Najvyššia hora planéty si vybrala najkrutejšiu daň. Od najväčšej tragédie slovenského športu uplynulo 35 rokov. Dalo sa jej zabrániť? Čo sa stalo v osudný deň 17. októbra 1988?
Na vrchol Everestu vedie, podľa knihy Slovenské himalájske dobrodružstvo, šestnásť hlavných výstupových trás. Vybrali si najťažšiu. Boningtonovu cestu alpským štýlom, bez podpory Šerpov a umelého kyslíka.
Verili, že ju zvládnu. Nik nevyrazí na osemtisícovku s vedomím, že sa nevráti živý. Všetci boli členmi bratislavského klubu Iames. Ako s hrdosťou vravel horolezecký bard Ivan Fiala, „boli to chlapci z jednej bratislavskej ulice“.
„Na vrchol najvyššej osemtisícovky vyrazil najsilnejší tím, aký sa vtedy mohol dať dokopy. Nielen na Slovensku, ale aj vo svete,“ tvrdil Fiala v našej debate dvadsať rokov po nešťastí. Bol vedúci výpravy, v ktorej boli ôsmi Slováci a štyria Novozélanďania.
Foto: JAMES
Štyroch z nich si vybrala smrť. Ale ešte predtým dokázali, čo nik iný. Britský horolezec Dag Scott tvrdil, že išlo o mimoriadne riskantnú akciu a nik zo západných horolezcov by sa do ničoho podobného nepustil. Podľa neho východoeurópske myslenie vnímalo hranicu nebezpečenstva podstatne voľnejšie.
Ale aj Scott s pokorou uznal, že to bol neskutočný výkon. K takému hodnoteniu sa aj dnes prikláňa jedna z legiend slovenského horolezectva Marián Šajnoha, ktorý o pár dní oslávi 84 rokov.
„Jednoznačne podali svetový výkon. Všetci štyria to prešli a Jožo Just vystúpil až na samý vrchol. To, čo oni, už na Evereste nik nezopakoval.“
Čítajte viac Everest 1984: Krásny úspech zatienila tragédia
Osudné tri noci
Šajnoha argumentuje náročnosťou steny, ktorou sa vybrala štvorica hore a tiež výškou, ktorú prekonávala. V porovnaní s Everestom vrchol druhej najvyššej hory K2 leží o vyše dvesto a ďalšie o tristo, štyristo a viac metrov nižšie.
„To už je podstatný rozdiel,“ tvrdí. A pripomína aj ďalší významný fakt. Kedysi sa horolezci pokúšali zdolať Everest výlučne s kyslíkovými prístrojmi. Až v roku 1978 Talian Rainhold Messner a Rakúšan Peter Habeler vystúpili na vrchol bez ich podpory.
"Messner po dlhom štúdiu a konzultáciách s odborníkmi dospel k záveru, že ľudský organizmus môže krátkodobo vydržať aj nad hranicou osemtisíc metrov bez umelého kyslíka. Výstupom po takzvanej normálke, bez kyslíka a nosičov, to potvrdil.
Odvtedy platí, že za plnohodnotný výkon sa pokladá ten, ktorý dosiahne horolezec bez pomoci umelého kyslíka. Kto ho využije, znižuje hodnotu svojho výkonu až o 500–600 metrov. Inými slovami, ak aj vystúpil do výšky 8 500 metrov, akoby sa cez hranicu osemtisíc metrov ani nedostal. Samozrejme, je to len odhad, to sa nijakými meraniami nedá exaktne dokázať," približuje Šajnoha.
Foto: Archív
Fiala so svojím tímom v príprave na expedíciu v roku 1988 rátal s možnosťou, že ľudský organizmus je schopný vydržať vo veľkej výške aj dlhšie.
„Na základe toho sa rozhodli pre Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene,“ pokračuje Šajnoha. "Mali to premyslené, jasný plán, kam sa majú dostať. Po prvom dni však narazili na ťažký úsek, čakalo ich vážne lezenie, ktoré im zobralo veľa času, ich postup bol pomalší, ako predpokladali.
Po prvej noci v stene už mali byť v horšom prípade tesne pod vrcholom. Napokon strávili nad osemtisícovou hranicou tri noci, o jednu viac, ako plánovali. Neviem o nikom, kto by prežil v takej výške toľko času a ešte podával špičkový výkon. Ich organizmy boli zasiahnuté nedostatkom kyslíka, na tretí deň sa začali prejavovať vážne zdravotné ťažkosti."
Emotívna rozlúčka pod kopcom
Štvorica chlapov ošľahaných himalájskymi vetrami sa aklimatizovala tri týždne predtým na klasickej ceste na štvrtú najvyššiu horu sveta Lhoce (8 516), ktorá je až po tretí tábor zhodná s normálkou na Everest.
