Vďaka talentu, odhodlaniu, obetavosti rodičov, ale aj Milanovi Martincovi (55), ktorý dohliada skúseným trénerským okom na proges 46. hráčky sveta už šiesty rok. „Kaja dáva tenisu všetko. A ten jej to začína postupne vracať,“ vraví rodák z Trutnova, ktorý sledoval katovický triumf svojej zverenky len pred televíznou obrazovkou.
Ako ste prežívali finálový zápas? Boli ste nervóznejší než keby ste sedeli v hale?
Kajine zápasy vždy nesmierne prežívam. Finále som sledoval so synom. Spoločne sme kričali, emóciami sme pri mnohých výmenách nešetrili. Ako keby sme boli na kurte.
Neľutujete, že ste nevideli triumf vašej zverenky naživo?
Keď som s Kajou každý deň telefonoval, uvažoval som nad tým, či by som nemal pricestovať na semifinále. Nechcel som však narušiť zaužívaný rituál, a tak som zostal doma. Bola to podobná situácia, ako keď hral Martin Kližan, vtedy ešte člen Národného tenisového centra, pred deviatimi rokmi úspešné juniorské finále na Roland Garros. Aj vtedy sme premýšľali, že naplníme auto a pôjdeme ho povzbudiť. S trénerom, ktorý ho vtedy sprevádzal v Paríži, sme sa však dohodli, že by to nebolo dobré.
Pri prvom titule sprevádzala Schmiedlovú mama. Nestane sa z toho pravidlo?
Kajina mama je veľmi pokojný človek, ja jej dcéru viac ženiem do práce, do posilňovne. Možno aj to zohralo dôležitú úlohu. Už v Amerike, kde sme spolu strávili 45 dní, sme sa dohodli, že do Katovíc nepocestujem. Predsa len, po stretnutí Pohára federácie nás čakajú turnaje v Marakéši, Norimbergu, možno v Ríme. Ja si ešte cestovania s Kajou veru užijem.
Ako ste vítali Karolínu po víťaznom návrate z Katovíc?
Dal som jej pusu a zagratuloval k veľkému úspechu. Viem, že má rada bonbóny s bielou čokoládou, tak som jej ich kúpil ako darček.
Ako vyzerá trénovanie na diaľku?
Telefonicky – vždy som jej zavolal poobede, Kajka ma zas informovala do desiatich minút po každom zápase. Nebolo to vôbec zložité, jej súperky totiž veľmi dobre poznám. Ich zápasy v Katoviciach som si pozrel aj v televízii. Pred každým som potom povedal Kajke základné poznatky.
Schmiedlová pod vaším vedením vo svetovom rebríčku stále stúpa. Kde by mohol byť jej výkonnostný strop?
Ťažko povedať, nerád tipujem. Netvrdím, že bude v najlepšej desiatke či dvadsiatke. Každopádne, musí mať vysoké ciele. Napokon, v Katoviciach zdolala 24. aj 36. tenistku sveta. Na tréningoch sa vyrovná tophráčkam. Určite má predpoklady na vyššiu pozíciu, akú okupuje momentálne.
Kde vidíte Schmiedlovej slabé stránky, na ktorých musí ešte popracovať?
V koncentrácii. Stane sa jej, že upustí od taktiky, začne hrať úplne iný tenis, než na akom sa dohodneme. Mala by byť stále sebavedomejšia, agresívnejšia. Nesmie sa báť.
V ženskom tenise je špecifická najmä psychika. Ako je na tom s mentálnou pripravenosťou?
Stále lepšie. Keď bola mladšia, bola z nej silná introvertka, veľa toho nenahovorila, skôr sa utiahla do seba. Neverila si. To sa však jednoznačne zlepšilo. Pomohli jej viaceré víťazstvá, vďaka ktorým začala veriť vo vlastné schopnosti.
Aké sú Schmiedlovej najvýraznejšie prednosti?
V prvom rade má rada tenis, čo podporuje obdivuhodnou pracovitosťou. A to sa musí niekde prejaviť. Keď dávate tenisu všetko, raz vám to vráti.
S Karolínou spolupracujete šiesty rok. Stalo sa vám, že niekedy nemala chuť trénovať?
Vlani mala krízu. V druhom polroku prehrala deväťkrát v prvom kole, čo ju psychicky poznačilo. Potom jej na trojici ITF turnajov vo Francúzsku vyšlo niekoľko zápasov a opäť sa postavila na nohy.
Čo na ňu platí, keď potrebuje povzbudiť?
Stále vtipkujeme. Dobre jej padnú filmy a seriály – najmä z nemocničného prostredia. Vie si pri nich oddýchnuť.