„Môj športový život bol vždy veľmi pestrý. Žiadne popoludnie som netrávil doma. Chodil som z krúžku do krúžku,“ hovorí Jozef Gönci (44). Slovenský športový strelec sa pýši dvoma bronzovými medailami (Atlanta 1996, Atény 2004) či dvoma titulmi najlepšieho strelca planéty (1998, 1999).
V čase, keď ste vyrastali, obdivovali košickí chlapci futbalové hviezdy na čele s Jánom Kozákom či hokejové umenie Igora Libu. Po akej ceste ste dokráčali k streľbe?
Keď som bol dieťa, mal som veľké šťastie. Naša ulica mi núkala priestor, kde neboli autá, od rána do večera som si na nej mohol skúšať množstvo športov. Za barákom sme mali malé koryto Hornádu a keďže zimy boli kedysi také, ako majú byť, mastili sme hokej. A veru, boli dni, keď sa mi ľad pod nohami prelomil.
Futbal vás nelákal?
Samozrejme. Môj nebohý otec bol futbalovým rozhodcom, často som s ním chodieval na zápasy. Keď som mal desať rokov, dokonca som chytal za VSŽ.
Čo ďalšie športy?
Venoval som sa všetkému, čo bolo v dosahu. Keď som chcel vedieť bicyklovať, vzal som bicykel a naučil som sa. Rovnako to bolo aj s bežkovaním. Jednoducho som prepadol športu.
Ale najviac streľbe…
V partii kamarátov, v ktorej som sa pohyboval, skrsla myšlienka, aby sme sa šli zapísať na streľbu. Do pol roka to všetkých – okrem mňa – prestalo baviť. V streľbe som sa našiel. No neskôr sa vyskytol problém. Keď som mal šestnásť, bol som malý, chudý, útly. A preto mi športový lekár streľbu zakázal.
Čo nasledovalo?
Odporučil mi plávanie. Išlo mi tak dobre, že som v jednej chvíli premýšľal nad tým, že zo mňa bude plavec. Vo vode som si zocelil telo, zrazu som mal pred rovesníkmi veľký kondičný náskok. Zákaz streľby tak pominul a o mesiac som už bol majster kraja. O ďalšie dva majster Slovenska. Skúšali mi dať do ruky aj pištoľ, ale vravel som im, že to predsa nikoho nebaví. Chcel som za každú cenu pušku.
V tom čase ste však zrejme ešte nemali so streľbou veľké plány…
Veru nie. Nepomýšľal som na olympijské hry. Myslel som si, že sa na ne môžem dívať len v televízii. Nemal som poňatia, koľko úsilia budem musieť vynaložiť, aby som mohol byť súčasťou najväčšieho športového sviatku. Olympiáda mi prišla príliš vzdialená. Vpred ma hnala len láska – k streľbe.
Čím si vás získala?
Zrejme mi nesedeli športy, kde som mal fyzického súpera. Potreboval som súťažiť sám so sebou. Zdolávať terč – akéhosi imaginárneho protivníka. Lebo netrafiť ho nie je hanba, ale prehrať s kamarátom o gól, to už je o inom. Predsa, víťaz môže byť iba jeden.
Ako si spomínate na začiatky – v časoch, keď ešte Slováci a Česi žili v jednom štáte?
Veru, stihol som reprezentovať ešte aj Československo. Na juniorských pretekoch v Budapešti som skončil na 22. mieste. V Prahe to hodnotili jednoznačne – ako katastrofu. Nikto mi síce neoznámil, že už na žiadne podujatie nevycestujem, ale na najbližšie juniorské ME ma už nenominovali. Napriek tomu, že iba dva týždne predtým som doma všetkých zdolal a vystrieľal československý rekord. Česi to vždy hrali na to, že my, Slováci, sme fyzicky nepripravení a mentálne slabší.
Čiže spomienky bývalých hokejistov či futbalistov o diskriminácii sú opodstatnené?
