Dlhoročný kapitán reprezentácie odštartoval po skončení kariéry funkcionársku dráhu. Pred rokom a pol bol generálnym manažérom tímu Európy na Svetovom pohári, ktorý sa nečakane prebojoval do finále. V Pjongčangu si odbije premiéru v pozícii generálneho manažéra slovenskej reprezentácie na veľkom turnaji.
Budete pred prvým súbojom cítiť aspoň čiastočnú nervozitu?
Očakávam, že budem pokojný. Minimálne počas zápasov v základnej skupine. Keď sa už začne play off, tak si z tribúny možno aj zakričíme a hráčov budeme tlačiť očami. Inak si uvedomujem, že moja robota manažéra je už z väčšej časti hotová a turnaj je najmä o hráčoch. Rozhodovať budú oni na ľade.
Aké budú vaše úlohy počas turnaja?
S trénerom Craigom Ramsaym a jeho asistentmi budeme po každom zápase či tréningu rozoberať výkony hráčov i to, ako zlepšiť hru. Spolu s ďalšími ľuďmi v realizačnom tíme musíme zabezpečiť všetko potrebné pre bezproblémový chod vecí mimo ľadu.
Neláka vás možnosť stáť priamo na striedačke?
Keď nám pred mesiacom hrozila možnosť, že by Vlado Országh nemohol ísť do Pjongčangu, tak v krízovom prípade by som sa tam možno musel postaviť. No veci sú vyriešené a nie je to potrebné. Pohľad z tribúny je iný než zo striedačky a je nápomocný pre trénerov. Pokúsim sa im posunúť všetko dôležité, čo uvidím.
V minulosti ste rozhodovali zápasy na ľade. Už ste si zvykli, že len sedíte na tribúne a čakáte, čo sa udeje? Aký je to pocit?
Zvykol som si rýchlo. Som pokojný a nechávam to na hráčov. Na tribúne som sústavne v analytickom nastavení. Neprežívam príliš veľké emócie, len vyhodnocujem, ako hráči zvládajú vzniknuté herné situácie. Sledujem ich výkonnosť a rôzne detaily. Kto hrá a nehrá v zápase, ako by mal. Teda budem najmä zbierať informácie a analyzovať ich. Po tretine prídem za trénerom a keď bude treba, zosúladíme naše postrehy.
V Pjongčangu vás čakajú náročné zápasy. Sú v tíme lídri, ktorí ho potiahnu?
V tíme sú hráči, ktorí majú veľa odohrané, vyšší vek aj bohaté skúsenosti. Líderské povinnosti budú na Lacovi Nagyovi, Tomášovi Surovom a Dominikovi Graňákovi, ktorí majú veľa za sebou. Sú tam aj chlapci ako Baranka alebo Laco a ďalší. Som si istý, že mladíci ich budú rešpektovať. Verím, že lídri aj celé mužstvo sa dá dokopy. Z minulosti už vedia, že keď chcú uvažovať o úspechu, musia si všetci navzájom žičiť a ťahať za jeden koniec povrazu.
Veľa sa hovorí o novom hernom systéme trénera Ramsayho. Fanúšikovia zväčša nerozumejú drobným detailom. Čo si však môžu všimnúť hneď?
Všetko súvisí s tým, že mužstvo vedie ktosi, kto stál dlhé roky na lavičke NHL. To sme tu predtým nemali. Hráči majú obrovský rešpekt voči tomu, ako Ramsay vedie kabínu. Craig zavádza prvky, ktoré fungujú v NHL aj medzinárodnom modernom hokeji. Hráči si uvedomujú, že táto skúsenosť im môže pomôcť do ďalšej kariéry. Akceptujú všetko povedané, nevedú žiadne zbytočné debaty. Je daná pevná štruktúra, akým spôsobom chceme hrať. Každý si musí uvedomiť, že je zložkou systému a nemôže robiť, čo sa mu chce. Musí hrať to, čo od neho očakávajú zvyšní štyria spoluhráči na ľade. Všetci sa musia podriadiť systému.
