Na svetovom šampionáte v Budapešti sa chce rozlúčiť s amatérskou scénou. Má síce iba 22, ale na súťažnom ľade za sebou takmer pätnásť sezón. A hoci má na konte dva olympijské, štyri svetové a šesť európskych triumfov, chuť vyhrávať v nej zostáva.
V krátkom programe žiari. Jej jazda je čistá, všetky prvky presné a maďarské publikum si ide ruky zodrať od tlieskania. Jeden z rozhodcov – Reinhard Mirmsecker – dokonca spod stola vytasí číslo 6,0. Známku absolútnej kvality a nevšednej dokonalosti.
Je ráno 27. marca a v súťaži žien sa má rozhodnúť vo voľnom programe. Wittová však znervóznie. O koncentrácii na večerné preteky nemôže byť reč. „Nebola som to ja. Celý deň mi v hlave hrala pieseň I had the time of my life z filmu Hriešny tanec,“ zaspomína si kráska z berlínskeho Staakenu.
Myšlienky, že toto sú jej posledné preteky, sa nevie zbaviť. Posledná „Carmen“, posledných šesť minút na ľade. „Možno to bola melanchólia alebo prílišný smútok, kvôli ktorým moje nohy tak oťaželi,“ povie otvorene.
Nakoniec z toho nie je vydarená jazda, Wittová predvedie iba tri trojité skoky a jedného dvojitého axela. Nervózne si sadá na miesto, ktorému krasokorčuliari vravia Kiss & Cry. Sklamaná z predvedenej jazdy, v očakávaní zlého hodnotenia.
Rozhodcovia ju však podržia a sympatická športovkyňa si – napriek nevôli súperiek – vybojuje posledný veľký triumf kariéry. „Možno to bolo preto, že som bola vždy priateľská a otvorená. Aj to je súčasť nášho športu. Nie všetko sa dá merať bodmi a zlomkovými číslami,“ prizná si neskôr.
Napokon sa ukáže, že to neboli posledné Wittovej preteky. Po rokoch sa vráti na súťažný ľad – ako reprezentantka zjednoteného Nemecka.
Úspech z 27. marca 1988 však už nikdy nezopakuje…