Najúspešnejší športovec roka 1989 v Československu, majster sveta v kajakárskom maratóne z Plovdivu 1989, si stále udržiava športovú figúru.
Zájdete ešte na vodu, pozriete sa na svet z kajaku?
Priznám sa, že už nie, športujem len rekreačne, hýbať sa je zdravé v každom veku. Do lodenice však zájdem dvakrát do týždňa takpovediac zo zvyku. Takmer tridsať rokov chodíme s partiou v nedeľu do sauny, trošku sa porozprávame.
Na ktorý z úspechov si najradšej spomínate?
Z času na čas na najväčší – na zlato z desaťkilometrovej trate z majstrovstiev sveta v rýchlostnej kanoistike v Plovdive. Budúce leto od neho uplynie už tridsať rokov. Vo finiši som mlel z posledného, náskok som s vypätím síl udržal, stálo to za to!
A váš najväčší športový zážitok?
S odstupom času zaň považujem účasť na troch olympiádach – so všetkým, čo s nimi súvisí. Zážitky z nich sú nezabudnuteľné, aj keď to znie ako fráza. Tým viac, že majú pre mňa aj významnú rodinnú súvislosť. Nad všetkými čnie, že počas Hier v Barcelone 1992 i Atlante 1996 som sa stal otcom dcér. Jedna prišla na svet na druhý deň po tom, čo sme odcestovali do dejiska. Dodnes ma trochu hnevá, že sme v Barcelone v štvorkajaku finišovali tesne štvrtí, mohol som jej priniesť medailu… V Atlante sme už reprezentovali Slovensko – tradícia pokračovala, narodila sa druhá dcérka; keď som sa ráno zobudil, mal som to vypísané na dverách. V súčasnosti hrá v Nemecku volejbal.
Pociťovali ste nejaký rozdiel pri reprezentovaní Československa a Slovenska?
Ani nie, cieľ bol vždy rovnaký – čo najlepšie reprezentovať. Každému športovcovi by som dožičil, aby mohol súťažiť pod piatimi kruhmi. Tam spoznáte aj kolegov z iných športov, ktorých počas roka ani nestretnete, len o nich počujete, nehovoriac o zahraničných. Olympijská výprava žije ako jedna rodina, vždy som sa v nej cítil veľmi príjemne. Keď sme mohli, vzájomne sme sa prišli povzbudiť. Takto som sa spriatelil so zápasníkom Jožkom Lohyňom i päťbojárom Milanom Kadlecom. Ten, žiaľ, už nie je medzi nami. Spájala nás húževnatosť a vytrvalosť, boli sme približne rovnaké typy.
Keď sa obzriete za športovou kariérou, prevláda spokojnosť alebo pocit, že ste mohli dosiahnuť viac?
Isteže, mohol som dosiahnuť aj viac. Dá sa povedať, že som bol jeden z prvých kajakárov v Československu, ktorý prenikol do svetovej špičky. Učili sme sa za pochodu. Môj vtedajší tréner Tibor Soós mi povedal, že keby mal pri pôsobení so mnou také skúsenosti, aké nadobudol neskôr, bol by som určite ešte úspešnejší. Zúročil ich v generácii, ktorá prišla po mne: bratia Riszdorferovci, Erik Vlček, Juraj Tarr. Ja som bol vtedy takmer sám, preto som často chodil za konkurenciou trénovať do Maďarska. Dnes je to už iné, máme konkurencieschopnú generáciu.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Stále podnikáte v stavebníctve?
Stále. S bratom máme menšiu firmu, bojujeme o svoje miesto na slnku.
Šport a podnikanie sú dva rôzne svety – čo majú spoločné?
Na jedno i druhé potrebujete peniaze. Dnes je už aj vrcholový šport veľký biznis, točia sa v ňom veľké financie. Za mojej éry to až také vypuklé nebolo, ani sme to tak nevnímali. Ak v súčasnosti chcete držať krok so špičkou, musíte si zabezpečiť nejakých sponzorov, aj oni musia mať z toho niečo. Nehovorím, že je to zlé, život sa nedá zastaviť, len porovnávam súčasnosť s nedávnou minulosťou.
Bol pre vás vrcholový šport dobrou prípravou na podnikanie?
Samozrejme, ba povedal by som, že je to skoro to isté, len na iných ihriskách. Ide tiež o súťaženie: musíte byť takisto húževnatý, vytrvalý, odolný, psychicky silný.
Čo považujete za náročnejšie?
Z môjho pohľadu podnikanie. Prichádzate do kontaktu s mnohými ľuďmi, čo je neraz náročné. V športe som bol odkázaný sám na seba, maximálne na trénera, je to iné než v biznise. Dravosť a náročnosť na seba, vlastnosti, ktoré som získal pri športovaní, mi pomáhajú aj v podnikaní.
Boli ste jedným z hostí na slávnostnom galavečere k 25. výročiu vzniku Slovenského olympijského výboru. Čo by malo byť jeho prioritou v najbližšej budúcnosti?
Určite ešte väčšia podpora mládeže, tam vidím veľký priestor na zlepšenie súčasného stavu. V obciach i mestách sa mi zdá mládež zanedbaná, ešte v horšom stave je infraštruktúra: máme staré štadióny, chátrajúce telocvične, dožívajúce športové haly. Viaceré si pamätajú viac než ja. Neviem, či Slovenský olympijský výbor má páky na to, aby mohol situáciu vylepšiť, ale vyvíjať tlak na kompetentných určite môže, ba musí.