Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Historicky prvý šampión bantamovej váhy organizácie Fight Nights bude v bratislavskej Hant Aréne obhajovať titul proti ruskému vyzývateľovi Šaramazanovi Čupanovovi. „Nechcem ho len zdolať, chcem ho zbiť,“ vraví Deák.
Ako sa dostal chlapec z Rimavskej Soboty medzi top bojovníkov na kontinente?
Najprv som sa venoval zápaseniu. Od troch rokov ma k nemu viedol otec, majster Československa. Nezápasil som, ale skôr som sa len váľal, nasával atmosféru. Postupne som začal s tréningom a vyskúšal si súťažné zápasenie. Potom som presedlal na džudo, ktorému sa venovala sestra. Vyskúšal som si aj kickbox a potom som päť rokov hral futbal. V pätnástich rokoch, keď som prišiel žiť k mame do Bratislavy, sa mojou prioritou stalo znovu zápasenie. V osemnástich – pre nezhody v trénerskom vedení – som si hľadal niečo nové. Kamarát zápasník mi odporučil MMA, a tak sa začala moja kariéra.
Čo vás upútalo na MMA?
Najskôr som nevedel, na aký tréning idem. Vravel som si, že chcem makať, potiť krv. Kamarát mi povedal, že v MMA môžem ukázať, čo je vo mne. Hneď po príchode sa mi to zapáčilo. Trúfal som si, no chýbal mi tréning. O dva týždne som už dostal ponuku na profesionálny zápas, pretože na poslednú chvíľu potrebovali náhradu. Keďže som už niečo zo zápasenia ovládal, nešiel som do boja úplne neskúsený. Povedal som, že si trúfam. Viacerí chalani sa odhodlajú na prvý amatérsky zápas až po troch rokoch, ja som hneď nabehol na profesionálny.
Ako si spomínate na debut medzi profesionálmi?
Nastúpil som naň v Nitre proti thajskému boxerovi Michalovi Ščibranovi. Mal 33 rokov, ja sedemnásť či osemnásť. Bol som nervózny, ale netrvalo to dlho. V prvom kole som ho hodil na zem a zbil do bezvedomia. A bolo to vlastne aj moje prvé víťazstvo.
Kedy prišla ďalšia ponuka na zápas?
Už o dva týždne. Zavolal mi tréner, že mám ísť do Berlína. Bolo to pre mňa niečo úplne nové, užíval som si to. Vo veľkom boji som siahol na dno síl a domáceho zápasníka som zdolal na body. Potom som sa predstavil aj v Česku, Rakúsku, Poľsku či v Chorvátsku.
Kedy ste sa prvýkrát dostali do Ruska?
Zopár zápasov som tam absolvoval vo svojich začiatkoch, ale prehral som ich. Bojoval som v kategórii, ktorú som práve vážil. Až neskôr prišlo na Slovensko chudnutie na vtesnanie sa do nižšej váhovej kategórie. Teraz mám 72–73 kg a súťažil som v 71. Moji súperi sú rovnako ťažkí ako ja, čo predtým vždy neplatilo.
Dôležitý zápas v Rusku ste absolvovali proti Olegovi Borisovovi…
Dovtedy ho nik nezdolal, držal si bilanciu sedemnásť víťazstiev. Ponuku na duel v Soči som vzal, chcel som nabrať skúsenosti. Náš zápas sa skončil remízou, hoci domáci tvrdili, že som bol lepší. Stúplo mi ego. Rusi si ma chceli udržať, ponúkli mi zmluvu vo Fight Nights.
Aký je to pocit vstúpiť do klietky?
Zažívate enormný tlak na psychiku. Počiatočnú nervozitu treba zvládnuť, urovnať si veci v hlave, správne sa nabudiť. Nebudem klamať, pred zápasom sa bojím. Tento strach sa však ťažko definuje. Nie je z boja, ten ma nebolí, skôr z neúspechu. Z toho, že prehrám. Je to napätie nielen v deň bitky, ale aj mesiac-dva pred zápasom. Najhoršie je, keď vchádzam zo šatne do klietky. Ale keď zaznie gong a rozhodca sa spýta, či som pripravený, všetko zo mňa spadne. Rozmýšľam len nad tým, ako zasiahnuť súpera.
Snažíte sa naštudovať si súperov prostredníctvom videí?
Áno, sledujem záznamy a snažím sa vyhodnotiť, v čom sú lepší a v čom horší. Podľa toho sa pripravujem a s trénermi konzultujem napríklad správny postoj.
Viacerí zápasníci považujú klietku za pomocníka. Prečo?
Využívame ju ako stenu. Keď na mne napríklad leží súper pri klietke, viem sa od nej odrážať. Oprieť sa o ňu chrbtom, tlačiť nohami od steny, držať stabilitu. Ale rovnako môže pomôcť aj súperovi.
Ako vyzerajú vaše tréningy?