Samozrejme. Zažil som to. Českí tréneri ešte dlho chodili za mnou a vraveli, ako veľmi sa mýlili. Veď prvé roky po rozdelení republiky som zbieral kovy na juniorských podujatiach a Česi na pódiu spravidla neboli. Boli z toho zhrození. Tvrdili, že moje medaily sú aj ich, keďže som vyrastal v spoločnom štáte. Netvrdím, že to tak nie je, ale ak by nedošlo k rozpadu Československa, žiadne by som zrejme nemal.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čiže rozpad federácie ste uvítali…
V podstate áno. Hoci jedna z prvých spomienok z tohto obdobia je mimoriadne nepríjemná. V roku 1994 – na juniorských MS – som si prešiel obličkovou kolikou. Ide možno o najhoršiu bolesť, akú človek môže zažiť. Tréner mi musel nosiť i pripravovať pušku. Napriek veľkému trápeniu som skončil na druhej priečke.
Prejdime k olympiádam. Štartovali ste na piatich, po prvý raz v Atlante 1996. Ako si na to spomínate?
Moje prvé preteky na olympiáde sa neskončili slávne. Sedel za mnou nebohý prezident Michal Kováč. Jeho prítomnosť som si veľmi pripúšťal. Keď som ho zbadal, nevedel som, čo mám robiť. Možno aj to ma vyhecovalo a o niekoľko dní som sa tešil z medailového úspechu. Prezident bol v tom čase stále v USA, takže mi ešte v ten deň, ale nie priamo v hale, zablahoželal. Atlanta bola v mojej kariére prelomová. K perfekcionizmu, ktorý som budoval denným desaťhodinovým drilom na strelnici, sa odrazu pridalo aj sebavedomie. V živote strelca veľmi podstatná vec.
V Atlante ste mali sotva 22 rokov. Nedominujú v streľbe skôr vyzretejší pretekári?
Vnímal som to inak. V tom čase mi nemohol nikto nič vyčítať – aj keby som skončil dvadsiaty. Navyše, na úspech som už bol pripravený, mal som za sebou kvantum tréningových hodín, so streľbou som žil vo dne, v noci. Neraz som sa zobudil a prvá myšlienka patrila puške. Rozmýšľal som nad tým, prečo neviem trafiť 25 desiatok za sebou, ale iba 24. Alebo nad tým, ako dosiahnuť 600 bodov – bola to pre mňa strategická otázka. Napokon sa mi to podarilo ako prvému Európanovi. Ak chce strelec túto métu dosiahnuť, musí byť maximálne pripravený fyzicky aj psychicky. Ja som mal to šťastie dvakrát.
Olympijské legendy
Každému z nich zavesili na krk olympijskú medailu. Viacerí si pod päticou farebných kruhov vypočuli národnú hymnu. Denník Pravda vám prináša seriál, v ktorom si na svoje olympijské úspechy zaspomína desiatka slovenských športových legiend.
Predsa len, pre Slovensko to bola prvá letná olympiáda. Nepociťovali ste tlak?
Určite. Nechcel som na to myslieť, ale ostatní mi to pripomínali. Z prvej olympiády v Lillehammeri Slováci žiadnu medailu nepriniesli. Preto všetci očakávali, že v Atlante by to už mohlo vyjsť. Do Ameriky leteli skvelí športovci – Slavo Kňazovický, Mišo Martikán, Martina Moravcová. No ani o jednom sa nedalo povedať, že si ide po medailu.
Uvedomovali ste si, že ste prvým Slovákom s olympijskou medailou?
Nie. Ani neviem, či mi to v tej chvíli niekto povedal. Dnes, s odstupom viac ako dvadsiatich rokov, má tento fakt veľkú silu. Som rád, že si ma história bude pamätať ako prvého olympijského medailistu. Ale musím uznať, že som mal aj šťastie, lebo po mne prišlo na scénu veľa špičkových športovcov. Viete, ak by Mišo Martikán pádloval v divokej vode o pár dní skôr, bol by to on, kto by získal prvý slovenský kov.
