Foto: Archív Jany Gantnerovej-Šoltýsovej
"Prišlo len zopár gratulácií a pozvaní na májové manifestácie. Veľmi som si ich vážila,“ pripomína rodáčka z Kežmarku. Dnes oslavuje 60. narodeniny.
Zrejme vás nenachytám s tým, čo sa stalo 17. decembra 1980…
Och, to by bolo, keby som nevedela, kedy prišlo moje prvé víťazstvo vo Svetovom pohári (smiech).
Ešte stále máte pred sebou niektoré brány či pasáže z trate v Altenmarkte?
To je spomienka na celý život. Určite si pamätám najmä na technicky náročnejší úsek. Boli tam nerovnosti a skoky. Ako jediná som zvládla ťavie hrby jedným skokom. Risk priniesol zisk.
V tých časoch nebolo bežné, že si preteky mohli vychutnať aj najbližší. Bol triumf pred očami otca o to cennejší?
Naučil ma lyžovať a viedol mňa aj brata. Hoci sme boli v reprezentácii, stále nám radil. Dával našej príprave systém. Bol akýmsi priekopníkom vo voskovaní lyží. Mal zošity, do ktorých si zaznamenával, čo a ako robil v rôznych poveternostných podmienkach. Voskovanie je veda. Vďaka jeho zápalu sme mali oproti konkurencii výhodu.
V dnešnej dobe samozrejmosť, vtedy veľmi pokrokové myslenie. Bolo nezvyčajné, že máte špecialistu na voskovanie lyží?
To len potvrdzuje fakt, že ak sa niečomu cieľavedomo venujete a obetujete svoj čas, vráti sa vám to. Vtedy bolo takýchto odborníkov aj s vlastnou evidenciou veľmi málo. Niekedy urobili s mojimi lyžami zázraky.
Vyrastali ste na Chate pri Zelenom plese. Lyžovanie bolo zrejme jedinou športovou alternatívou…
Ešte aj horolezectvo, vtedy však nebolo populárne. Otec súťažil v zjazdovom lyžovaní, podobne aj jeho brat. Máme lyžovanie v génoch.
Foto: SITA, Ján Viazanička
Myslíte si, že lyžiarsky paradox – kvalitná jazda priniesla neuspokojivé umiestnenie a naopak – sa uplatnil aj u vás v Altenmarkte, respektíve olympiáde 1984 v Sarajeve?
Určite. Každý, kto jazdil, vie, že sa to stáva bežne. V zjazde niekedy robíte priveľa chýb, ktoré však napravíte rýchlosťou. Platí to aj naopak.
Nechceli by ste po rokoch tieto umiestnenia vymeniť?
No… (povzdychne si) Bol to obrovský smútok, tento lyžiarsky paradox ma mrzí dodnes. Ako krajina sme mali medailu. Olina Charvátová-Křížová vtedy v zjazde získala bronz. Dovtedy ma v zjazde nikdy nezdolala. Takže ďalší paradox na moju adresu. Je to šport, nedá sa to zmeniť. Na druhej strane – byť piata v kráľovskej lyžiarskej disciplíne na olympiáde je úspech a pocta. Skôr ma mrzela olympiáda v Lake Placid 1980.
Prečo?
Tam som bola v životnej forme. Viaceré okolnosti hrali proti mne. Desiate miesto ma mrzelo ešte viac ako Sarajevo.
Boli pre vás tieto Hry motiváciou vrátiť sa do lyžiarskeho kolotoča po vážnom zranení kolena v roku 1981?
V tom čase nebolo bežné, že sa športovec po takom vážnom zranení vrátil na vrchol. Roztrhla som si predný aj bočný väz v kolene, odobrali mi z neho celý meniskus a časť z neho aj v druhom kolene. Bola som hendikepovaná, nemohla som už jazdiť točivé disciplíny. Nebolo možné absolvovať komplexný atletický tréning, ktorý bol kľúčový. Nemohla som ani behať. Dnes vám operujú koleno a športovec sa rýchlo vráti späť. Nie je to také náročné ako vtedy. O to viac si môj návrat cením.
Stálo vás to viac fyzických alebo psychických síl?
Musela som v príprave veľmi tvrdo trénovať. Bola som obmedzovaná zranením, vymýšľali sme nové veci. Nebolo to jednoduché fyzicky ani mentálne. Mala som však pred sebou jasný cieľ. V Lake Placid som si ho nesplnila, medaila visela privysoko. Víťazstvo vo Svetovom pohári je krásne, dnes už aj finančne veľmi zaujímavé. Myšlienka na cenný kov z olympiády je však silnejšia. Niečo, čo láka každého. Motivovala ma aj skvelá partia, ktorú sme v reprezentácii mali.
