„Dôvodov je viacero, ale ten hlavný je koleno. Stav pravého sa mi túto sezónu ešte zhoršuje. Vlani na jar som mal infekciu a znova mi ho museli operovať. Pred zimou som si dal za cieľ zlepšiť sa v slalome, ale nejde to dobrým smerom,“ priznal pre Neue Zürcher Zeitung 36-ročný veterán, ktorý počas kariéry podstúpil dovedna štrnásť operácií kolien – dvakrát ľavého a dvanásťkrát pravého.
„V bežnom živote ma to neobmedzuje, pri chôdzi nepociťujem bolesť. Najväčší problém vyvstáva pri lyžovaní. Je nepríjemné, keď vám hlavou neustále víria myšlienky, že koleno je nestabilné. Ten pocit je hrozný.“
Vo Svetovom pohári debutoval v rakúskom Söldene 1998. „A až do roku 2001 som mal trikrát pretrhnutý predný skrížený väz. Z troch rokov som 24 mesiacov rehabilitoval. Ľudia chodili za mojím otcom Antem a vraveli mu, že sa môže rozlúčiť so synovou kariérou.“
Záhrebčan sa však zaťal a už v novembri 2001 šokujúco vyhral slalom v Aspene. S vysokánskym štartovým číslom 64. „Od januárovej operácie som vtedy desať mesiacov žil ako mních. Každú sekundu som podriadil lyžovaniu. Mal som 21 rokov a nebolo jednoduché sa tomu úplne oddať. Nenechať sa rozptyľovať ľuďmi, mobilom, internetom. Ale podarilo sa mi to,“ spomína.
A nielen to. Veď starší brat tak isto bývalej skvelej lyžiarky Janice sa stal slalomárskym majstrom sveta vo švajčiarskom St. Moritzi 2003 a v zbierke má aj štyri strieborné medaily zo zimných olympijských hier. Muž, čo vyhral hodnotenie Svetového pohára 2011, sa zastrájal, že na zjazdovkách sa bude objavovať dovtedy, kým sa uňho nevytratí radosť.
„Teraz je jej menej, než som dúfal,“ priznal, ale tiež dodáva: „Lyžovanie je veľká láska a nie je ľahké sa s ňou rozlúčiť. Náš rodinný príbeh v tomto športe je výnimočný, skutočná odysea. Nie sme ľudia z hôr, pochádzame z mesta, nemali sme veľa peňazí. Po poslednej operácii som si povedal, že všetky dejiská Svetového pohára chcem súťažne absolvovať ešte raz.“
Pre Kosteliča ako dnes už bývalého špičkového športovca vo svojom odvetví nie je jednoduché nedosahovať na najvyššie stupne, ale spoznal aj odvrátenú stránku života a na veci sa pozerá inou optikou.
„Ležal som v špitáli, nik už so mnou nerátal. V nemocnici vidíte ľudí takmer umierať, ale vy ste dostali šancu znova bojovať. A vtedy si uvedomíte, čo je skutočne hrozné – nie druhé miesto alebo dvadsiate. Snaha stať sa výnimočným však prináša aj svoje obete. Stálo to za to,“ vraví Kostelič.