„Obavy, či moje telo po ročnej pauze ešte bude mať na návrat do svetovej špičky, sa nenaplnili,“ vraví šesťnásobný víťaz ankety Atlét roka.
Znovu ste sa stali najlepším atlétom na Slovensku. Sú tohtoročné pocity špeciálne?
Ankety mám rád. Konečne sa všetci stretneme a bilancujeme rok. Dobré je to aj v tom, že vychádzajú v čase, keď sme v plnej zimnej príprave. Je to pre nás do istej miery aj oddych. Šieste víťazstvo prežívam špeciálne. Predsa len, je to historický míľnik, ktorý sa nepodarí dosiahnuť každému.
Vyrovnali ste sa Liborovi Charfreitagovi, ktorý anketu taktiež vyhral šesťkrát…
Áno, je to pre mňa špeciálny moment.
Prečo?
Libor mi je veľmi blízky. V čase, keď som sa dostával do vrcholovej atletiky, bol slovenskou jednotkou. Dlhé roky patril k najlepším na svete. Zažili sme viacero šampionátov, počas ktorých sme spolu bývali na izbe. Bol mojím učiteľom a mentorom. Naučil ma, ako zvládať stres či rolu favorita. Zažil som s ním Osaku, kde bol bronzový na majstrovstvách sveta. Ale aj Barcelonu, kde získal titul európskeho šampióna. Bola to s ním škola najvyššieho rangu. Verím, že aj odo mňa sa bude učiť ďalšia generácia – ako kedysi ja od Libora.
Nastupujúca – nielen chodecká – vyzerá sľubne. Myslíte si, že by čoskoro mohli ísť v šľapajach Charfreitaga, Hrivnák Klocovej či Tótha?
Dúfam, že áno. Je to pre mňa skvelé zistenie. Nešportujeme kvôli takýmto anketám, hoci nás tešia. Robíme atletiku, lebo ju milujeme a som rád, že to podobne vnímajú aj mladí. Chcem, aby to nebolo stále len o jednotlivcoch, ale aby rástla konkurencia. Výborným príkladom pre mladých je Jano Volko. Už v mladom veku patrí medzi elitu v šprinte.
Z atletického trónu ste zosadili práve Volka. Nevyčítal vám to?
(Úsmev) Vôbec nie. Je to prajný človek, takže mi športovo zagratuloval. Je výborný pocit byť znovu prvý.
Tento rok ste sa po pauze kvôli odchýlke v biologickom pase vrátili do súťažného kolotoča. Aké sú najväčšie míľniky v roku 2018?
Určite Dudince. Vtedy sme si prvýkrát po návrate povedali, že sa na ne pripravíme na sto percent a uvidíme, čo na to telo povie.
Ako zareagovalo?
Naše obavy, či ešte bude mať na návrat do svetovej špičky, sa nenaplnili. Moje myšlienky okamžite smerovali k ďalšej príprave na jediný vrchol sezóny.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ten ste na ME v Berlíne zvládli parádne. Stále platí to, čo ste povedali v cieli?
Ak myslíte, že má striebro cenu zlata, tak áno. Po Dudinciach som si naplánoval kalendár len do siedmeho augusta, kedy bola v Berlíne päťdesiatka. Nevedel som, či to nebudú moje posledné preteky v kariére. Zvažoval som to, bolo to 50 na 50. Vďaka podpore ľudí pred i počas pretekov a aj striebornému finišu som si povedal, že pôjdem ďalej. Nedalo mi to, ešte potiahnem.
Nemrzí vás, že berlínsky návrat nemal zlatý odlesk?
Nie. Keď ste druhý, prehrali ste. Je to taký stred medzi spokojnosťou i smútkom. Lenže vzhľadom na okolnosti i extrémne podmienky, ktoré v Berlíne panovali, som so striebrom maximálne spokojný.
Hovoríte, že potiahnete. Až do olympiády v Tokiu?
Vyzerá to tak, že áno, ale nechcem predbiehať. Sú to ešte dva roky a počas nich sa môže udiať čokoľvek. Príprava aj plány sú nastavené tak, aby som Tokiu obhajoval olympijské zlato.