Ukázali obdivuhodnú formu. Becík a Just vystúpili na vrchol, Božík a Jaško prespali vo štvrtom tábore už nad osemtisícovou hranicou. Všetci sa vrátili v pohode a v dobrej nálade.
To vo výprave vyvolávalo optimizmus. Pred rozhodujúcim útokom odprevádzal Fiala štyroch lezcov pod juhozápadnú stenu, po ktorej sa vybrali na vrchol Everestu. Ich rozlúčka bola emotívna.
„Každého som objal. A poprosil som: chlapci, vráťte sa všetci zdraví. Ak bude mať čo len jeden z vás trošičku pochybnosti, zastavte sa a zabaľte to,“ spomínal muž, ktorý v roku 1971 stál s Michalom Orolínom na vrchole Nanga Parbatu a zapísali sa do histórie ako prví Slováci na osemtisícovke.
Foto: Archív
„Neboj sa, Ivko, o chvíľu sme späť. Vrátime sa. Určite,“ ubezpečovali ho.
To boli posledné slová, ktoré si povedali, keď sa lúčili.
"Neboli to nijakí zelenáči. Mali za sebou veľa náročných výkonov. Aj v tvrdých podmienkach. Just bol tretí raz na Evereste. Štyri roky predtým ako mladý chalan ho traverzoval, z výšky 8 500 metrov prešiel päťsto metrov sám až na normálku a zostúpil. Svetový unikát.
Božík vystúpil na K2 v čase, keď tam zahynulo jedenásť ľudí, všetko skvelých lezcov. Becík zasa vyšiel v zime na Čo Oju vo dvojici," približoval šéf expedície.
Veril im. Boli to chlapi, ktorých slovo vždy platilo. Prvý raz sa stalo, že ho nedodržali…
Čítajte viac Zoltán Demján: Na Evereste som spoznal seba
Just stál na vrchole
Just vystúpil na Everest 17. októbra 1988. Túto informáciu oznámil do vysielačky o 13.40. Zdržal sa na vrchole dvadsať minút.
Šajnoha ho poznal veľmi dobre. Viedol pravidelne kurzy cvičiteľov horolezectva. Pomáhal nielen jemu, ale aj ďalším mladým lezcom. Ťahal ich na rôzne akcie do Tatier a veľa s nimi diskutoval.
„Adaptácia na veľké výšky je individuálna. Neexistuje recept, že ak budeš robiť toto a toto, tak sa výborne aklimatizuješ. Jožo Just netrénoval inak a viac ako ostatní, ale mal vynikajúcu adaptabilnosť na výšky. Potvrdil to už v čase expedície Everest 1984, na ktorej sme sa obaja zúčastnili.“
Aj ju poznamenala tragédia. Na Everest vystúpila 15. októbra 1984 dvojica Zoltán Demján a Jozef Psotka. Do základného tábora sa vrátil len Demján. Psotka zahynul, keď zostupoval. Šajnoha bol v štvorčlennej skupine, ktorá vyrazila zo základného tábora po klasickej ceste hore, aby pomohla v prípade potreby kamarátom.
Foto: Archív
Šajnoha vyzdvihuje Justove schopnosti. „V roku 1984 prešiel na Evereste v neznámom teréne sám s ťažkým nákladom v batohu z Južného piliera na zostupovú cestu do sedla. On objavil aj Psotkovo telo.“
Justovi traja spolulezci sa dostali na Južný vrchol (8 760 m). Keď Just zostupoval, ich cesty sa pod ním ešte raz na chvíľu spojili, no mali problémy s orientáciou a prestávali vidieť.
Potvrdzuje to aj komunikácia lekára výpravy Milana Skladaného z druhého tábora s Ivanom Fialom. „Pred chvíľou som hovoril s Jožom (Justom). Štvorica je pohromade. Najväčšie problémy sú s Jarom (Jaškom). Je letargický a odmieta pokračovať. Budú ho musieť kopať, aby pozbieral posledné sily,“ oznamoval šéfovi.
Just sa prihlásil ešte o 17.30. Tvrdil, že sa zorientovali a blížia sa k Južnému sedlu. „O dve hodiny sa ozveme,“ sľúbil.
To boli jeho posledné slová…
Čítajte viac Demján o výstupe na Everest: Považujem za zázrak, že som prežil
Štvorica zmizla bez stopy
V noci prišla zúrivá víchrica, ktorá vystrájala aj v základnom tábore. „Aj v doline lámala stany, tých, čo v nich ležali, vláčila po širokom okolí. Sotva si niekto vie predstaviť, čo sa dialo vo výške 8 500 metrov… A oni tam boli bez kyslíka, podporných táborov, Šerpov, vystrojení, akoby sa vybrali na Chopok alebo Gerlach,“ spomínal Fiala.
