Počasie, ani terén mu však nepriali a latku podliezol o deväť kilometrov. Tvrdí, že ak nasneží, na miesto činu sa vráti aj o rok.
Bol to adrenalín?
Veľa tam trénujem, poznám každú nerovnosť. Samozrejme, keď sa rýchlosť prehupne cez 160 kilometrov za hodinu, potom sa môžeme začať baviť aj o adrenalíne.
Ste sklamaný, že to nevyšlo?
Nie, je to ďalšia skúsenosť. Užili sme si to. O rok ten rekord určite prekonáme. Budem úprimný, najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sme jazdili bezpečne, lebo zjazdovka v Lomnickom sedle pre rýchlostné lyžovanie až taká bezpečná nie je.
Prečo?
Lebo je mierne naklonená na ľavú nohu. Ak by niekto náhodou spadol, smeroval by do skál. Aj preto sme naťahovali siete tak, ako vo Svetovom pohári – tri rady za sebou. Byť zdravý je predsa najdôležitejšie. Ak si o rok povieme, že ideme na to, stále máme rezervy – nájazd môžeme posunúť o niečo vyššie. Nie všetko však vieme ovplyvniť. Napríklad, že napadne čerstvý sneh, tak ako večer pred našim pokusom o rekord. Zjazdovku to spomalilo.
Tušili ste teda, že 180-ka nepadne?
Na osemdesiat percent som veril, že to vyjde. Ale keď som bol na 160-ke, vravím si, „dofrasa, nejak to nejde“. Vedel som, že to nie je ono – keď ste zvyknutý rútiť sa dole svahom dvestovkou, potom vám 160 či 170 km/hod príde pomalé.
Priamo na trati sa s tým už asi nič nedá robiť…
Veru nie. To je božská moc, neovplyvníme ju.
Je pre vás dôležité byť akýmsi pánom Tatier?
Samozrejme, som Tatranec, pochádzam zo Ždiaru. Chcem mať ten zápis.
Čo viete o aktuálnom rekorde?
Od roku 1979 ho drží Poliak Jacek Niklinski. Bol to borec, priekopník tohto športu. Štyri mesiace si denne vlastnými nohami preparoval zjazdovku na Kasprovom vrchu v Zakopanom a potom sa po nej prehnal stoosemdesiatkou. Je tam lepší a bezpečnejší dojazd ako v našom sedle. Momentálne sa tam však nepreteká, po jednom páde to Poliaci zatrhli.