Foto: SITA, Gabriel Kuchta
Načrtli ste finančnú stránku. O koľko ste si po triumfe v Altenmarkte prilepšili?
Za našich čias sa finančné prémie za víťazstvo nedávali. Vtedy bol vrcholový šport amatérsky. Aj sa hovorilo, že olympiáda nie je pre profesionálov. Teraz je iná doba. Bolo by zaujímavé, ako by sa špičkoví pretekári zatvárili dnes, keby sa dozvedeli, že za triumf nedostanú nič (smiech). Na druhej strane sme mali možnosť vďaka individuálnym študijným plánom chodiť na vysoké školy. Keď som ukončila kariéru, mala som inžiniersky titul. Prechod do života po kariére bol hladký. A mohli sme vďaka lyžovaniu vidieť aj kus sveta. Dnes to znie divne, vtedy to bol neuveriteľný bonus.
Veľa športovcov sa nedokáže po kariére zaradiť do bežného života. Bolo to vtedy jednoduchšie?
Možno v tom, že nás nefotili ako ideme večer na pivo alebo do kina a novinári z toho nerobili kauzu. Inak pochybujem, že sme to mali ľahšie. Sami si teraz zbytočne komplikujeme život. Patrili sme do východného bloku, čo nám súperi dávali pocítiť. Pýtali sa nás – čo tu chcete?! Museli sme sa presadiť len výsledkami. Priniesli nám nielen úspechy, ale aj rešpekt. Dostávali sme gratulácie od politických špičiek, pozývali nás na májové slávnosti a ako vrcholoví športovci sme mali výsostné postavenie. Pre nás boli tieto pozvánky ocenením. Teraz sú nimi pre športovcov doživotné renty, ktoré by mali ako olympijskí víťazi či medailisti z vrcholových podujatí dostávať. Dnes chýba športovcom skromnosť a chuť pripravovať sa na to, čo príde po kariére.
Terajší lyžiari majú desiatky párov lyží a niekoľkočlenný tím. Ako ste na tom boli vy?
Reprezentačné družstvo malo dvoch trénerov – Pavla Šťastného a Miroslava Nemca. Nemali sme fyzioterapeuta, občas s nami chodila pani doktorka Lukáčová. Neskôr sme sa dostali k špičke a spoločne s Olinou Charvátovou a Lenkou Vlčkovou sme mali zachraničných servismanov.
Ako veľmi sa lyžovanie zmenilo od roku 1985, keď ste ukončili kariéru?
Mala som vtedy 26 rokov. Dnes by ste povedali, že je to ideálny vek. V tom čase som však bola najstaršia v kolotoči Svetového pohára. Ani dnes nevidíte tridsiatnikov mimo bodovanej tridsiatky. A či sa lyžovanie zmenilo? Stále sa ide na dvoch lyžiach pomedzi bránky a meria sa čas. Všetko okolo sa mení, zlepšuje. Toto však navždy zostane rovnaké.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Ešte sa občas pustíte dolu svahom?
Áno. Stále ma to baví a pokiaľ budem schopná sa zohnúť a obuť si lyžiarky, budem lyžovať. Navyše som aj zástupkyňou Slovenskej lyžiarskej asociácie na pôde Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS), takže lyžujem aj ústne (smiech).
Na začiatku roka 2021 sa kolotoč Svetového pohára vráti do Jasnej. Tešíte sa?
Určite. Aj to bola jedna z mojich úloh na pôde FIS. Podpísali sme slovensko-česko-poľskú trojdohodu o tom, že by sa v týchto krajinách mali pravidelne konať preteky ženského SP.
Svoje povinnosti vo FIS ste si plnili aj vlani v Semmeringu. Úspešne ste vtedy ako technická delegátka predpovedali víťazstvo Petry Vlhovej v obrovskom slalome. Bolo prvé z mnohých?
Som o tom presvedčená. Je skvelá. Vždy sa však musí o niektorých veciach vnútorne presvedčiť. A dôverovať tímu a okoliu aj v situáciách, ktoré jej nie sú po vôli alebo sú nové. Ak sa jej to podarí, podá fantastický výkon.
Máte na mysli, že v Semmeringu vyskúšala prvý raz mužské lyže na obrovský slalom?
Presne tak. Nevoňali jej, ale zistila, že to funguje. Je silová jazdkyňa a potrebuje pevnejšie a dlhšie lyže. Podobnú vec urobila aj Lindsey Vonnová. Jej konkurencii sa to vtedy zdalo nepochopiteľné, ale ona začala dominovať. Myslím si, že odvážne kroky môžu Vlhovej priniesť ešte väčší progres. Je mladá a veľmi silná. Okrem lyžiarskych daností má aj skvelé telesné predpoklady. Najdôležitejšie je, aby zostala čo najdlhšie zdravá.
