Bože, doma ma čakajú a ja zmiznem v africkej púšti, bála sa legenda. Slovák prezradil, čo prežíval, keď mu išlo o život

Jaroslav Katriňák (57) spomína na premiéru na Dakare 1998, kde mu išlo o život.

Najťažšie a najslávnejšie motoristické podujatie štartuje dnes v historickom meste Al Ula v Saudskej Arábii.

V poslednom čase bolo o vás menej počuť. Čomu sa venujete?

Stále mi zaberajú veľa času motorky, opravujem ich, mám firmu na ich servis. A zúčastňujem sa aj na pretekoch nielen u nás, ale aj v Česku, Nemecku, bol som vo Francúzsku i Taliansku. Sprevádzam syna Jaroslava, má devätnásť a pustil sa v mojich stopách.

Ako sa mu darí?

Je ešte junior, ale na majstrovstvách Slovenska skončil na druhom mieste medzi dospelými. V Česku vybojoval tretie miesto.

V úvode rozhovoru ste spomínali, že ste práve dokončili prácu s drevom…

Človek musí aj z niečoho žiť (smiech). V Turci, odkiaľ pochádzam, chodím do hory chystať drevo, zvážam ho a aj ťažím.

To je poriadna chlapská lopota…

Je, ale mňa baví. Pre mňa je to skoro relax. Milujem les. V hore sa odreagujem, na všetko zabudnem. Kompenzujem si tým preteky, ktoré v sezóne absolvujem. Chcem, aby syn dobre zajazdil a aj sa o neho bojím. To všetko je stres, nápor na psychiku.

Zažívate to, čo zažívali vaši najbližší, keď ste lietali na motorke?

Presne. Vtedy som si to vôbec neuvedomoval. Hovoril som si, čo je na tom, vy sa len pozeráte, ja sedím na motorke. Ale teraz viem, že stáť vedľa trate je strašné, určite horšie ako jazdiť na motorke. Keď som odštartoval, už som na nič nemyslel.

Čítajte viac Na okruhy po šiestich rokoch. Majster sveta formuly 1 sa vracia za súťažný volant

Na čo si najviac pamätáte z vášho premiérového ročníka Dakaru 1998?

Bol to moment, keď som prvý raz vstúpil do Afriky. Veľa informácií sme dovtedy nemali. Pre mňa to znamenalo, akoby som zavítal do iného sveta. Ale bol to splnený sen.

Keď som videl v televízii prvé zábery z Dakaru a ukazovali Karla Lopraisa a chalanov z Jablonca na čele s Jirkom Moskalom, mal som pocit, že sú to hrdinovia. Bol som chlapec a obdivoval som ich. Odrazu som bol jeden z nich. Niečo neuveriteľné, veľký zážitok.

Čo súperi?

Tí už neboli pre mňa neznámi. Poznal som ich zo svetových šampionátov v endure i z iných pretekov.

V štatistikách sa uvádza, že ste vyhrali v premiére aj etapu s dodatkom – neoficiálne. Prečo neoficiálne?

Vyhlásili ma za víťaza, ale išiel som za organizátormi a vravel som im, že prvý som nebol. Tvrdil som, že víťazom má byť iný pretekár, ak si dobre spomínam Peterhansel. Odštartoval za mnou o minútu neskôr, ale do cieľa dorazil desať sekúnd za mnou. Pomýlili ste sa, presviedčal som ich.

Za to vám mali udeliť Cenu fair-play…

Ja som to tak nebral. Pre mňa to bola samozrejmosť. Hneď po pretekoch robili so mnou rozhovor do Eurosportu a aj do vysielania som hneď povedal, že ja nie som víťaz. Poznali sme sa so súpermi, správali sme sa k sebe vždy férovo.

Nemalo zmysel chváliť sa niečím, čo nebola podľa mňa pravda. Na druhý deň som etapu vyhral, o tom už nebolo pochýb. Ale na Dakare neplatí, že ak vyhráte etapu alebo aj dve, vyhráte aj celé preteky.

