Svoje o tom vie aj Igor Vlha. Keď ešte ako mladík chodieval do Strojární Piesok, našiel si dlhoročného priateľa. Hoci Stanislava Pagáča pred trinástimi rokmi skolila rakovina, jeho priateľstvo s Vlhom pretrvalo. Ťaží z neho aj dorastenecké i mužstvo dospelých z TJ Prosiek.
"Stanko bol funkcionár v dedinskom futbalovom klube v Prosieku. V Petriných začiatkoch mi štyri-päť rokov dával peniaze na jej podporu. Nemusel to robiť, ale chcel.
Veľmi som si ho vážil, bol mojím bývalým kolegom. Pred smrťou ma poprosil, aby som futbalistom pomohol. Tak sa snažím svoj sľub splniť," vysvetľuje otec najlepšej alpskej lyžiarky sezóny Petry Vlhovej.
Na futbale inkognito
Prosiek je obec v okrese Liptovský Mikuláš s dvomi stovkami obyvateľov. Futbal je jediným športovým vyžitím v dedine. Aj napriek tomu nie je ľahké dotovať klub zo siedmej slovenskej ligy.
"Môj strýko zomrel v roku 2007. Petre pomáhal v jej začiatkoch. Pán Vlha si našiel moje číslo a spojili sme sa. Vysvetlil mi, aký mali so strýkom pekný vzťah a pýtal sa, ako by nášmu futbalovému klubu mohol pomôcť.
Robí tak dodnes, každoročne nám pošle stovky eur. Navyše nám kúpil lopty a aj minimálne päť sád značkových dresov," vraví Jaroslav Pagáč.
Jeho strýko hrával futbal do päťdesiatky, on sám dlhé roky hájil farby Prosieka. Tvrdí, že občas si s Vlhom zatelefonujú. Zakaždým ho Pagáč pozve aj na oficiálne ukončenie sezóny. "Párkrát už bol aj na guláši.
Vraj chodieva aj na zápasy, keď má čas. Vždy príde inkognito – postaví sa ku „paleťáku“ a po záverečnom hvizde potichu odíde. Nechce žiadne pompéznosti. Nepotrebuje to a ani nechce," dopĺňa Pagáč.
Štyridsaťosemročný člen futbalového klubu z Prosieka si veľmi váži, čo Vlha pre klub robí. "Tešíme sa, že nám otec najlepšej lyžiarky na svete pomáha. Vážime si pomoc od Vlhovcov. Sú to skromní a pracovití ľudia.
Nebolo by ľahké v dnešnej dobe držať klub nad vodou. Nechceme sa ho vzdať. Sme radi, keď si môžeme v tejto počítačovej dobe zašportovať," uzatvára Pagáč.
K strojárine mal blízko
Igora Vlhu to od začiatku ťahalo k strojárine. Frézy a sústruhy – to je jeho. Hoci sa od roku 1996, keď založil firmu KOVO VLHA, stroje veľmi zmenili, láska k remeslu zostala. Niekoľko rokov však trvalo, kým sa podnikavec z Liptova dostal k vlastnej výrobe.
"Mal som dva-tri roky bufet v Jasnej. Bola to však len sezónna záležitosť. Navyše, o zasnežovaní nebolo vtedy ani chýru, takže to veľakrát bolo hop alebo trop – či nasneží, alebo nie.
Zarobil som nejaké peniaze a investoval som to do strojáriny. Vyštudoval som ju, mal som k nej bližšie ako k bufetom. Zo zárobkov som kúpil frézu a sústruh. Bol to dobrý krok," spomína Vlha na posledné roky minulého tisícročia.
Kým ešte pravidelne chodieval do svojho bufetu v Jasnej, jeho dcéra sa učila prvé písmenká z lyžiarskej abecedy. V tamojšom lyžiarskom klube zo seba dostala prebytočnú energiu i endorfíny.
Keď jej došla sila, dala si u otca párok v rožku a pokračovala ďalej v tréningu. Čas ukázal, že Vlhová je výnimočný talent, čo si vyžadovalo zvýšenú pozornosť i väčší rozpočet.
"Zárobky z bufetu nestačili na pokrytie výdavkov na jej kariéru. Do žiackych kategórií sa to dalo v pohode zvládnuť. Od juniorov to už je problém. Tam sa rozhoduje, kto uspeje.
A ten úspech sa dá vybojovať len na ľadovcoch a príprave v zahraničí. Vtedy som už mal strojársku firmu a dalo sa to vykryť. Neskôr prišli sponzori a už to išlo," konštatuje Vlha.
Hviezda? Skôr príjemná slečna
KOVO VLHA už viac ako dve dekády spolupracuje so švédskym nábytkárskym gigantom. Špecializuje sa na výrobu ozubených koliesok či náhradných dielcov do stavebných alebo výrobných strojov.
Občas sa stane, že niektorá z výrobných liniek má problémy. A tak sa tam Igor Vlha vyberie s náhradným dielcom, aby práca mohla čo najskôr pokračovať. Ráno, v noci i cez víkend…
Vo firme sa v posledných dňoch stretáva ešte s tromi kolegami, po sezóne sa k nim pridá aj Vlhov syn Boris. Keď má Petra pred štartom, stroje stíchnu. Jediným zapnutým je počítač. Chlapi v montérkach si so šéfom pozrú jazdu jeho dcéry. Prehodia pár slov a pracujú ďalej.
„Vo firme je dobrá atmosféra, všetci sú k sebe milí. Vlhovci sú veľmi pracovití. Sledujem Petrine výkony – niekedy naživo, občas zo záznamu. Moje deti však majú lepší prehľad, trojročná vnučka ju spoznáva na fotke,“ smeje sa Hedviga Miškovičová.
Účtovníčka firmy sa s Vlhovou stretáva iba sporadicky, pretože ani ona sama nechodí do firmy pravidelne. Aký v nej zanechala dojem 25-ročná slovenská lyžiarka?
"Je to veľmi prirodzená a príjemná mladá slečna. Široký úsmev, zamáva už z diaľky. Pozdraví. Keby som nevedela, že je to niekto, kto má takéto úspechy, nikdy by som to nepovedala.
Mám jej podpis aj pero Ski tímu Vlha. Nájde sa aj záložka. A keď idem lyžovať, obliekam si tričko ski tímu. Dostala som ho od Vlhovcov z lásky, vážim si to," tvrdí Miškovičová.