Môžu byť tými odvážnymi krokmi aj štarty v rýchlostných disciplínach v nadchádzajúcej sezóne?
Vyzerá to tak, že alpská kombinácia nakoniec zostane v programe olympijských hier, tým pádom dostane priestor aj vo Svetovom pohári. Je to dobrá správa pre Petru a podľa mňa lepšia cesta. Možno si vyberie len niektoré preteky v rýchlostných disciplínach, ktoré nie sú také nebezpečné. Jej gro by však malo zostať v technických, ktoré v kalendári prevládajú. Nemyslím si, že je pripravená na rýchlostné disciplíny. Ja by som ešte jeden olympijský cyklus zostala v slalome a obráku. A to aj napriek tomu, že medzi ženami nie je konkurencia taká nabitá.
Foto: SITA/AP, Giovanni Auletta
Čo jej chýba k tomu, aby sa mohla naplno venovať rýchlostným disciplínam?
Najmä ide o to, že zostať v technických disciplínach na vrchole sa jej viac vyplatí. V kalendári ich je viac. Môže nahnať nejaké ďalšie body v alpskej kombinácii. Obávam sa, že pretransformovanie z technickej jazdkyne na rýchlostnú ju môže nejaké stáť. Keby som bola v jej koži, ešte by som do toho nešla.
Posledný krok býva najťažší. Možno práve takýto risk môže Vlhovú dostať pred Mikaelu Shiffrinovú v celkovom hodnotení SP či jej uchmatnúť nejaký malý glóbus…
Súhlasím. Aj ja som zažila, že risk sa niekedy oplatí i nevypláca. Petra môže Mikaelu pravidelne zdolávať v obráku. Tam je Shiffrinová zraniteľnejšia a cesta k malému glóbusu najjednoduchšia. Petra je v dlhšom oblúku vo výhode vďaka fyzickým dispozíciám. V slalome to bude mať náročnejšie, ale stále je jej šanca vysoká.
Myslíte si, že to opäť bude súboj týchto dvoch alebo sa doň niekto zamotá?
Nemyslím si.
A čo mužský kolotoč, z ktorého vystúpil fenomén Marcel Hirscher?
Bude to veselé. Odišiel aj Svindal, mužské lyžovanie prišlo o dve obrovské osobnosti. Hirscher už pred jarným zasadnutí FIS v médiách naznačil koniec, lebo ho nabitý kolotoč unavoval. Je veľmi náročný. Nevieme ho zladiť tak, aby mali jazdci čas oddýchnuť si a doliečiť si zranenia. A to sme ešte chceli do kalendára zaradiť aj majstrovstvá Európy, ktoré lyžovanie nemá, ale väčšina športov áno. Aj na Slovensku sa preto dostáva lyžovanie do nevýhody z hľadiska podpory ministerstva. ME sú však v nedohľadne – lebo nemáme voľný týždeň na to, aby sme ich niekde zaradili.
Nie je možné kalendár trochu uvoľniť? Uľaví sa športovcom, budú mať šancu súťažiť aj na majstrovstvách Európy…
To sa ľahko hovorí a ťažko robí. Pokiaľ nie sú preteky ohodnotené bodmi do Svetového pohára, nikoho tam nedostaneme. Aj keď budú mať označenie majstrovstvá Európy. Hirscher povedal, že je opotrebovaný, lebo je pretekov naozaj priveľa. Dôvodom sú krajiny ako Slovensko, Česko či Slovinsko, ktoré tiež chcú mať doma preteky ako lyžiarske veľmoci. Takýchto organizátorov je priveľa, veľakrát sú aj stratoví. Svetový pohár je aj napriek tomu priveľkým lákadlom a FIS sa viac podujatí oplatí. Pokiaľ sa to nezmení, zranení bude pribúdať. Vlhovej súperka Stephanie Brunnerová, fantastická obrakárka, má 25 rokov a tretí raz si roztrhla v priebehu dvoch rokov krížne väzy v kolene. Všetci vieme prečo…
Jana Gantnerová-Šoltýsová
Narodila sa 30. septembra 1959 v Kežmarku. Ako prvá československá alpská lyžiarka a pretekárka z východného bloku vyhrala preteky Svetového pohára (1980 v Altenmarkte), 29-krát sa umiestnila v prvej desiatke. Trikrát štartovala na zimných olympijských hrách: 1976, 1980 (10. v zjazde) a 1984 (5. v zjazde). Vyštudovala vysokú školu ekonomickú, s manželom Jurajom majú dve dcéry – Petru a Janu.