Akoby sa tam ľudské práva niekedy dodržiavali. Napríklad počas letných Hier 2008 alebo v roku 2015, keď čínskej metropole odklepli ich zimnú edíciu. Akoby akékoľvek bojkoty – a nebolo ich málo – najväčšieho športového sviatku niekedy niečo vyriešili.
V roku 1936 sa o ignorácii berlínskych Hier rozprávalo prakticky všade, mnohé krajiny, vrátane USA i Veľkej Británie, boli naklonené nevyslať športovcov do Berlína. Zo svojho plánu nakoniec ustúpili. O dva roky sa svet prizeral Krištáľovej noci, neskôr zasa, ako hitlerove vojská napochodovali do Poľska.
Moskva 1980: Jimmy Carter na protest proti invázii do Afganistanu odvolal účasť športovcov na OH. Pridali sa k nemu desiatky ďalších krajín.
Rezultát bol pre Sovietov „zničujúci“. Jednoznačne ovládli medailovú bilanciu a v Afganistane zostali ďalšie desaťročie. Odišli, až keď sa vojna stala finančne neúnosnou a stratila domácu podporu. Bojkot nič nevyriešil, po chrbte dostali maximálne športovci. Atléti, ktorí roky trénovali, aby im životnú šancu vyfúkli politici.

Skúsme hádať, ako sa po februári 2022 Čína polepší…
Diplomatický bojkot Pekingu zostáva neškodným hryzkaním. Nič neriešiacim naparovaním sa. Ozaj, počuli ste už o niekom, komu budú politické elity na tomto športovom podujatí chýbať? Zaujímali vás niekedy jej športové výkony?
Politický ring pod päť kruhov nepatrí. Nemá jasné a často ani férové pravidlá. O rok, počas katarských MS vo futbale, si povieme viac. Mimochodom, tento víkend sa preháňajú rýchle monoposty na púšti v Saudskej Arábii.
Všetko v poriadku?
Kde a kedy sa bojkotovalo
1956 Melbourne: Čína, Egypt, Irak, Libanon, Holandsko, Španielsko, Švajčiarsko
1964 Tokio: Čína, Severná Kórea, Indonézia
1976 Montreal: Viac ako 2 afrických krajín a Taiwan
1980 Moskva: 65 krajín na čele so Spojenými štátmi
1984 Los Angeles: 14 krajín na čele so Sovietskym zväzom
1988 Soul: Kuba, Etiópia, Nikaragua a Severná Kórea