Trénujem dvakrát denne od pondelka do piatka. V sobotu je jeden alebo dva tréningy podľa toho, či mám pred zápasom. Čiže minimálne desať tréningov za týždeň. V nedeľu oddychujem. Bez toho by som tento náročný program nezvládol.
Koľko regenerujete po zápasoch?
Poučil som sa. Predtým som nastúpil do tréningového procesu hneď po zápase. To bola chyba. Telo bolo vyčerpané, pribúdali zranenia. Vstúpil som si do svedomia a po predchádzajúcich dvoch zápasoch som to zmenil. Dá sa povedať, že som v tomto dospel a šiel aj o úroveň vyššie. Teraz si dávam po zápasoch týždeň-dva pauzu. Idem s priateľkou napríklad do Tatier, prechádzame sa, zahráme si bowling. Doprajem si dostatok jedla, priberiem nejaké to kilečko.
Aké náročné je dostať sa na potrebnú hmotnosť pred zápasom?
To je tá najťažšia vec. Treba si odoprieť veľmi veľa vecí – cukry, sacharidy. Tri dni pred vážením nesmiem soliť. Rovnaké je to s vodou. Dnes (tri dni pred zápasom, pozn.) mám na celý deň liter vody. A to aj napriek tomu, že som ráno absolvoval tréning. Zajtra budem môcť vypiť už len pol litra vody. V deň váženia ma čaká ešte sauna a posledné zhadzovanie kíl.
Aký je rozdiel medzi americkou organizáciou UFC (Ultimate Fighting Championship) a ruskou divíziou Fight Nights?
Ak je človek šoumen, v UFC si môže zarobiť veľmi veľa peňazí. Ale ja som vo Fight Nights spokojný. Ak sa mi podarí vyhrať piatkový zápas a dostanem ponuku od UFC, dôkladne ju zvážim. Uvidíme, koľko by ponúkli peňazí a aké podmienky. UFC nie je priorita pre každého. Ja mám prioritu bojovať a mať sa dobre.
Popularitu UFC dramaticky zvýšil Conor McGregor. Čím je unikátny?
Robí veci inak ako ostatní. Vie sa súperovi dostať do hlavy. Provokácie a urážky konkurentov patria k jeho taktike. Robí okolo seba veľa kriku, je to šoumen. Sebavedomo vyhlasoval, že jedného súpera zloží v ringu takýmto spôsobom, iného odlišným. A ľudia boli na to zvedaví. Najmä po tom, ako sa jeho predpovede niekoľkokrát naplnili. Vrcholom bol jeho súboj s jedným z najlepších boxerov histórie Floydom Mayweatherom. McGregor nemal za sebou jediný súboj v profiringu, duel so šampiónom si doslova vykričal.
Používate aj vy takúto taktiku – provokovať súpera, urážať ho v médiách?
Nie je to môj štýl, vyhýbam sa tomu. Čupanov píše po internete, že mám z neho strach, že ma zdolá. Vypisoval mi rôzne provokácie, tak som ho zablokoval. Som prchký, potom mám z neho nervy. Najradšej by som ho zbil už teraz.
S Čupanovom ste už raz bojovali, zdolali ste ho na body. Veríte si?
Nebudem predpovedať a dávať veľkohubé vyhlásenia, ale poviem to takto: som si istý, že ho zbijem v postoji. Očakáva, že ho budem chcieť zložiť na zem rovnako, ako keď sme bojovali spolu pred troma rokmi. Vtedy som ešte nevedel príliš dobre boxovať, vlastne som len zápasil. Za tri kolá som ho dostal na zem raz. Celý zápas tak bol o postoji. Nemal som kvalitné údery, ale i tak som ho zbil krčmovou bitkou. Odvtedy som v boxe vystúpil o desať úrovní vyššie. Očakáva, že ho budem chcieť dostať na zem, ale ja ho zbijem v stoji.
Čupanov má 23 rokov a na konte len šesť profesionálnych duelov. Bude to výhoda alebo nevýhoda?
Zdanie klame. Predtým, ako Rusi vstúpia do profiringu, majú na konte sto amatérskych súbojov. Medzi profíkov tak vstupujú ako komplexní borci. Mňa hodili do vody a prvý súboj medzi profesionálmi som absolvoval s minimom skúseností. V Rusku je to iné.
Hovorí sa, že obhájiť titul je ťažšie ako ho získať. Bude to platiť aj vo vašom prípade?
Ak chcete titul, ktorý ešte nemáte, ste hladný. Chcete ho, veľmi, dáte do toho všetko. Keď je už titul vo vrecku, niektorí bojovníci sa s tým uspokoja, nesnažia sa. Ale to nie je môj prípad. Nepoľavil som. Ešte viac som vo svojom snažení pridal. Čupanov môže byť hladný ako chce, nebude hladnejší ako ja. Je to súper, ktorého nechcem len zdolať, chcem ho zbiť. Za všetko, čo vypisuje na internete, ako sa ma snaží zdeptať a psychicky nalomiť. Ak mi má niekto zobrať titul, tak nech. Ale nie on.