Po koľkých rokoch ste na US Open?
Presne si to veru nepamätám. Naposledy som bol na newyorskom turnaji ešte v časoch, keď som robil osobného trénera Karolovi Kučerovi.
Prišli ste najmä kvôli synovi Milošovi, ktorý bojoval o účasť v hlavnej súťaži?
Nie, minuli sme sa. Prišiel som najmä kvôli daviscupovým hráčom, aby som ich videl v zápasoch. Predsa len, na tréningoch ich vidím aj doma.
Čo vášmu synovi ešte chýba, aby si zahral na grandslamových turnajoch?
To sa musíte opýtať jeho. Zatiaľ hrá len na malých turnajoch, konečne niečo uhral aj na challengeroch. Keď má pohodu a je rozvážny, dokáže odohrať pekné zápasy. Zatiaľ mu však chýba stabilnejšia výkonnosť. V prvom rade si musí veriť. Snažil som sa mu radiť, ale v mojej prítomnosti je trošku nervózny. Som rád, že je samostatný a nie je závislý od druhých, čo mu iste pomôže.
Čo vravíte na výkony slovenských hráčov, ktorí vypadli v 1. kole?
Mrzí ma, že ich turnaj nezastihol v optimálnej forme, dosť tápali. Lukáš Lacko i Martin Kližan odohrali v poslednom čase málo zápasov, odrazilo sa to na ich sebavedomí. Myslím si, že obaja majú na viac, ako predviedli. Najmä Kližan je talentovaný, no tento rok mu vôbec nevyšiel. U Lacka sa striedali lepšie chvíle s horšími, pri Andrejovi Martinovi som rád, že sa neustále zlepšuje. Je u neho vidieť pokrok, v dôležitých momentoch však na veľkých hráčov nie je pripravený. Potrebuje viac skúseností.
Pre vás je z účastí na US Open pamätný predovšetkým rok 1986. Ako si spomínate na cestu do finále?
US Open je pre mňa pamätný od prvého roku, keď som ako nasadený junior vyhorel v 1. kole. Prvé momenty boli veľmi ťažké. Nedarilo sa mi, nevedel som hrať na tvrdom povrchu, ťažko som si zvykal aj na hodinové cesty späť do hotela. Na také zápchy som nebol zvyknutý. Keď som sa vyrovnal s hrou na betóne, moje pocity sa neustále zlepšovali. Čím viac zápasov som uhral, tým som bol spokojnejší. Na finále 1986 však nerád spomínam. Bol som v ňom úplne vyšťavený a Ivan Lendl ma suverénne zdolal. Dôležitú úlohu zohral semifinálový zápas s Borisom Beckerom. Päťsetovú bitku sme hrali dlho do noci, čo ma pripravilo o množstvo síl.
Bol Lendl v tom čase nezdolateľný súper?
Bol veľký profesionál. Vedel veľmi dobre prečítať svojho protivníka a pre úspech urobil vždy všetko – od prípravy až po diéty. V tých časoch bol dlho na pozícii svetovej jednotky a zlomiť ho bolo naozaj veľmi ťažké.
V New Yorku je v úlohe trénera Andyho Murraya, mali ste možnosť sa stretnúť?
Ešte nie, videli sme sa minulý rok. Stretol sa s ním však môj syn, ktorý mi o tom nadšene referoval.
Raritou ročníka 1986 bolo, že ho úplne ovládli československí tenisti. Vo finále ženskej dvojhry si to rozdali Martina Navrátilová s Helenou Sukovou. Ako si na to spomínate?
Ľudia sa čudovali, že v jednej krajine je toľko dobrých hráčov. Vtedy som si to však veľmi neuvedomoval. Všetci sme chceli uhrať čo najlepší výsledok. Prial by som si, aby sme svetu čo najčastejšie ukazovali, že máme dobrých športovcov.
Dá sa porovnávať súčasný tenis s tým, keď ste na kurtoch pôsobili vy?
Dá, ale veľmi ťažko. Hra bola podstatne pomalšia, dnes je rýchla, hráči sú atletickejší, fyzicky odolnejší. Aj konkurencia je oveľa väčšia. Predsa len, vtedy bolo na okruhu 700 hráčov, dnes ich je vyše dvetisíc. Ale aj vtedajšie hviezdy uspeli preto, lebo sa vedeli prispôsobiť podmienkam lepšie ako ich súperi. Je otázne, ako by si napríklad Lendl počínal v dnešnej dobe.
Koho tipujete na víťaza mužskej časti US Open?
Favoritov je viac. Videl som Djokoviča, chvíľu aj Del Potra, Murraya a Nadala však ešte nie. Očakávam veľmi vyrovnaný boj, dôležitá bude momentálna forma. Môžeme sa však dočkať aj prekvapenia a jeden z nich môže pri menšom zaváhaní vypadnúť aj v skoršom kole.