Sníva sa vám občas o lyžovaní?
Samozrejme. Keď zaspávam, myslím často na tréning. V hlave si predstavujem okamihy, ktoré mi nevyšli a premýšľam, ako sa v danej situácii nabudúce zachovať lepšie. S lyžovaním sa ráno prebúdzam, v noci s ním zaspávam. Je teda pochopiteľné, že sa mi občas niečo zo svahu prisní.
Snívalo sa vám už aj o tom, ako medzi kopcami v Jasnej znie slovenská hymna a s vami ju spievajú tisíce ľudí?
Veru ešte nie (smiech). Nerada by som predbiehala. Lyžovanie je krásny, no i zradný šport. Stať sa môže čokoľvek, špeciálne v slalome. V ňom sa každá chybička ihneď prejaví na čase. Každopádne chcem podať čo najlepší výkon a uvidíme, na čo bude napokon stačiť.
Aké pocity vo vás prevládajú pri myšlienke na Jasnú? Radosť, nedočkavosť, vnútorný tlak?
Najmä novinári nám na všetkých pretekoch pripomínajú, že v Jasnej to budeme mať nesmierne náročné. Verím však, že si prílišný tlak s Petrou Vlhovou nepripustíme a tento výnimočný okamih si predovšetkým užijeme. Hádam ani mediálny tlak nás nevyvedie z rytmu a žurnalisti nám doprajú dostatok priestoru a času na prípravu. Potrebujeme sa naladiť tak, ako by ani nešlo o preteky na domácom svahu.
Nebudú teda pre vás preteky v Jasnej výnimočné?
Samozrejme, že budú. Už len z toho pohľadu, že pod kopcom bude obrovské množstvo slovenských fanúšikov. Vďaka tomu, že viacerí z nich nás sprevádzajú aj v zahraničí, tak pocit domova už poznáme. Atmosféra však bude akiste iná, neporovnateľná s tou, akú sme zažívali doteraz. Práve na to sa teším najviac.
Pripúšťate si, že budete možno pod takým tlakom, akému ste dosiaľ nečelili?
To nie. Absolvovala som už aj podstatne dôležitejšie preteky. Skomplikovať mi to môžu zrejme len novinári. Pred štartom som totiž zvyknutá na pokoj. S médiami prichádzam do styku až po dojazde do cieľa. Tentoraz to zrejme bude trochu inak, a tak sa musím na to pripraviť.
Ako sa najlepšie vyrovnávate s nervozitou? Pri čom si vyčistíte hlavu?
V prvom rade tlak vnímam už trochu inak ako pred niekoľkými rokmi. Veľa vecí vidím inou optikou. Lyžovanie robím predovšetkým pre seba a nepripúšťam si prehnaný tlak. Na každé preteky nastupujem počas tejto zimy s tým, že si ich idem v prvom rade užiť. Na tom nesmiem nič zmeniť. To by ma mohlo vyviesť z rovnováhy a nemuselo by to dopadnúť dobre.
Nechýbajú vo vašej povinnej výbave ani víťazné antistresové omaľovánky z Flachau?
Tie nemôžu chýbať. V izbe síce na ne nie je čas, ale medzi kolami si k nim s Petrou opäť sadneme a budeme poctivo vymaľovávať.
Kto z rodiny, priateľov či známych bude v hľadisku, keď sa spustíte dole svahom?
Z rodiny by nemal chýbať nik. Taktiež ani z priateľov. Bude medzi nimi dokonca aj jedna veľmi dobrá kamarátka, príde z Francúzska. Je to Slovenka, ktorá žije v Annecy.
Dostali ste od nich veľa žiadostí o vstupenky?
Veru áno. O tieto veci sa však veľmi nestarám. Je to v kompetencii otca a sestry. Viem však, že mnohí zo známych si vstupenky vopred zakúpili.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ivan Iľanovský, tréner Petry Vlhovej, v Maribore vravel, že vaše súperky zo štartového poľa očakávajú v Jasnej parádny rock and roll. S akými očakávaniami súperiek sa stretávate?
Pravdupovediac, veľkú odozvu som na Jasnú nemala. Každá z pretekárok sa sústredí vždy na najbližšie podujatie. Je zbytočné, aby sa dívali viac dopredu. Pýtali sa ma akurát na kopec. O atmosfére, aká bude vládnuť v Jasnej, však ani len netušia.
V Nízkych Tatrách sa predstaví aj majiteľka malého glóbusu Mikaela Shiffrinová. Väčšinu sezóny pre zranenie vynechala. Ako ste prijali správu o jej návrate do súťažného diania?
