Bývalý kapitán národného tímu nezavŕši bohatú a úspešnú kariéru v reprezentácii tam, kde do nej na medzinárodnom ľade vstupoval a kde ju túžil uzavrieť – pod piatimi kruhmi. Na pamätnej predolympijskej kvalifikácii v Sheffielde 1993 ako 18-ročné ucho sekundoval bratom Šťastným i Petrovi Bondrovi, o pol roka odchádzal z olympijského turnaja v Lillehammeri 1994 s deviatimi gólmi ako jeho najlepší strelec.
A to som si myslel, že olympiádu odsedím pod dekou ako náhradník, spomínal nedávno. Oblúk z Lillehammeru po Soči nedotiahol, no za to, čo za takmer dvadsať rokov odovzdal slovenskej reprezentácii, si zaslúži dlhotrvajúci potlesk postojačky, uznanie i obdiv.
Mal som dve možnosti: rozlúčiť sa po minuloročnej zvláštnej sezóne alebo skúsiť ešte jednu a zabojovať aj o účasť v Soči, vravel začiatkom decembra po návrate z USA. Rozhodol sa pre druhú možnosť. Ukázalo sa, že sezónu začal neskoro. Trénerov reprezentácie v deviatich zápasoch za Slovan nepresvedčil, že patrí do nominácie. Uprednostnili podstatne mladších. Podobne ako Július Šupler Miroslava Šatana pred dvadsiatimi rokmi.
Bodaj by aj súčasní tréneri mali v súvislosti s mladou krvou takú šťastnú ruku. Ku cti im slúži, že sa nedívali na zásluhy, kritériom sa stala súčasná výkonnosť.
O tom, čo slúži ku cti Šatanovi, vie za dvadsať rokov takmer každý – a nielen na Slovensku. Kapitán zlatej generácie odchádza možno trochu inak, ako by si želal. Ktovie, či sa v slovenskom hokeji objaví hráč jeho formátu.
Vďaka, Miro!