SERIÁL: V loďke som sedela skôr, než som vedela plávať

„Niagara je náročný skok v dolnej časti trate,“ upozorňuje kajakárka Elena Kaliská (46).

Vášeň v srdci, život ako spenená rieka. Koľko z neho u dvojnásobnej olympijskej víťazky (2004, 2008) pohltila divoká voda?

„Sama by som to rada vedela; nesmierne množstvo dní, mesiacov, ba i rokov. Na budúci to bude štyridsať, čo sa venujem tomuto športu,“ pripomína prvá slovenská olympijská víťazka v ére samostatnosti.

Máte rada čunovský kanál?

Mám, má náročnú vodu, je nevyspytateľný. Postavili ho po atlantskej olympiáde 1996, čo bola pre nás veľká výzva. Na Slovensku pribudol ďalší kanál, obťažnosťou spĺňa svetové parametre.

Spomeniete si na moment, keď ste si po prvý raz sadli do loďky? Čo mu predchádzalo?

Pamätám si na to veľmi dobre. Cez letné prázdniny ma kamarátky z dvora vzali cvične k vode, ony už boli skúsenejšie. Mala som trošička obavy, v siedmich rokoch som ešte nevedela plávať. Spočiatku som váhala, napokon som sa odhodlala. Mala som na sebe vestu – a počas zimnej prípravy som sa naučila plávať.

Zdedili ste po rodičoch športové gény?

Keď som začínala, nevedela som, že otec robil tento šport – s Tiborom Sýkorom i Jánom Stacherom. Postupne som sa podozvedala detaily, možno od neho mám vodácky gén. Keď prišiel rozhodujúci vek desať rokov a rozhodovala som sa, čomu sa budem venovať, uprednostnila som vodný slalom.

Kto mal na tom najväčšiu zásluhu?

Moji prví tréneri. Začínala som pod vedením Vlasty Patočkovej, Oľgy Lejsalovej, Ľuba Giertla, potom Jána Stacheru. S pribúdajúcim vekom pribúdali i ďalší tréneri. Bolo ich dosť, každý mi niečo dal – z vodnoslalomárskej alebo kondičnej stránky. Keď som sa vydala na profesionálnu dráhu, najviac sa mi venoval Peter Mráz. Po určitej pauze sme sa opäť vrátili k sebe.

Kedy ste sa rozhodli, že vás bude živiť vodný slalom?

(po chvíľke) Keď sa dostal pod krídla banskobystrickej Dukly, vtedy jej velil Ivan Čierny. Otvorili sa nám dvere, športovci mohli byť zamestnaní. A keď sa stal vodný slalom olympijským športom, roztvorili sa podstatne viac.

Mali ste nejaký vzor – než ste sa ním stali sama?

Češku Štěpánku Hilgertovú, dvojnásobnú olympijskú víťazku. Jej priateľský prístup na vode i mimo nej ma oslovil, páčil sa mi. Špičková profesionálka pôsobila ľudsky a milo, bez hviezdnych manierov, ochotná pomôcť.

A pritom ste súperili ako veľké rivalky. Neprekážalo vám to?

Štěpánka je odo mňa o štyri roky staršia, keď mala sedemnásť-osemnásť, prichádzala som do družstva junioriek. Stretli sme sa v seniorskej reprezentácii, keď sa po pôrode do nej vrátila. Mám na ňu len pekné spomienky. Priznávam, že som moju prvú zlatú medailu z európskeho šampionátu získala aj vďaka nej. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi v Roudnici nad Labem. Určitý čas pred majstrovstvami Európy som strávila u Hilgertovcov – bývala som u nich, trénovali sme spolu – a v súťaži som ju odsunula na strieborný stupienok. A to už bola olympijská víťazka!

Vtedy ste si uvedomili, že by ste ňou mohli byť aj vy?

Prvé zlato ma povzbudilo, no podstatne viac ma motivovalo, že po dvadsiatich rokoch – v Barcelone 1992 – sa vodný slalom opäť vrátil do olympijského programu. Olympiáda znamená pre športovca najviac. V našom športe ide približne o dve minúty – a buď vám jazda vyjde, alebo nie.

Lesklo sa pod motiváciou aj olympijské zlato?

Ktorý športovec by po ňom netúžil? V Barcelone 1992 štartovala naposledy federálna reprezentácia, konkurencia bola veľmi silná. Aj ja som bojovala o miestenku, ale vyradilo ma zranenie. Medzi juniorkami sa mi vo federálnej reprezentácii darilo, na republikových šampionátoch som získavala medaily. Veľa však nechýbalo – a olympijskou víťazkou by som sa nestala.

Hovorte.