O tom ste sa čoskoro presvedčili v ôsmej etape…

Bol som síce už tretí v celkom poradí, ale zradil ma motor a bolo po nádejách.

To bola mimoriadne dramatická situácia. O čo presne išlo?

Prešiel som síce ťažkým úsekom, cez vysoké a nebezpečné pieskové duny vo vnútrozemí Afriky, ale motorka to nevydržala, pokazila sa mi prevodovka. Za mnou však bolo hotové Waterloo, z päťsto účastníkov aspoň dvesto v tomto úseku uviazlo.

Záchranári, ktorí mali zbierať jazdcov po ceste, museli pomáhať množstvu pretekárov, zdržali sa a vznikol problém. Jazdcov, kamióny vyťahovali z piesku a inou cestou posielali do cieľa.

Vy ste prežili tri dni a dve noci sám v púšti. Mali ste strach o život?

Trvalo dlho, kým sa ku mne dostali. Nechcem to dramatizovať, ale všetko jedno mi nebolo. Samozrejme, že vám prídu na um aj tie najčernejšie myšlienky. Uvedomoval som si svoju situáciu a chvíľu sa mi zdala už beznádejná.

Mal som strach. Tri dni už bolo dosť, zvyčajne vás po jednom dni vždy objavili. Hovoril som si, bože, doma ma všetci čakajú a ja zmiznem niekde v africkej púšti.

Čo znamenajú v tejto situácii tri dni v púšti?

Začal som počítať. Za deň sa presunie pelotón rely asi 700 kilometrov, krát tri bolo 2 100 kilometrov. To už je obrovská štreka, podobná ako z Bratislavy do Barcelony či Madridu. Ak by ma tam zabudli, nevedel som si ani predstaviť, ako to prejdem.

A keď som neskôr pozeral rôzne dokumenty z Afriky, koľko rôznych zvierat tam žije a aké mi hrozilo nebezpečenstvo, tak som si vravel, že som mal veľké šťastie, že ma tam niečo nezožralo. Všetky tieto súvislosti som si vtedy ani neuvedomoval.

Mali ste zásoby jedla a pitia?

So sebou som si na etapu bral len dve-tri sušienky a dva litre vody. Nerátate s tým, že v púšti prežijete niekoľko dní. To som zjedol a vypil hneď, myslel som, že po mňa čoskoro prídu. Ale toto bol najmenší problém.

Stres a napätie vo mne boli také silné, že hlad a smäd potlačili. Spomenul som si na radu, ktorú mi skúsenejší jazdci dávali pred pretekmi. Nikdy neopúšťaj miesto, kde si zostal, kde ťa možno videli, nevyber sa niekam do púšte, raz po teba určite prídu. Tak sa aj stalo.

Neodradila vás táto skúsenosť?

Ešte som nebol ani doma a už som uvažoval o tom, že sa na Dakar vrátim. Cieľ bol vždy jasný, dôjsť až do cieľa, absolvovať kompletnú trasu. O rok som opäť stroskotal – v siedmej etape. Vyhral som jednu etapu, dobre som stál v celkovom poradí, bol som šiesty, ale pokazilo sa mi benzínové čerpadlo.

Na Dakare ste sa potom objavili až po siedmich rokoch. Prečo taká dlhá pauza?

Mal som za sebou dva neúspechy, potreboval som si trochu oddýchnuť. Začal som sa zasa viac venovať pretekom v enduro. A museli sme zohnať opäť sponzorov, peniaze, štart na Dakare niečo stál.

Prezradíte koľko? A museli ste siahnuť aj do vlastného vrecka?