Spomínate si na prvé chvíle po zisku bronzu?
Vôbec netuším, čo sa dialo. Počas tlačovej konferencie mi dal niekto do rúk telefón, na druhom konci sa ozvala mama. Bola niekde v obchodnom dome v Košiciach a práve v tej chvíli o mojom úspechu informovali aj v rozhlase. Mama netušila, čo sa deje. Aj teraz mám z toho zimomriavky.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Nehrozilo, že vám po úspechu naprší do nosa?
Isteže, bol som na seba hrdý. Medaila mi však priniesla také množstvo popularity, že to bolo občas až nepríjemné. Nemohol som ani len natankovať bez toho, aby ma niekto neoslovil. Bolo to vyčerpávajúce a ja som si chcel energiu ušetriť na ďalšiu športovú činnosť, nevybíjať ju v dvoj-trojhodinových rozhovoroch o nesmrteľnosti chrústa. Bol som šťastný, keď prišla olympiáda v Sydney, kde som neuspel a slávu mohli žať iní. Tlak na mňa v tej chvíli poľavil.
Do Sydney ste cestovali s vizitkou dvojnásobného najlepšieho strelca sveta, topfavorita na zlato. Prišlo však sklamanie…
Skončil som ôsmy. Doteraz mám pocit, že tento výsledok bol aj vzhľadom k mojej indispozícii – mal som vysoké teploty – nedocenený. Pre mňa to bol olympijský zlom, do môjho života vstúpil negatívny element, od tej chvíle som si dával na päť kruhov veľký pozor. Síce som veľmi chcel, ale ďalšie olympiády som si už nevedel užiť. Zatriaslo to mojím sebavedomím. Uvedomil som si, že na bežných pretekoch dokážem zastrieľať oveľa lepšie.
Chcete tým povedať, že nie ste olympijský typ?
Veru. Necítil som sa odvtedy na olympiáde ako ryba vo vode. Mal som mierne obavy, ako to dopadne. Som presný opak Nasti Kuzminovej, tá je pod piatimi kruhmi suverénna (smiech).
Napriek tomu ste si už o štyri roky v Aténach zopakovali bronzový úspech. Bol iný v porovnaní s atlantským?
Iste, bol som už vážny športovec, mal som skúsenosti s prípravou aj mediálnym tlakom. Samozrejme, ani to mi nezaručovalo úspech, lebo preteky – to je deň D a hodina H. Môžete mať za sebou akokoľvek dobrú sezónu, ak vám v pravý čas niečo nesadne, je koniec. V Aténach som však bol zo všetkých piatich olympiád najlepšie pripravený. Keď som získal bronz, pušku som stískal tak silno, že z nej takmer tiekla voda (smiech).
Foto: TASR, Radovan Stoklasa, archív
Priamo na olympiáde v Pekingu ste po nevydarených pretekoch naznačili, že ste mali zo Slovenska odísť. Boli tieto úvahy vážne?
Len som sa snažil využiť mediálnu pozornosť na zlepšenie podmienok pre športovú streľbu na Slovensku. Nikdy som nevravel, že potrebujem mať dve či tri strelnice. Vôbec nešlo o mňa, ja som mal podmienky na prípravu zabezpečené. O sponzorov som nikdy nemal núdzu.
Takže šlo skôr o malé vydieranie v prospech športu?
Dá sa to tak povedať. Spätne uznávam, že to nebolo šťastné riešenie. Ale v tom čase som mal v rukách dobré karty. Dlhodobo sa mi nedarilo presadiť záujmy športovej streľby, veci sa nehýbali. Dodnes neviem, čo také veľké som chcel, že to nešlo. Mnohým som bol vtedy nesympatický, ale športovci si ma zvolili ako zástupcu do komisie športovcov a bol som v nej takmer desať rokov.