Som len rada. Mikaela rozhodne patrí na svahy. Vrátila sa na ne opäť silná, pripravená bojovať s najlepšími. Napriek tomu, že pauzovala dva mesiace, neprejavilo sa to na nej výrazne. Nemusela totiž podstúpiť operáciu. Viem, aký je to rozdiel. Zažila som podobné zranenie kolena, ale aj také, po ktorom som musela ísť pod skalpel. A poviem vám, je to diametrálne odlišné.
Američanka vyhrala v dvadsiatich rokoch už všetko podstatné – Svetový pohár, majstrovstvá sveta i olympiádu. Je najväčším talentom v dejinách lyžovania?
Určite. Tvrdila som, že už tento rok vyhrá veľký glóbus, okolnosti jej to však nedovolili. Veľkú šancu bude mať v budúcej sezóne. Veď aj v kĺzavých disciplínach je mimoriadne silná. Budeme o nej ešte veľa počuť.
Vy, na rozdiel od Shiffrinovej, prežívate najlepšiu sezónu po tridsiatke. Čomu to pripisujete?
Jednoznačne podmienkam. Shiffrinová si nemusela preskákať tým všetkým, čím som si prešla ja. Je veľmi málo ľudí vo Svetovom pohári, ktorí majú za sebou takú strastiplnú kariéru. Prešla som si zraneniami, neprajnými okolnosťami.
Spomeniete si ešte občas na neľahké začiatky, keď vám mnohí ľudia hádzali polená pod nohy?
Ale áno. Často som na to myslela aj po posledných dvoch víťazstvách vo Flachau.
Čo ste mali v hlave?
Vravela som si, že kiežby všetko fungovalo pred desiatimi rokmi tak ako teraz. Taký je však život, tak mi to bolo súdené. O to viac som hrdá na to, čo som dokázala. Nikdy mi nikto nič nedaroval, všetko som si musela vydrieť.
Dá sa povedať, že všetko negatívne ste dokázali premeniť na pozitívne? Posilnilo vás to?
Jednoznačne. Myslím si, že by to mohla byť motivácia pre ďalších ľudí. Mnohí majú náročné osudy, no nikdy by sa nemali vzdávať a ísť stále za svojím cieľom. To je aj môj prípad. Som presvedčená, že nebyť neprajných podmienok, dosiahla by som viac lepších výsledkov. Pred sebou som nemala nikoho, kto by mi vyšliapal chodník. Cestu som si musela určiť sama.
Ukázal vám ju aj otec Timotej. Je tým človekom, ktorému vďačíte za to, kam ste to v lyžovaní dotiahli?
Presne tak. Bez neho by som nebola tam, kde som. Nesmierne si na ňom vážim, že sme si medzi sebou utvorili nielen vzťah otca a dcéry, ale aj kamarátsky. Je to človek, ktorému môžem povedať úplne všetko. Bol to on, kto ma podržal, najviac mi pomohol. Viackrát som mu pritom hovorila, aby sme sa na to všetko vykašľali. Otec bol tým, kto ma presvedčil, že by to bola škoda a šli sme ďalej za našimi métami.
Foto: SITA/AP, Alessandro Trovati
Kde bol prísnejší – na svahu či doma?
V trénerskej pozícii bol veľmi prísny – najmä v začiatkoch. Naučil ma totiž obrovskej disciplíne, ktorá je v športe extrémne dôležitá. Vďaka nemu robím šport naplno, nič iné pre mňa v podstate neexistuje. Priznám sa, že chvíľami som ho za tvrdosť aj nenávidela, ale teraz som mu za jeho prístup nesmierne vďačná.
Z čoho pramenil váš hnev?
Pamätám si, že po jedných pretekoch som išla potajomky s dievčatami von, do izby som prišla neskoro. Otec pre to nemal pochopenie a skrátka ma na druhý deň nepustil na štart. Bol prísny, tvrdý a len vďaka tomu som niečo dosiahla. Vnímam to aj tak, že mi dal školu života, keďže do tej ozajstnej som veľmi nechodila.
Akú úlohu zohrala vo vašej kariére mama?
Nesmierne dôležitú. Taktiež to nemala jednoduché. Zatiaľ čo ja a ocino sme boli na cestách, mamina bola sama doma. Napriek tomu nám dokázala vytvárať teplo domova. Vedeli sme, že na nás pri návrate bude niekto čakať. Je veľa lyžiarskych trénerov, ktorí sú rozvedení. Práve z toho dôvodu, že takmer vôbec nie sú doma. Moji rodičia však dokázali všetko ustáť.
