Kórejský génius si podmanil hrdé Rusko

Keď sa pred ôsmimi rokmi vrátil An Hjon-so z Turína, oslavovala ho Južná Kórea. Po olympijských hrách v Soči leží Viktorovi Anovi pri nohách hrdé Rusko. Jeden z najlepších rýchlokorčuliarov v histórii krátkej dráhy stihol za osem rokov zmeniť národné farby i meno. Z talentu a výnimočných kvalít však nestratil vôbec nič.

Pre usporiadateľskú krajinu vybojoval tri zlaté medaily, ku ktorým pridal jeden bronz (s rovnakou zbierkou odchádzal aj z Turína). Nielenže sa stal najúspešnejším športovcom podujatia, ale Rusku výrazne pomohol k prvenstvu v medailovej bilancii. „Na návrat pod olympijské kruhy som čakal poriadne dlho. O to viac si ho užil. Prežil som najkrajšie dni v živote,“ vravel An.

V Rusku našiel dôveru

Keď sa výkonom 28-ročného rodáka zo Soulu prizerali v Soči šéfovia juhokórejského šortreku, musel im po tele behať mráz. Nie z nadšenia, ale skôr od hnevu či závisti. An sa totiž rozhodol opustiť juhokórejskú reprezentáciu práve pre spory s miestnymi funkcionármi. Pred ZOH vo Vancouvri 2010, na ktoré sa napokon neprebojoval, sa totiž zranil a od národného zväzu necítil žiadnu podporu.

„Do Ruska som odišiel z jediného dôvodu: bol som zranený a potreboval som mať okolo seba ľudí, ktorí by mi pomohli a dôverovali v moje schopnosti. Tu som ich našiel,“ vyznal sa na tlačovej konferencii An.

Jeho úmyslom však sprvoti nebola zmena občianstva. „V Rusku som chcel iba trénovať,“ tvrdil útly športovec. Anove slová však mierne poopravil Alexej Kravcov, šéf ruskej rýchlokorčuliarskej federácie. „Myslím si, že k nám prišiel s tým, že nás bude reprezentovať v Soči. Kedže juhokórejskí muži nemôžu mať, na rozdiel od žien, dvojité občianstvo, bolo evidentné, že sa musí pôvodného vzdať,“ doplnil.

An však nemusel napokon skončiť ani v kombinéze s nápisom RUSSIA. Pri hymne pre olympijského víťaza mohol hrdo stáť pri zvukoch americkej hymny. Spojené štáty vraj boli jedným z uchádzačov o služby zázračného dieťaťa šortreku. Lákať ho mali na rozprávkové peniaze. „Najlepšie podmienky mi ponúkli Rusi,“ vyhlásil rýchlokorčuliarsky génius.

Chlácholil krajanov

Kým An na 111-metrovom sočskom ovále žiaril, jeho niekdajší kolegovia z juhokórejskej reprezentácie pod piatimi kruhmi zlyhali. Po prvý raz od olympiády v Salt Lake City 2002 nezískali ani jednu medailu. „Bolo mi ich nesmierne ľúto. Neustále som musel počúvať, ako ma s nimi porovnávajú. Musím však uznať, že to mali v Soči náročné. Do Soči prišli výborne pripravení, som presvedčený o tom, že v tréningu neurobili žiadnu chybu,“ obhajoval An Kórejčanov.

Jeho náklonnosť k vlasti sa prejavila najmä po pretekoch na kilometrovej trati. Po príchode do cieľa najprv pobozkal ľad a nad hlavu zdvihol ruskú vlajku. Predtým, než šiel oslavovať s Rusmi, však vyobjímal svojich niekdajších krajanov. „Súperíme spolu o cenné kovy, ale navzájom sa naďalej rešpektujeme a nemáme medzi sebou žiadne problémy,“ vysvetľoval An, ktorý je najúspešnejším šortrekárom v histórii ZOH.

Pochváliť sa môže už ôsmimi medailami. V Soči vyrovnal rekordnú zbierku legendárneho Američana Apola Antona Ohna (taktiež má ázijské korene, otec pochádza z Japonska). V počte zlatých medailí ho však predstihol. „Výrazne nabral na svalovej hmote a vyrástol z neho úžasný šprintér. Obdivujem ho,“ zložil svojmu niekdajšiemu súperovi poklonu Ohno.

O štyri roky sa vráti domov

Nebyť nešťastnej náhody mohol mať An olympijských medailí pokojne viac. Pri olympijskej premiére v Salt Lake City sa na kilometrovej trati prebojoval až do finále. A nepočínal si zle. Vtedy 16-ročný tínedžer sa dlho držal v hre o niektorý z cenných kovov.

Prišla však nešťastná posledná zákruta, do ktorej sa vrútila štvorica súperov. V tej chvíli bol An tretí. Prišlo však ku kontaktu a všetci skončili na ochranných mantineloch – len zopár metrov pred cieľom, ktorým na prvom mieste pohodlne prekorčuľoval austrálsky outsider Steven Bradbury.

Nemilá skúsenosť však Ana nezastavila a dnes si užíva zaslúžený obdiv, slávu i úspech. A verí, že sa ho dočká aj o štyri roky. Na olympiáde, ktorú privíta jeho rodná Južná Kórea.