Wimbledon. Legenda medzi legendami. Symbol noblesy. Triumf v slávnom All England Clube, kde aj povestné hrobové ticho znie výnimočne, automaticky znamená nesmrteľnosť. A slobodu – i finančnú. „Po prvom wimbledonskom triumfe som bol zabezpečený do konca života," píše Boris Becker vo svojej autobiografii Hráč.
Aj tento rok si odnesie víťaz najstaršieho turnaja sveta (od roku 1877) rozprávkové peniaze. Najlepší spomedzi mužov i žien zbohatnú o 2,6 milióna eur. Viac platia len organizátori záverečného grandslamu roka – US Open (3,1 milióna).
To však nie je pre najlepších tenistov sveta podstatné. V okamihu, keď prekročia brány areálu, ktorý ukrýva osemnásť magických dvorcov, vstupujú do rozprávky. Nehanbil by sa za ňu ani Hans Christian Andersen.
Napokon, slávnych wimbledonských príbehov (nie len so šťastným koncom) je neúrekom. Vznikli najmä na centrálnom dvorci, ktorý na tenistov dýcha nevšednou posvätnosťou.
Zažil mnohé. Osem bômb, ktoré naň dopadli z nemeckých bojových lietadiel v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Ale predovšetkým sa na ňom zrodili ohromní šampióni. Od Roda Lavera, Freda Perryho, Peta Samprasa, Margaret Courtovej, Martiny Navrátilovej, až po Johna McEnroa, Jimmyho Connorsa, Chris Evertovú či Steffi Grafovú.
Hviezda, nehviezda, vo Wimbledone sa každý musí prispôsobiť britskému konzervativizmu. Pravidlá určuje kráľovská rodina. Napokon, turnaj sponzoruje. Jeho patrónkou je kráľovná Alžbeta II., oficiálnym prezidentom princ Edward, vojvoda z Kentu.
Foto: SITA/AP, Ben Curtis
Na čo si teda vo Wimbledone potrpia?
Dress code – odporúčané oblečenie. Zo zásady je biele. Bez výnimky. Nedočkal sa jej ani osemnásťnásobný grandslamový šampión. Roger Federer chcel raz nastúpiť na zápas v teniskách s oranžovou podrážkou. Neuspel. Ak chcel hrať, musel sa prezuť. „Biela, biela, všade len biela," reagoval inak pokojný Švajčiar trochu podráždene.
Reklama. Zatiaľ čo na iných svetových podujatiach na fanúšikov blikajú reklamy z každého kúta, vo Wimbledone je to inak. Na oficiálnych dvorcoch sú reklamné panely zakázané. Trávnik. Zastrihnutý musí byť absolútne presne. Od roku 1995 na osem milimetrov.
Ale i jahody. Na mištičku tohto chutného ovocia so smotanou stoja ľudia v dlhých radoch (takmer ako na vstupenky, na ktoré čakajú v stanoch vo dne, v noci). Napriek tomu, že sú predražené, vyvalia za ne v prepočte tri eurá, predajú ich vo Wimbledone každoročne takmer tridsať ton.
Nepohrdnú nimi ani legendy. Možno aj preto označujú toto úchvatné tenisové miesto za svoj domov mimo domova (Sampras) či záhradu a obývačku (Becker).
Vy sa pohodlne usaďte – pokojne i s jahodami v rukách – do tých svojich. A nasávajte – výnimočnosť, športovú kultúru a tradíciu, akú nikde inde nenájdete.
Dobrú, tenisovú, chuť!