Vyhovuje jej, že nie je toľko na očiach verejnosti, že je ženou z úzadia?
Nemá rada mediálnu pozornosť. Nie je pre ňu dôležitá. V prvom rade je rada, že robíme to, čo milujeme. Všetci v rodine sme takí, že neradi zverejňujeme naše súkromie. Nechceme byť za každú cenu v médiách. Spokojná som vtedy, keď sa o mne píše len v súvislosti s dobrými výsledkami, nie o tom, čo robím doma.
Niekoľko rokov je vaším neoddeliteľným spoločníkom Romain Velez. Prinieslo vám manželstvo s ním určitú mieru pohody?
Určite. Odkedy sa stal mojím trénerom – spolu s otcom. Obaja sa výborne dopĺňajú. Zatiaľ čo ocino je pokojný, Romain je skôr výbušný. Spomínam si, že keď k nám prišiel, zažil mierny šok. Videl, že všade sa musí len doprosovať, bolo mu to proti srsti. Nášmu tímu dodal najmä bojovnosť, ocenil našu prácu. Mám dojem, že je stále na nás nesmierne hrdý. Na môjho otca nikdy nepovedal krivé slovo, všade ho len chváli, že z ničoho dokázal vypestovať svetovú lyžiarku.
Je to ideálne spojenie, keď vás vie partner pochopiť nielen po vzťahovej, ale aj profesionálnej stránke?
Je to obrovská výhoda. Zo začiatku to však bol aj značný risk. Ocino nás upozorňoval, že musíme počítať s tým, že ak by sa raz skončila lyžiarska spolupráca, mohol by sa skončiť aj vzťah. Vyskúšali sme to však a zistili, že je to skvelé. Manželovi či otcovi predsa poviem viac ako cudziemu trénerovi. Treba však vedieť oddeliť súkromie od života na kopci.
Foto: SITA/AP, Giovanni Auletta
Znamená to, že lyžiarske témy do vašich súkromných rozhovorov nepatria?
Tomu sa nedá zabrániť (smiech). Lyžovanie obaja milujeme. Sú však aj dni, keď nemáme chuť rozprávať sa o ňom a prepneme na inú tému. Náš život je zaujímavý a stále máme o čom debatovať. Nevnímame to tak, že po prekročení prahu dverí je lyžovanie pasé.
Čo by ste robili, keby z vás nebola profesionálna lyžiarka?
Joj, tak to vôbec neviem. Odmalička som sa venovala len lyžovaniu a takúto otázku som si dosiaľ nepoložila.
Tak sa skúsim opýtať inak: kde sa vidí Veronika Velez-Zuzulová o niekoľko rokov, keď už bude sledovať preteky Svetového pohára z hľadiska či na televíznej obrazovke?
Verím, že mám pred sebou ešte niekoľko rokov aktívnej kariéry. Viem však, že aj možností do budúcnosti mám veľa.
Akých?
Tým, že spolupracujeme už roky s lyžiarskymi firmami, dostala som od nich viacero ponúk. Dievčatá z francúzskeho tímu na prosili, či by som im nepomohla s určitými vecami, odovzdala nejaké skúsenosti.
Pohrávate sa aj s myšlienkou na trénerstvo?
Nevylučujem to, ale veľmi sa k tomu neprikláňam. Nie je to veľmi príjemná robota pre ženu. Nosiť so sebou bránky, naťahovať sa s nimi, to nie je veru jednoduché.
Profesionálny športovec si musí často veľa odopierať, byť na seba prísny. Čo si po kariére doprajete z toho, v čom sa teraz musíte obmedzovať?
Predovšetkým si budem musieť nájsť nový cieľ. Bez toho to nepôjde. Potrebujem mať pred sebou výzvy a ísť za nimi.
Vrátim sa k otázkam zo začiatku: nosíte v hlave nesplnený sen?
Veľa sa mi toho už splnilo. Všetko ďalšie, čo sa stane, prijmem a vyrovnám sa s tým.
Čo sa týka olympijského sna? Do Soči 2014 ste pre zranenie nemohli cestovať, čo bolo pre vás zrejme mimoriadne tvrdým úderom…
Bolo to náročné. Vtedy som však veľmi neriešila olympiádu, ale to, či sa ešte vrátim späť na svetovú úroveň. Keď všetko pôjde tak, ako má, ešte dostanem ďalšiu šancu na to, aby som si o dva roky súťažila na olympijských svahoch v Pjongčangu.