V austrálskom Sydney 2000 som skončila štvrtá – a z najnevďačnejšieho miesta ma premohlo neuveriteľné sklamanie. Až také, že som pomýšľala na koniec kariéry. Z nešťastného rozpoloženia ma dvíhala aj Štěpánka. V Sydney obhájila zlato z Atlanty – a nakopla ma, aby som sa nevzdávala. Má veľký podiel na tom, že som po nej prevzala zlatú štafetu v Aténach 2004 i v Pekingu 2008. Aj v Sydney som patrila k favoritkám, veľa som od seba očakávala. O medailu ma pripravil ťuk horným listom na jednej protivodnej bránke – zhodou okolností pri slovenskom rozhodcovi. Ťukla som zľahka, o to viac ma to mrzelo.

Trpezlivosť vám okrem ruží priniesla i dva olympijské triumfy. Potvrdíte, že každý má v živote, čo si zaslúži?

Nie vždy vyjde, o čom snívate, do budúcnosti nevidíte. Väčšinou však, keď si človek verí, ide si za svojím cieľom a nezabrzdí ho zranenie alebo choroba a necúvne, tak ho môže dosiahnuť. Veľmi dobre viem, akú neuveriteľnú drinu si to vyžaduje.

Keď prebolelo sklamanie, trénovali ste viac, aby ste si v Aténach 2004 napravili chuť?

Dá sa tak povedať. Prvé zlato je prvé zlato, prežívala som neopísateľné pocity. Chvíľu to trvá, kým vám dôjde, čo ste dosiahli na najväčšom športovom sviatku.

Vonku praží slnko (zhovárali sme sa v augustovej horúčave pred majstrovstvami Slovenska), pripomína vám aténsku vyhňu?

Tam tak horúco nebolo, pri mori sa lepšie dýchalo. Atény boli špecifické a pre nás nové tým, že kanál mal slanú vodu. Dovtedy sme na slanej nejazdili. Štípali nás oči, skúšali sme špeciálne okuliare. Prvé tréningy chutili zvláštne – keď ste sa napili alebo mali soľ na tvári. Nič príjemné, no postupne sme si zvykli.

Hovorí sa, že obhajoba olympijského zlata je náročnejšia. Je?

Potvrdím to všetkými desiatimi! Každý očakáva, že zvládnete úlohu favorita. Tlaky odvšadiaľ silnejú, preto je dôležité, aby ste to ustáli v hlave. Nesmiete si pripúšťať, že niečo musíte.

Ako ste odbúravali tlaky?

Skúsenosťami. Naučila som sa odosobniť sa od vonkajších vplyvov, uzavrieť sa do seba. Vodný slalom vám ponúka jednu šancu, o to je to náročnejšie; v atletike alebo v plávaní máte viac možností vyhrať. U nás zohráva úlohu aj počasie, mení sa voda i podmienky, výkon ovplyvňuje veľa faktorov. Kanál v Pekingu bol náročnejší ako v Aténach, fyzicky dal viac zabrať. Aj psychicky, každá krajina mohla mať len jednu miestenku. Domáca kvalifikácia sa stala predprípravou na olympijskú súťaž, nervy pracovali. Mne pomohla – ťažila som z nej.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Elena Kaliska Elena Kaliská.

Nenarušila vám koncentráciu pozícia vlajkonosičky slovenskej výpravy na slávnostnom otvorení?

Zo Slovenského olympijského výboru ma oslovili, či by som trúfla byť vlajkonosičkou. Milo ma to zaskočilo, nevedela som v prvej chvíli, čo povedať, potom som prikývla. Takáto pocta teší. Niesť vlajku svojej krajiny je niečo jedinečné, neopakovateľné, výnimočné. Vodnoslalomársky program začínali muži, s koncentráciou som nemala problém. A možno to bolo aj dobre, emočne som sa trochu odreagovala.

Ako vám dve olympijské zlatá zmenili život?

(po chvíľke)Posunuli ma do svetiel rámp, do pozornosti verejnosti, firiem, médií. Všímali si ma okoloidúci na ulici, v obchodoch, gratulovali mi neznámi. Cítila som sa trochu nezvyčajne, no brala som to ako daň za úspech. Príjemnú, lebo v epicentre záujmu svietilo zlato. Myslím, že som sa nezmenila, akurát som si musela trochu doplniť šatník a byť za dámu (so smiechom).

V Londýne 2012 ste mohli siahnuť na zlatý hetrik. Mrzelo vás, že ste podľahli v domácej kvalifikácii Jane Dukátovej?

(po chvíľke) Bolo to férové, trošku som si to pokazila svojimi chybami. Nemôžem sa na nikoho hnevať.

Športovec by mal vždy myslieť na zadné dvierka – lebo čo keby… Už na ne myslíte?

Vyštudovala som telesnú výchovu a šport na pedagogickej fakulte, mám možnosť učiť alebo trénovať.

K čomu vás ťahá viac?

Rada by som odovzdala skúsenosti ďalším generáciám. Takpovediac na nečisto som si vyskúšala trénerstvo, krátko som viedla malého Kuba Grigara.

Oslovil vás?

