Talentovaný kajakár je prvým Slovákom, ktorý má istú miestenku do Tokia. Vypádloval si ju desiatym miestom na majstrovstvách sveta v Seu d'Urgell, po ktorých ho čakajú príjemné starosti i neodkladné povinnosti.
„Ospravedlňujem sa za zdržanie, ale chodil som po úradoch. Musel som vybaviť nejaké veci,“ vysvetľoval rodák z Liptovského Mikuláša meškanie na rozhovor.
Čo ste vybavovali? Nebodaj už letenky do Tokia…
To ešte nie (smiech). Keď je človek chvíľu doma a má voľno, musí zájsť na poštu, do banky a podobne. Bežné starosti.
Predsa len – neriešia sa vám už ľahšie, keď máte olympijskú istotu?
To je jasné.
Na majstrovstvách sveta v Seu vám na postup do Tokia stačilo finále. V ňom sa vám však nedarilo. Prečo?
Potvrdili sa moje slová spred odletu do Španielska. Voda v Seu je nekompromisná. Neodpustí vám žiadnu chybu. Ja som spravil jednu hneď v úvode. Potom som sa to snažil dohnať a prišla ďalšia. Spočítal som si jedna plus jedna a bolo mi jasné, že na medailu už nemám nárok. Snažil som sa však ísť do jázd s tým, že chcem predviesť kvalitný výkon. Neriešil som, či si môžem vyjazdiť olympiádu. Hneď po semifinále však za mnou prišiel Sašo (Alexander Slafkovský) a pogratuloval mi k miestenke do Tokia. Bol to skvelý pocit.
Bolo ťažšie sa s týmto vedomím pripraviť na finále?
Nebudem klamať – človek to má v hlave. Nedá sa povedať, že je to nejaký pocit uspokojenia. Skôr by som povedal, že ma to ešte viac nakoplo. Bol som šťastný, cítil som sa dobre. Možno som chcel viac, ako by bolo zdravé a priveľmi som v ruke zvieral pádlo. Ďalšia vec bola tá, že som mal do štartu finále len hodinu. Bolo to málo. Nestihol som sa fyzicky ani mentálne zrelaxovať. Na spodku finálovej trate som už nevládal. Splnil som však hlavný cieľ a sklamanie z finále hodil za hlavu.
Čo vás čaká v najbližších dňoch?
Určite si oddýchnem, ale prevažne aktívnou formou. Rád chodím so Sašom liezť na skaly. Snažíme sa to cez sezónu obmedziť, aby sme sa neunavili alebo nebodaj si niečo nespravili.
Kde budete testovať lezecké schopnosti?
Na Liptove je toho veľmi veľa. Radi chodíme do Jasnej či oblastí Machnaté a Repiská. Je tam nádherne, so Sašom sa radi kocháme výhľadom na Liptov a okolie.
Akú veľkú rolu zohral Slafkovský v tom, že ste sa od Tomáša Mráza presunuli k jeho trénerovi Stanislavovi Gejdošovi?
Samozrejme, že sme sa o tom rozprávali. Uznávam, že zmeniť trénera v prebiehajúcej sezóne bol risk. Musel som ho však spraviť. Potreboval som nový impulz. Mal som kvalitného trénera, lenže začali škrípať niektoré veci a náš vzťah zhoršovali. Stana som považoval za skvelú alternatívu. Nielen kvôli Sašovi, od ktorého sa môžem niečo naučiť, ale aj kvôli trénerovým kvalitám. Je to veľký profík. Videl som, ako pracuje so svojimi zverencami. Chcel som to zažiť aj ja.
Výsledkový progres bol badateľný veľmi rýchlo. Podarilo sa vám v podobne svižnom tempe odhaliť, kde bola chyba vo vašich jazdách?
Začali sme sa výkonu venovať do hĺbky. Po dvoch mesiacoch sme prišli na to, kde bol problém.
A síce?
Hovorí sa, že menej je niekedy viac. Prestali sme tlačiť na pílu – v tréningu aj pretekoch. Človek vždy chce byť najrýchlejší a tak pádluje čo najviac. Skôr som sa naučil, že je lepšie zaberať menej, ale v správnych časoch. Loď ma potom začala viac počúvať a zrazu som sa vrátil do finále. Stále však máme na čom pracovať.
Zmena trénera prichádza skôr na konci či začiatku sezóny. Nebáli ste sa priveľkého risku?
Určite. Prišli sme však do stavu, keď som mal skvelú možnosť prejsť k Stanovi. Neriešil som riziká, skôr som sa tešil na novú spoluprácu. Navyše, sezónu som nerozbehol dobre. Nemohol som zostať v tom istom kruhu.
Aj Slafkovskému sa v Seu darilo. Vrátil sa na lídersku pozíciu v internej kvalifikácii C1 mužov a pred poslednými pretekmi – ME v Londýne 2020 – to má vo vlastných rukách. V čom je súboj proti krajanom špecifický?
My, kajakári, sme kamaráti. Na vode bojujeme proti sebe, ale keď prejdeme fotobunkou, rivalita ide bokom. Pozhovárame sa, zbalíme si veci a ideme na obed. V tomto sme ukážkoví.
Kanoistkám sa zatiaľ nepodarilo vypádlovať olympijskú miestenku. Slovenská kanoistika navrhla, že všetky tri reprezentantky (Stanovská, Škáchová a Luknárova) sa budú pripravovať spoločne. Viete si to predstaviť aj medzi kajakármi?
Jasné. Myslím si, že je to na prospech veci. Jediné negatívum vidím v tom, že všetky tri sú z iných miest. Čo si pamätám, spájanie vždy prinieslo ovocie. Ak sa traja pretekári s rovnakou výkonnosťou stretnú na spoločnom tréningu, potiahnu jeden druhého. Začnú sa od seba učiť nejaké triky a skúšajú, či im pomôžu. V rámci dlhších sústredení to robievame aj my. Veľakrát sme si zašli zopár tréningových jázd s kajakármi z iných krajín. Vidieť, čo robia inak, je skvelé poznanie. Vždy sa dá od niekoho niečo naučiť.
O niekoľko dní pôjdete do Tokia a vyskúšate si olympijský kanál. Tešíte sa?
Určite. Som zvedavý, ako to tam bude vyzerať. Keď som tam bol naposledy, bolo to jedno veľké stavenisko. Tokio sa mi zapáčilo. Tréner Japoncov Milan Kubáň nám sľúbil, že nás vezme na zaujímavé miesta. Jeho zverenec Takuja Haneda nám odporučil miesta, kde sa môžeme dobre najesť. Do Tokia však nejdem na výlet. Videl som fotky a videá kanálu a veľmi sa mi páči. Preteky na ňom budú zábava.
Taká, ako pred tromi rokmi v Riu?
Myslím, že áno (úsmev).