Koľko výprav s obrovskými rozpočtami a v plnej zbroji si na Evereste vylámalo zuby. Dotiahli pod obávanú stenu tony materiálu, špičkovú techniku, umelý kyslík. Ale himalájsky obor ich na vrchol nepustil.
"Keď Becík, Božík, Jaško a Just nastupovali do steny, bolo jasno, vládlo krásne počasie. Víchrica sa nedala predpokladať. Vystupovali Boningtonovou cestou, ale zahynuli na južnom hrebeni, na najľahšej trase, po ktorej vyšli na vrchol v roku 1953 Hillary a Tenzing a po nich stovky iných.
Foto: Archív
Keby stroskotali v stene, niekto spadol, stal sa mu vážny úraz, povedal by som, že to bolo nad ich sily. Veľké búrky a veterné smršte však spôsobujú nešťastia aj v podstatne jednoduchších pohoriach. Tiež v Tatrách. A doplácajú na to životmi aj špičkoví lezci," hodnotil s odstupom času Fiala, ktorý pred vyše piatimi rokmi odišiel za kamarátmi do horolezeckého neba.
Čo sa presne stalo, to sa už nik nedozvie. Šajnoha má svoju verziu nešťastia. „Veľká víchrica prišla až v noci. Američanov donútila prenocovať v sedle. Ale už ani predtým nikoho nespozorovali. Je to záhada. Slovenskí horolezci zmizli bez stopy na chodeckom teréne. Nevidím iné vysvetlenie len v lavíne. Ale ani ju ako príčinu nešťastia nik nepotvrdil.“
Šéf expedície podnikal zúfalé pokusy. "Zvolal som si Šerpov všetkých expedícií, bolo ich osem z celého sveta, a šéfov nosičských tímov. Chcel som, aby išli hore a pokúsili sa o zázrak. Všetci do jedného odmietli. Ponúkol som im dvadsaťpäťnásobok ich dennej mzdy.
Odvetili, že v tomto počasí nepôjdu za nijakú sumu. Mali sme spojenie aj s Káthmandu, aj s vrtuľníkom, ale neexistujú technické možnosti, ako dostať dole lezcov z takej výšky."
Čítajte viac Prvý Slovák na Evereste: Do hôr sa nechodí zomierať
Išli za hlasom srdca
Bol to veľkolepý výkon alebo len obrovská tragédia? Túto otázku si kladú mnohí aj po 35 rokoch.
„Samozrejme, bola to najmä obrovská tragédia. Došlo k nej na zostupe. Ale to neanuluje výkon, ktorý predtým dosiahli. Žiaľ, cena bola privysoká, nik z nás by ju nezaplatil, ani oni by ju neprijali. Keby vedeli, čo ich čaká, tak tam vôbec nejdú,“ domnieva sa Šajnoha.
Horolezci často tvrdia, že výstup je úspešný vtedy, keď sa z vrcholu aj všetci vrátia živí. „To je svätá pravda,“ potvrdzuje. „Ale je to filozofia. Keď si to rozoberieme a hodnotíme kvalitu výstupu, tak si zaslúži veľké uznanie.“
Ivan Fiala po návrate z Everestu do konca života bojoval s vnútorným pocitom. Na jednej strane si uvedomoval hrdosť nad veľkým výkonom, na druhej cítil nekonečný smútok zo straty kamarátov.
„Tieto pocity sa vo mne stále miešali a bili, oba boli silné. Keď mi vyjadroval pod Everestom sústrasť šéf americkej výpravy, zdôraznil, že zahynuli hrdinskou smrťou. Vždy budem tvrdiť, že urobili veľký čin. To by mal každý pochopiť. Išli za hlasom svojho srdca.“
Rozporuplné reakcie na výpravu čakali aj doma. Kým dovtedy dlhší čas vyrážali československí horolezci na osemtisícovky pravidelne, po veľkom nešťastí trvalo tri roky, kým sa do Himalájí Slováci opäť vybrali. Šajnoha pripúšťa, že to spôsobili čiastočne aj obavy.
„Ale nedá sa povedať, že sa horolezci zľakli. Hlavný dôvod bol prozaickejší. Vrcholný orgán ČSTV v Prahe zastavil organizovanie akýchkoľvek expedícii do vysokých hôr. Vzápätí prišla revolúcia, ktorá priniesla spoločenské a politické zmeny v krajine a tie dočasne upriamili pozornosť na iné otázky. Slovenské horolezectvo sa prebralo opäť až v prvej polovici deväťdesiatych rokov,“ tvrdí Šajnoha.
Strata štyroch chlapov z absolútnej špičky bola citeľná, ale slovenské horolezectvo malo silnú základňu a v nej sa objavili ďalší talentovaní lezci pripravení nadviazať na tradíciu špičkových výkonov. Ďalšie roky to potvrdili.