Foto: SITA, Martin Medňanský
Hypoteticky – fungoval by podobný systém v slovenskom tíme aj pred desiatimi rokmi?
Bolo by oveľa náročnejšie aplikovať ho na hráčov, ktorých sme mali pred 15 rokmi, ale v určitej zdravej dávke by to pomohlo. Rozdiel je, že vtedajší hokej bol menej obmedzovaný systémami a hráči mali viac priestoru na kreativitu. Dnešný je úplne inde a vyžaduje, aby hráči skupinovo a vedeli, čo kto urobí. Musia riešiť veci jednoducho a vo vyššom nasadení ako pred 15 či 20 rokmi. Také sú požiadavky moderného hokeja.
Ako vnímate súperov v základnej skupine – Rusov, Američanov a Slovincov?
Začíname s Rusmi a pre nich to bude po veciach, ktoré sa udiali, veľmi emotívny zápas. Pre nás zase nesmierne ostrá skúška. Rusi sú pre mňa najväčší favoriti turnaja. Chceme však bojovať o víťazstvo, či nastúpime proti Rusom, Američanom alebo komukoľvek. Je dobré, že nás otestujú silní súperi a budeme vedieť, v čom sa im vieme vyrovnať a v čom máme rezervy, ktoré sa dajú ešte počas turnaja zmazať. Som zvedavý, ako to zvládneme.
Kedy sa bude rozhodovať, či pôjdete domov spokojní?
Systém turnaja dáva do zápasov v skupine menej stresu, dajú sa tam ešte opravovať veci. O úspešnosti na ZOH sa bude rozhodovať najmä vo štvrtom zápase, v boji o postup do štvrťfinále. A v každom ďalšom. Čím viac stretnutí odohráme, o to lepšie. Zmyslom športu je vyhrávať a treba sa o to pokúšať v každom zápase. Uvidíme, ako to budeme vedieť aplikovať priamo v turnaji.
Váš syn Mirko hrá tiež hokej. Bude sledovať olympiádu?
Predpokladám, že áno, ak mu to školské povinnosti dovolia. On je vlastne po-olympijské dieťa, narodil sa krátko po Hrách v Turíne. Keď sa z Pjongčangu vrátim, bude mať dvanásť rokov. Hokej ho zaujíma a baví. Najradšej by bol, keby som ešte hral. Sem tam mi vyčíta, že by som mal hrať, lebo Jágr ešte hrá (úsmev). Bude nám určite držať palce.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Olympiáda býva zväčša vyvrcholením štvorročného cyklu. Vy ste skladali mužstvo len pol roka. Pre vás bude vrchol spoločnej práce až na budúcoročných majstrovstvách sveta na Slovensku?
Dá sa na to takto pozerať. Čas, ktorý mal tréner Ramsay – 8 zápasov a necelé tri týždne pokope – je krátky. Navyše, mužstvo bolo vždy iné. Je to úplne iná práca ako v klube. Výsledok zo ZOH iste ovplyvní zostavu na MS v Dánsku. Dlhodobejší cieľ sú ale budúcoročné MS. Olympiáda nám môže veľa napovedať. Napríklad, či bolo správne dať šancu viacerým novým tváram. Túto sezónu môžeme viac experimentovať, takže je to ideálny čas na generačnú prestavbu. Hodnotiť to však budeme až po skončení MS. Viac ako umiestnenie na turnajoch bude pre nás dôležité, ako budeme pôsobiť v zápasoch, ako obstojíme herne a či budú zápasy vyrovnané.
Olympijský turnaj má aj bez hráčov NHL obrovskú prestíž. Vedia mladí hráči, čo sa im podarilo a čo ich čaká? Vedeli ste to vy, keď ste šli do Lillehammeru?
Mladý chalan si ešte nemôže uvedomiť, že na olympiádu sa nedostanú mnohí hokejisti, ktorí hrajú na najvyššej úrovni desať či pätnásť rokov. Aj Craig Ramsay pôsobil v NHL desaťročia v úlohe hráča aj trénera a na olympiádu ide po prvý raz. Je to niečo výnimočné. Hráč si to váži viac až s pribúdajúcim vekom.