Bez toho to nešlo. Jazdil som v roku po pretekoch, niečo som občas vyhral, tieto peniaze išli aj na Dakar. Potrebovali sme vždy podporu sponzorov. Rozpočet býval rôzny. Musíte zaplatiť štartovné, rôzne poplatky. Keď to chcete zvládnuť na vyššej úrovni, v lepšom zabezpečení, s kvalitnejším servisom, tak musíte dať dokopy aj 200-tisíc eur.

Ale ak na preteky pôjdete obrazne ako turista, tak možno stačí aj polovica z tejto sumy. Ale to hovorím len o účasti. V roku sa musí jazdec zúčastňovať na pretekoch, motokrosoch, endurách, chystať sa, čo je finančne veľmi náročné.

Ani na tretí pokus ste nedošli na Dakare do cieľa. Tentoraz ste zažili strašidelný pád. Boli ste aj zranený?

Nebolo to príliš vážne, neohrozovalo to môj život. Bol som len dobitý na celom tele, mal som na ňom plno tržných rán, krv mi tiekla z krku, tváre, rúk, lebo som spadol na bridlicovom podklade. Motorku som rozbil. Odtrhla sa mi navigácia, držal som ju pod bundou, musel som ju doniesť do cieľa, aby som neplatil pokutu.

Foto: smf.sk

Svitko *Dakar Štefan Svitko na Rely Dakar 2023.

Až v roku 2007 ste sa dočkali. Absolvovali ste celú rely a obsadili ste výborné deviate miesto…

To už som odjazdil preteky opatrnejšie, sústredil som sa na to, aby som dorazil do cieľa. Vedel som, že veľa podobných šancí už mať nebudem. Jazdil som na istotu.

Bol to zo štyroch štartov najjednoduchší ročník?

To by som netvrdil. Ale zmenil som taktiku. Mal som už viac skúseností, bol som vyzretý jazdec, nevrhol som sa bezhlavo do pretekov ako v minulosti. Zvolil som miernejšie tempo, ale na Dakare aj tak striehne na jazdca vždy veľa nástrah. Jazdecky som na tom bol najlepšie v prvých dvoch ročníkoch, vtedy som predstavoval špičku aj v enduro, v súťažiach majstrovstiev sveta. Ale na Dakare som doplatil na technické problémy. Stroj sa mi rozsypal.

Predtým sa vám dva razy stala osudnou siedma etapa. Sedmička vám na Dakare nepriniesla šťastie…

Myslel som na to aj v roku 2007. Siedmej etapy sme sa báli najviac. Vedel som, že býva prelomová. Jazdil som v nej opatrne, s rezervou. Potom som už dúfal, že to zvládnem. Dával som si pozor, aby sa mi nič na motorke nepokazilo, stále som ju kontroloval, čo by som inak tak úzkostlivo nerobil.

To človeka oberá o energiu a stresuje ho, menej som sa sústredil na výkon. Všetko som podriadil tomu, aby som tentoraz preteky dokončil.

Čo je na Dakare najťažšie?

Jednoznačne navigácia. Boli sme jazdci, ktorí súťažili na veľkých pretekoch, na motorkách sme si verili, ale navigácia nám dávala zabrať. Dôležité bolo vedieť ísť čo najrýchlejšie a pri tom udržať optimálnu trasu, nezablúdiť. Čo z toho, keď jazdíte rýchlo, ale zablúdite. Potom musíte riskovať a robíte aj chyby.

Získali ste v hviezdnej kariére množstvo trofejí. Ktorú z nich si ceníte najviac?

Zlatú medailu majstra sveta. Ale vysoko staviam aj účasť na Dakare, najmä ročník, ktorý som dokončil na deviatom mieste. V roku 2008 Dakar zrušili. Namiesto neho sa uskutočnila Rely Transorientale, ktorú som vyhral, čo považujem za takisto mimoriadny úspech.

Viedla z Petrohradu do Pekingu, cez územie Ruska, Kazachstanu a Číny, trvala ešte o dva dni viac ako Dakar a merala vyše 10-tisíc kilometrov. Na rozdiel od Dakaru sme prekonávali rôznorodý terén.

