol rovnaký človek. Attila je dôkazom toho, že možné je všetko. Stal sa vzorom pre bežných ľudí, ktorí chcú na sebe makať.
Počas Oktagon Výzvy vás trénoval. Ako ste ho vnímali?
Keď sa mám priznať, mali sme spolu asi desať tréningov, skôr pre potreby televízie. Každopádne, vie, ako bojovníkovi nastaviť hlavu. Pred mojím prvým zápasom mi v šatni povedal: prosím ťa, vybav to rýchlo, ponáhľam sa na tréning. Počúvla som, po dvoch minútach som súperku zdolala.
Végh pôsobí pred kamerami uvoľnene. Je taký naozaj?
Áno, nepretvaruje sa, je veselý, pozitívny. Život neberie príliš vážne. Hoci trénoval na životný zápas, bral všetko s ľahkosťou. Bavila ho cesta, ktorou sa vydal, užíval si tréningy. Zápas bral ako odmenu. Nikdy nám nedal pocítiť, že by sme ho brzdili v tréningoch, že s nami stráca čas. Naopak, Karlosa zožieralo, že musí byť s nami vo fitku. Bolo vidieť, že ho to nebaví. Vyžarovala z neho negatívna energia.
Mama sa modlí k bojovníkom
Čo vraví na účinkovanie Lucie v MMA jej mama Erika? „Už keď si vybrala thajský box, vravela som si – ok, trénuj, inak by sme s tebou nevydržali. Napokon, v našej rodine bojujú všetci. Keď prišla ponuka z Oktagonu, brala som to tak, že sa zviditeľní. Mala som však veľké obavy zo zranení. Preto sa na zápase vždy potím, odriekam si zaklínadlá, modlím sa ku všetkým bojovníkom, nech stoja pri nej a vyhrá. S koncom prichádza úľava. Báť sa však budem vždy – ako každý rodič.“