Sami sa označujú za „bratislavských plavcov z minulého storočia“.
Počas pretekárskej kariéry mali skvelé podmienky, keď v 60-tych či 70-tych rokoch fungovali v hlavnom meste až tri kluby: Slávia VŠ, ktorá odchovala najviac pretekárov, Slovan Bratislava a Lokomotíva Bratislava.
"Boli to skvelé časy. Plávanie sme robili s nadšením, chceli sa ním presadiť. Vďaka športu sme získavali životné skúsenosti a mohli sme aj cestovať. Bolo ťažké sa dostať do zahraničia, ale šport nám v tomto otváral dvere.
Svet mi otvoril oči, videl som niečo iné, ako za ostnatým drôtom ako vtedy u nás. To ma veľmi lákalo," spomína Ľubomír Kalečík.
Desaťnásobný majster Československa a viacnásobný národný rekordér, ktorý sa predstavil aj na Svetových univerziádach v Turíne a Moskve, patril medzi najlepších československých plavcov svoje éry.
Priznáva, že aj vtedy vládla rivalita medzi slovenskými a českými reprezentantmi. Boli kamaráti, ale v bazéne si nič nedarovali.
„Po vysokej škole som nastúpil na vojenčinu v Dukle Praha. Boli sme tam dvaja Slováci a okolo nás samí Česi. Ale tým, že som patril medzi najlepších plavcov v krajine, som od nich cítil rešpekt,“ vysvetľuje.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Bratislavské plávanie zažilo v druhej polovici 20. storočia v Bratislave obrovský rozmach.
Na kúpalisku na Tehelnom poli, v bazéne na „Dimitrovke“ a v zime v bratislavských kúpeľoch Grössling, vyrástli generácie plavkýň a plavcov, ktorí získali významné medzinárodné úspechy a tvorili podstatnú časť československej reprezentácie. Neskôr k nim pribudol 50 metrový bazén „Matadorka“, kde už bola aj vyhrievaná voda.
Väčšina z plavcov sa veľmi dobre poznali, či už z pretekov, kde boli navzájom súperi, ale najmä z bazénov, ktoré využívali na tréningy.
Najmä bratislavské kúpele Grössling boli so svojím krytým 25 metrovým bazénom jedinou možnosťou na tréning v zime.
Po pretekoch vznikli dlhoročné priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes, napriek tomu, že časť plavkýň plavcov emigrovala na Západ po invázii „spojeneckých vojsk“ do Československa v auguste 1968. Na Bratislavu však nezanevreli.
Terajšie generácie môžu bývalým len ticho závidieť. Na Slovensku chýbajú bazény i ďalšia športová infraštruktúra.
"Škoda, že sa neinšpirujeme vyspelejšími štátmi, napríklad Amerikou. V USA majú na každej škole bazén, deťom sa venujú kvalitní tréneri, plavci chcú makať a na sebe pracovať.
Základ každého športu sú podmienky. Socializmus nebol ideálny, ale každé okresné mesto muselo mať 25-metrový krytý bazén a to aj platilo. Doba sa zmenila, už je to u nás inak," tvrdí Kalečík.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Súhlasí s ním aj Vladimír Miller.
Matador slovenských vodných športov, ktorý sa venoval aj vodnému pólu a predovšetkým modernému päťboju, sa v rôznych funkciách zúčastnil na deviatich olympijských hrách. Pôsobil aj ako viceprezident Slovenského olympijského výboru.
"Prístup dnešnej mladej generácie je odlišný ako bol ten náš. Rodičia tlačia na vzdelanie, ale pri deťoch zabúdajú, že aj pohybové aktivity sú veľmi dôležité.
V niektorých veciach kopírujeme americké systémy, ale prečo nie v plávaní? Študenti v USA majú vytvorené podmienky, dostávajú štipendiá, môžu sa vzdelávať i športovať. Druhá vec, ktorá trápi naše plávanie je fakt, že šikovní tréneri pôsobia v zahraničí," upozorňuje Miller.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Poslednú septembrovú sobotu sa na Slovensku uskutočnili parlamentné voľby. Zrejme príde k zmene systému, chcú z toho profitovať aj športovci. Čo by legendy popriali svojim nasledovníkov v slovenských vodách?
"Veľa bazénov a kvalitných trénerov. Talentovaný plavec či plavkyňa sa vždy nájde, ale treba s ním pracovať, venovať sa mu komplexným prístupom. Rodičia, pedagógovia a tréneri musia v tomto smere spolupracovať.
Plávanie je krásny všestranný šport, vytvára predpoklady pred zdravý rast a vývin každého človeka. Ľahko si ho zamilujete," dodáva Miller.