Budete ich v tomto smere pripravovať na to, čo ich čaká?
Nie. Práveže by to mala byť ich výhoda, že si neuvedomujú, aký dôležitý turnaj ich čaká. V Lillehammeri som mal devätnásť rokov a nič ma nezväzovalo. Nemal som žiadne stresy, necítil tlak a darilo sa mi. Aj preto máme v tíme mladých hráčov, ktorí by mali byť zdravo drzí a nezaoberať sa významom podujatia. Veríme, že element mladíckej drzosti mužstvu pomôže.
Čo znamená olympiáda pre vás?
Je to športový sviatok. Byť ako hokejista súčasťou olympiády, celého olympijského hnutia je špeciálny zážitok. Pre mňa bol, hoci som hral dlhé roky NHL. Každý si to váži. Výnimočný punc dodáva aj fakt, že olympiáda sa koná len raz za štyri roky. Hokejista potrebuje správne načasovať formu v rámci štvorročného cyklu, aby sa tam dostal.
Ktorá vám najviac rezonuje v pamäti?
Jednoznačne prvá. Zažil som ju ako devätnásťročný mladík. Boli sme na otvorení, celú olympiádu som si užil v olympijskej dedine, bolo to krásne. Neskôr, z NHL, to už nebolo také isté. Vždy sme prišli do dejiska turnaja deň, dva pred prvým zápasom a niekedy ani toľko nie – ako v Salt Lake City, kde som priletel v deň zápasu. Pri tých naháňačkách ste ani nemali pocit, že idete na olympiádu. Bola to akoby len súčasť profesionálneho kalendára. Prišli ste, odohrali zápas a odišli. Pokazilo to zážitok. Systém bol vtedy zlý, preto na Nagano a Salt Lake City radšej nespomínam.
Do Nagana ste prileteli, no hrať ste nemohli…
Posledný kvalifikačný zápas s Kazachstanom som sledoval na tribúne so Žigom Pálffym, Jožkom Stümpelom, Paľom Demitrom a Rišom Zedníkom. Bohužiaľ, chlapci zápas nezvládli, prehrali, my sme si to tam len odsedeli a po záverečnom hvizde sme si uvedomili, že môžeme odletieť späť. Veľmi nepríjemná situácia pre všetkých.
Foto: TASR, Michal Svítok
To bola vaša najhoršia skúsenosť, či účinkovanie v Salt Lake City o štyri roky bolo ešte horšie?
Nagano bolo horšie tým, že sme leteli cez polovicu sveta do Japonska, no nedostali sme šancu sa ani obliecť do výstroja a hrať. V Salt Lake sme si zahrali dva zápasy, ale každý prilietal a odlietal v inom čase, na iný zápas. Systém turnaja bol vtedy veľmi zlý, nemali sme rovné šance. Aj na základe našej skúsenosti sa následne rozhodli systém zmeniť a zrušila sa kvalifikácia. Spomienky na Salt Lake sú menej bolestivé pre fanúšikov i nás hráčov, ktorí sme následne boli v Göteborgu, vďaka zisku zlatej medaily. Na tom, že systém bol naozaj veľmi zlý, to však nič nemení.
Ďalšie dve olympiády ste mali vždy blízko k zisku medaily. Na ne spomínate rád?
V tých časoch sme mali hviezdne výbery, naši hráči dozreli, mali bohaté skúsenosti z NHL. Nemali sme mužstvo nabité ako Kanada, USA či Rusi, no mali sme kvalitu a vedeli sme hrať aj s najlepšími. Štvrté a piate miesto o tom napovedajú, no jednoducho nám chýbali drobné detaily, trochu viac šťastia či niečoho iného, aby to dopadlo lepšie.
O zápase s Fínskom vo Vancouvri ste spätne povedali, že mužstvo malo rezervy v príprave na kľúčové momenty. Dá sa to rozviesť?
To už by som nerozoberal. Ľahko sa to spätne hodnotí. Boli sme tam však všetci spolu a každý mohol niečo urobiť inak. Ušlo nám posledných dvadsať minút zápasu o bronz alebo možno prestávka po druhej tretine. Nezvládli sme to ako kolektív a všetkých nás to dodnes mrzí.