Skôr ja jeho. Prišla som z majstrovstiev sveta, šla som sa len tak povoziť. Na vode bol sám, tak som mu ukázala nejaké technické veci. Aj mimo mojich tréningových hodín som s ním šla na vodu, absolvoval so mnou aj nejaké sústredenia. Videla som, že niečo v ňom je, tak som mu dala zopár rád. Asi to nebolo na škodu. Keď sa blížila olympiáda v Pekingu, už som sa sústredila na seba, Kubo dostal nového trénera.

Brali ste túto skúsenosť ako predobraz budúcnosti?

Vedela by som si to predstaviť, ale dnes trénovať nie je jednoduché. Mládež je trošička inde ako za mojich čias.

Skúste porovnať. Chýba jej nebodaj úcta k autoritám?

Žijeme vo svete informačných technológií, sociálnych sietí. Zápal detí dakedy smeruje inde, ako by som si predstavovala. Úcta k autoritám? Keď som upozornila sopľa, aby zavrelo dvere na hangári, odvrklo mi, že ich neotvorilo… Nechcem moralizovať, nemám problém prvá pozdraviť i mužov, keď ich poznám.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Kaliská Elena Kaliská.

Lenže – ani vás nebolo jednoduché trénovať. Potvrdíte to?

Tááák – som tvrdohlavá, to áno, ale keby som nebola taká, tak by som nedosiahla, čo som dosiahla. Mňa dakedy bolo treba skôr brzdiť než naháňať do tréningu. Avšak čo natrénuješ, to sa nestratí. Príde čas, keď sa zíde. Prišiel aj môj čas.

Okolo kanála sú reklamy – cesta do olympijského Tokia 2020 sa začína v Čunove. Motivuje vás to?

Tokio je, v úvodzovkách, za rohom, ale pre mňa aj veľmi ďaleko. Kľúčový je tento rok, po skončení sezóny uvidím, čo povie zdravie. Pozerám sa vždy po najbližšiu sezónu – či ju ešte dám. Ak vydržím, pokúsim sa zabojovať o olympijskú miestenku.

Čo vám dáva(lo) vo vašej disciplíne najviac zabrať?

Na začiatku je veľmi dôležité skamarátiť sa s vodou, robiť správne prejazdy medzi bránkami, zvládnuť ťažké pasáže, ako správne skočiť či nadskočiť valec v čunovskej Niagare. Každá voda je špecifická. Podstatná je fyzička, dôležité je predvídanie. Keď zvládnete eskimácky obrat, je to odmena. Dostanete istotu, dovolíte si jazdiť aj náročnejšie úseky. Eskimácke obraty učíme deti v zime na plavárni, potom vo vratnom kanáli alebo na prírodnej vode. Keď vojdete do prúdu, eskimácky obrat je náročný, no natrénovať sa dá všetko.

Raftovanie vás nelákalo?

V rafte som sedela, splaviť Čunovo je ešte fajn, ale riskovať nejakú divočinu v Zambezi, to nie. Posádka niekedy nevie, do akej vody vojde, môže ísť aj o život. Obdivujem tých, ktorí splavujú divoké rieky po silných dažďoch. Voda stúpne aj o niekoľko metrov – a to je už obrovská masa. Mám rešpekt pred vodou, človek jej nesmie dať pocítiť, že z nej má strach. Keď mu niečo navráva, aby tam nešiel, netreba pokúšať osud. Starší brat robil potápanie, ja sa potápať neviem.

Pristihli ste sa už pri rekapitulácii dlhoročnej úspešnej kariéry?

Na rekapituláciu mám ešte čas. Život je dobré brať taký, aký je. Treba si ho užívať každým dňom. Nepozerám sa dozadu, čo bolo, bolo, to už nezmením. Vodnému slalomu som upísala dušu i srdce, dala som mu maximum. Možno trošička mrzí, že rodina mi nevyšla, nemám deti. Ale ako sa hovorí, nie je všetkým dňom koniec.

Črtá sa niečo v partnerskom vzťahu?

(so smiechom) No comment.

Mali ste čas chodiť do tanečnej?

Jój, to nie! Takéto záležitosti ma až tak nelákali. Po olympijských medailách ma spoločenské podujatia dostihli, spočiatku som sa na nich cítila neisto. Noví ľudia, veľa pozvaní, naškrobená atmosféra – to ma trochu stresovalo. Patrí to však k úspechom, vstrebávala som nové skúsenosti. Keď sa pýtate na tanec, niektoré spoločenské by som si rada vyskúšala.

Už vás vidím, ako sa zvŕtate v Let's dance!

(so smiechom) To ani náhodou! Pre mňa by to bolo ťažké. Viem to od Štěpánky Hilgertovej, tá súťažila. Aj mňa oslovili, ale cúvla som. Som trocha chlapčenský typ, so šteklami sa veľmi nekamarátim. Uprednostňujem športovú módu. Dnes je výber oblečenia neskutočný, opäť prichádza retro. Páči sa mi, že sa niektoré veci vracajú. Nejaké kúsky mám v šatníku, len neviem, či mi budú dobré.