Aj takéto ohlasy sa objavili v internetových diskusiách po postupe Dominiky Cibulkovej do semifinále turnaja majsteriek. Áno, drobná bojovníčka potrebovala pomocnú ruku od Kerberovej. Svetová jednotka jej ju ochotne podala, hoci hrala za seba. Slovenka sa však za ňou načiahla. Vypýtala si ju. Veľmi rázne, s odvahou a vierou – v úspech, vo vlastné sily.
Cibulkovej postup medzi štvoricu najlepších nie je dielom náhody. Už vôbec nielen šťastia. Je v prvom rade sladkou odmenou. Za tvrdú drinu, ktorú deň čo deň podstupuje. Za odhodlanie, obrovskú túžbu po dosiahnutí čohosi výnimočného. A za nezlomnosť.
Napokon, tieto vlastnosti charakterizujú drobnú Bratislavčanku. Vlani musela tri mesiace pauzovať pre operáciu päty. V rebríčku neustále klesala. Zatiaľ čo jej konkurentky sa bili o body, ona krívala, po schodoch ju nosil manžel (vtedy ešte priateľ) Michal. Napriek tomu už smelo hlásila: som si vedomá svojich kvalít. Verím, že po návrate sa posuniem na priečky, na ktoré patrím.
Cibulková má povahu šampióna. Späť sa neobzerá. Hľadí len vpred. Nech čelí komukoľvek, zakaždým verí vo víťazstvo. Tak, ako v Singapure. Kolená sa jej neroztriasli pred svetovou jednotkou ani štvorkou. Líderku rebríčka síce nezdolala, no uchmatla jej set. Zlatý set. Ten, ktorý ju posunul k postupu a odlíšil ju od Halepovej s Keysovou. S tými si Kerberová poradila suverénne.
Aj keby sa Cibulková v sobotu rozlúčila so sezónou, zaslúži si za ňu potlesk. Možno i v stoji. Takto však rozhodne nepremýšľa. V hlave má jediné – plán, ako zdolať aj Kuznecovovú.
V jej silách to rozhodne je. Tenisové Slovensko, drž svojej nádeji palce. Zaslúži si to.