Chýba vám k dokonalej spokojnosti s kariérou práve olympijská medaila?
Nepozerám sa na to takto. Samozrejme, tešil by som sa, keby sme vtedy získali pre Slovensko bronzovú olympijskú medailu. Pre nás by možno znamenala viac ako pre Fínov. Bohužiaľ, je to šport a nevyšlo to. Museli sme sa s tým zmieriť.
Viete povedať zopár slov aj k Soči?
Načo? Nebol som tam.
Robili ste vtedy všetko pre to, aby ste sa na olympiádu pripravili, no do nominácie ste sa nedostali…
Áno, bolo to tak. Časoval som si formu, aby som bol na Soči pripravený. Aj som bol. (po chvíľke premýšľania) Zlyhalo vedenie. C'est la vie…
Foto: SITA, Ján Viazanička
Skladali ste už aj výber Európy na Svetový pohár. V čom to bolo teraz iné?
Proces bol veľmi podobný, len pred Svetovým pohárom sme začínali s výrazne užšou skupinou hráčov. Vybrali sme si približne 50 hráčov, ktorí spĺňali základné podmienky. Z nich sme potom 35 až 40 podrobne sledovali a ich výkony nám postupne okresávali skupinu na menšie a menšie číslo. Pred Pjongčangom sme ešte v auguste napísali na olympijský zoznam až 100 hráčov. Na troch reprezentačných akciách sme si potrebovali overiť tých, o ktorých sme si mysleli, že by mohli zabojovať o miesto v tíme. Vidieť ich, ako rýchlo sa vedia naučiť nový systém, ktorý priniesol Ramsay.
Na olympiádu sa napokon dostali len hráči, ktorých ste mali možnosť aspoň raz vidieť.
Ukázalo sa, že práve výkony a práca počas zrazov boli rozhodujúce pri skladbe tímu. Hoci sme odohrali len osem zápasov a hráčov vždy mali k dispozícii len na krátke obdobie.
Cítili ste tlak ľudí pred oznámením záverečnej nominácie?
Nevnímal som, že by ľudia mali nejaké veľké očakávania. Následná reakcia bola zväčša pozitívna, i keď si uvedomujeme, že zatiaľ je predčasné hodnotiť náš výber. Či sme vybrali dobre alebo zle sa ukáže až počas olympiády. Sú tam hráči, u ktorých som ani ja pred sezónou veľmi nečakal, že pôjdu na olympiádu, no plnili trénerov systém natoľko, že si získali jeho dôveru. Rovnako tam zase nie sú hráči, o ktorých som si v auguste myslel, že tam budú. Tiež som čakal, že vo výbere budú traja až piati hráči zo Slovana, no všetko sa vyvíjalo inak a úlohu zohrali aj zranenia. Určite v prípade Mareka Viedenského.
Tréner brankárov Ján Lašák prezradil, že komunikoval aj s Júliusom Hudáčkom, ktorý sa do nominácie nedostal. Aj vy ste niekomu vysvetľovali nenominovanie na olympiádu?
Nie. Čo sa týka Janka, bol veľmi profesionálny a chcel komunikovať aj s tými brankármi, ktorí sa do tímu nedostali, hoci to čakali. No napriek tomu, ako to zvládol, prišli veľmi emotívne a neprofesionálne vyjadrenia z druhej strany.
S mnohými z nich ste hrávali. Nikto sa vás nepýtal, prečo sa do tímu nedostal?
Všetci sú natoľko profesionálni, že nie. Vedia, ako to v hokeji funguje. V NHL tréner nikomu nič nevysvetľuje. Jeho robota je vybrať tím. Otázky, prečo sa tam ten-ktorý hráč nedostal, môžu mať len fanúšikovia. S niektorými chalanmi alebo agentmi som hovoril ešte pred nomináciou, keď zvažovali zmenu klubov. Pýtali sa ma, či to nejako ovplyvní ich šance. Vysvetlil som im, že žiaden prestup nemôže ovplyvniť našu nomináciu. Pozitívne ani negatívne.