Púšti ste sa ani tu nevyhli…

Trasa viedla cez Gobi, je to obrovská a obávaná púšť, tam som zažil úžasné duny, ktoré mi pripomínali vysoké kopce z piesku, akoby som sa ocitol niekde vo Fatre alebo v Karpatoch.

Narazili sme na široké stepi, horské prostredie, brezové háje… Unikátne boli nádherné jazerá v púšti, v ich strede vyvierala voda. Finišovali sme pri Veľkom čínskom múre.

Vaša posledná Rely Dakar viedla ešte v Afrike. Po nej sa podujatie presťahovalo do Južnej Ameriky a teraz štvrtý raz zavíta do Saudskej Arábie. Ktoré z týchto prostredí sa vám najviac pozdáva?

Zažil som preteky v Afrike, ale jazdil som aj v Južnej Amerike na Šesťdňovej, poznám terény, ktorými viedol Dakar. Všade boli iné podmienky a všade boli preteky veľmi ťažké. V Južnej Amerike viedla trasa osídleným územím, trasu lemovalo neraz veľa ľudí.

V Afrike som letel na motorke a nestretol som celé hodiny človeka. Preteky viedli často ďaleko od civilizácie, a preto aj pomoc, ak sa niečo vyskytlo, bola oveľa nedostupnejšia. Ale rovnako je dôležité, že sa výrazne menia podmienky.

V čom najviac?

V našej ére vládli sparťanské pomery, spávali sme na piesku, toalety boli vykopané v zemi, mali sme len vedro s vodou. Mohli sme si vziať len minimálnu batožinu.

V ruksaku som mal nejaké oblečenie, okrem toho spacák a stan. So mnou cestoval brat Rasťo, ktorý mi robil mechanika. To bola tá originálna, nefalšovaná rely, ktorú zakladal Thierry Sabine.

Teraz prídu výborne vybavené tímy s mechanikmi, s obrovskými autami, karavanmi, kde jazdci spia, k dispozícii majú sprchu a ďalšie vymoženosti.

V roku 2008 ste podstúpili transplantáciu pečene. Potom ste sa už na Dakare nepredstavili. Boli dôvodom zdravotné ťažkosti?

Čiastočne. Ale operácia dopadla dobre a opäť som mohol športovať. Začal som jazdiť na štvorkolke, veľmi ma bavila, trénoval som na nej, chodil na preteky, chystal som sa aj na Dakar. Ale táto myšlienka v roku 2009 stroskotala na nedostatku peňazí. Nechceli sme sa zadlžovať a finančne trápiť. Vtedy by som si na to zdravotne ešte trúfal.

Boli ste slovenským motocyklovým priekopníkom na Dakare. Po vás prišiel Ivan Jakeš a Štefan Svitko. Radili sa s vami, pomohli im vaše skúsenosti?

Ivan v mojom tíme dokonca absolvoval aj africký Dakar, takže sme boli v úzkom kontakte. So Števom sme jazdili spolu enduro, často sme debatovali, o motorkách, o tom, na čo si treba na Dakare dávať pozor.

Obaja ukázali na týchto najťažších pretekoch výborné výkony. Jakeš skončil štvrtý a Svitkovo druhé miesto je nádherné, všetka česť.

Štartuje nový ročník veľkého podujatia, na ktorom sa Svitko zúčastní pätnásty raz. Naposledy obsadil 12. priečku. Aké šance mu dávate?

Jeho bilancia je obdivuhodná. Získal už veľa skúseností. Čaká ho tvrdá konkurencia, ale verím, že bude lepší ako vlani a prebojuje sa do prvej desiatky, čo budem považovať za výborný výsledok.

Rozdiely v desiatkach miliónov. Platy jazdcov F1 Fotogaléria - 20 fotiek Všetky fotky