Takže hrozba, že odídete, nebola reálna?
Mal som dve konkrétne ponuky.
Môžete ich konkretizovať?
Neurobil som tak vtedy, nemá význam vyzradiť ich ani dnes. Ak by som v tom čase chcel reprezentovať inú krajinu – od Bangladéšu po Austráliu – jej občianstvo získam. Poviem však, že ponuky, ktoré som dostal, boli finančne veľmi zaujímavé.
Aj z Česka?
Za Moravou ma chceli priam chronicky. Nešlo o krajiny, ktoré by boli vyspelé strelecky, ale ekonomicky áno. Mal by som sa podstatne lepšie. Neustále však budem opakovať, že na Slovensku som sa nikdy nemal zle. Ale bol som líder istej generácie športovcov, kto iný sa mal teda ozvať?
V Číne ste chceli ukončiť olympijské dobrodružstvo, no napokon ste cestovali aj do Londýna. Čo vás presvedčilo?
Ľudia vo zväze. Dokonca som získal miestenku na OH 2012 a ponúkol ju iným. Presviedčali ma však, že nikto nemá takú výkonnosť ako ja. Ale už to nebolo ono, začal som byť nepresný, potreboval som ísť na operáciu očí, vek pribúdal, pridružili sa iné problémy – jednoducho som nemal podmienky vhodné pre prípravu špičkového strelca. A príliš som si to uvedomoval.
Napokon vás presvedčili…
Áno. Odrazu som chápal bývalých súperov, ktorých som predtým demoloval. Chcel som strieľať desiatky, ale nešlo to. Dodnes si myslím, že človek by sa mal s olympiádou lúčiť pekným výsledkom. V mojom prípade to v Londýne nebolo možné.
Ale počas otváracieho ceremoniálu ste niesli slovenskú vlajku…
Veru, nečakal som to. Myslel som si, že ľudia z SOV budú hľadať lídra, ktorý má výkonnosť, aby naštartovali celú výpravu. František Chmelár, vtedajší prezident SOV, si zrejme spomenul na rok 1994 a moju obličkovú koliku. Aj keď som športovú politiku neraz počas kariéry kritizoval, on vedel, čím všetkým som si počas kariéry prešiel. Mimochodom, keď som pohrozil odchodom, povedal mi: Choď, ak nechceš reprezentovať Slovensko. Zaujal ma jeho americký princíp – s teroristami sa nevyjednáva (smiech). Počas kariéry som získal 85 medailí z vrcholných podujatí, to bol môj skutočný príbeh športovca.
Foto: SITA/AP, Mark Humphrey
Spomínate si ešte na svoj posledný olympijský výstrel?
Strelil som deviatku. Škoda.
Túžili ste po desiatke?
Áno. Viete, vôbec som nad tým nerozmýšľal až do chvíle, pokiaľ mi to desaťkrát nezopakovali novinári. A dvadsaťkrát kamaráti. Odrazu z toho bol boj na život a na smrť – a to je to, čo som nenávidel.
Okolie túžilo po poslednej desiatke viac ako vy?
Mal som pocit, že áno. Akoby mi stoj čo stoj chcelo okolie zachrániť renomé po nelichotivých výsledkoch v Londýne. Túžilo po ešte jednom peknom americkom príbehu. No ja som naň nedal žiadnu šancu (smiech).
Počas kariéry ste mnohokrát kritizovali podmienky pre slovenský šport. Dnes ste v pozícii, z ktorej môžete veci ovplyvňovať – pôsobíte ako viceprezident SOV. Neskomplikovali ste si trochu život?
Veru nie. Som ako ryba vo vode. Mám okolo seba veľa šikovných ľudí a verím, že veci pohneme vpred. Som pripravený a čakám na svoju šancu.
Napríklad aj v pozícii štátneho tajomníka pre šport?
O tom v tejto chvíli ešte nechcem rozprávať. Zbytočne by sme predbiehali.