Stala sa prvou Slovenkou, ktorá zdolala La Manche – a výsledným časom 11 hodín, 16 minút prekonala aj slovenských mužov. „Možno povedať, že som si dala predčasne vytúžený vianočný darček. Stál za to,“ vraví uvoľnene matka dvoch detí, niekdajšia juniorská majsterka Československa.
Vyrastali ste v športovej rodine? Zdedili ste po niekom z rodičov športové gény?
Nie, naši aktívne nešportovali. No – otec sa dal s partiou kamarátov na kolky. Po nich lepšie chutilo pivko.
Odkedy ste začali plávať? Kto vás priviedol k vode?
Otec. Jedného dňa ma vzal z ihriska na dvore – tam bol môj svet – a oznámil mi: budeš plávať. Možno preto, že som bola hyperaktívne dieťa – vysoké s dlhými rukami i nohami. Chodila som vtedy do tretej triedy základnej školy. Od piatej som navštevovala košické športové gymnázium. Súťažne som plávala do dvadsiatich, dostala som sa do juniorskej reprezentácie, stala som sa viacnásobnou majsterkou ČSSR i ČSFR na 400 m a 800 m voľný spôsob.
To musela byť s plávaním láska na prvý pohľad i dotyk!
Ale kdeže! Sprvoti sa mi vôbec nepáčilo. Keď niečo musím, tak mi to nechutí. Just nebudem, vravela som si, keď som mala trénovať. Ja som vždy trochu vyčnievala z radu, bola som trochu iná než ostatní. Drží ma to doteraz (so smiechom).
Kedy ste plávaniu prišli na chuť?
Od piatej triedy, keď ma vybrali do plaveckého oddielu. Veľkú zásluhu na tom mal môj prvý tréner Július Samuelis; volali sme ho Daddy, bol vodný pólista. Už som nemusela, už som chcela trénovať. Začalo ma to baviť, ba neprekážali mi ani soboty vo vode.
Kedy ste zaregistrovali, že plavcov láka La Manche? Inšpiroval vás František Venclovský, prvý plavec z Československa, ktorý prekonal kanál?
Keď František Venclovský preplával prieliv, nebola som ešte na svete. Asi od štrnástich rokov som začala zisťovať podrobnosti o tejto plaveckej výzve, už som vedela, kto bol pán Venclovský. Vtedy ešte nebol internet, kde je dnes skoro všetko, ani toľko literatúry. Keď som o úspešných plavcoch počúvala v rádiu, vravela som si – že to niečo také zvládnuť musí byť úžasné. Na hodinách telesnej výchovy sme sa venovali aj histórii športu. Utvrdila som sa v tom, že keby som mala hoci aj kameň o tehlu kresať, tak sa na to podujmem.
A tak ste si povedali, že sa o to pokúsite?
Táto túžba vo mne silnela časom, mala som ju v hlave. Aj preto, lebo som neraz počúvala, že také niečo nie je pre ženy. Vravela som si – keď to zvládnu chlapi, prečo by som to nemohla aj ja? Pokúsim sa o to a aspoň nebudem ľutovať, že som to nevyskúšala, aj keby to nevyšlo. Neskôt prišli iné starosti – dieťa, štúdium, rodina. V Prešove som absolvovala dve vysoké školy, najprv pedagogickú fakultu, potom zdravotnícku.
A La Manche ustúpil do úzadia?
Nie celkom. Prioritou sa stala rodina, no intenzívne mi ho pripomínali dovolenky pri mori. Pri pohľade na šíru hladinu som sa videla, ako plávam vo vlnách. Magnetizovalo ma to.
Ako sa z bazénového plavca stane diaľkoplavec? Bolo náročné preorientovať sa?
Pre mňa ani nie, vedela som, prečo to robím, no každý bazénový plavec potvrdí, že sa obáva otvorenej vody. Číha v nej dosť nástrah, o čom som sa presvedčila. Neviete, čo všetko sa o vás v tme a studenej vode obtrie – ryby, medúzy. Fuj! Bŕŕ! Ale zasa – každým pádom je človek silnejší.
Takže?
Začiatkom roka 2015 som si podala prihlášku na Channel Swimming Association o povolenie na zdolanie prieplavu. Termín som dostala na august tohto roka – môže sa plávať od júla do septembra. Začala som sa intenzívne pripravovať. Veľmi mi pomohla spolupráca so Zolim Makaiom, prvým Slovákom,ktorý v ére samostatnosti zdolal La Manche a rekordný čas držal dlhých 15 rokov. Keď sa dozvedel o mojom úmysle – dlho som ho tajila – ozval sa mi. Vravel, že na také niečo sa môže podujať len regulárny blázon – a ja taký som (srdečný smiech). Vedel, čo ma čaká, poskytol mi neoceniteľné rady, najmä z techniky plávania. Bol mojím poradcom i mentorom.
Ako vyzerala príprava?
Pozostávala najmä z výdatného plávania a otužovania. Každý rok som mimo sezóny chodila spravidla v marci alebo v apríli do Španielska alebo do Grécka k moru. Vlado Mravec, môj tréner, organizuje dvojtýždňové plavecké kempy v malých dedinkách, kde sú divoké pláže, skaly a vlny. Nijaká dovolenková romantika, plávala som niekoľko hodín denne. Samozrejme, aj každý deň doma. Vstávala som skoro, deti ešte spali a trénovala som aj večer, keď už spali. V zime v bazéne, keď sa trochu oteplilo, na otvorených plochách. Necelé tri roky pred štartom som zaberala na stodesať percent. Trochu ma vystrašila operácia kolena. Odstavila ma na dva mesiace úplne od vody. Nemohla som behať, no vravela som si, že by vznikol problém, viac potiahnem rukami.
Mali ste podporu rodiny?
Deti ma podporili, vedeli, že je to moja dlhoročná srdcová záležitosť. Syn Jakub má 21 rokov, dcéra Lára jedenásť.
S akou myšlienkou ste vstupovali do vody a s akou ste z nej vychádzali?
Sprievodná loď ma z prístavu doviezla na shakespearovskú pláž. Odtiaľ ma malá loďka odprevadila až k brehu, kde som vyšla na suchú pláž. Zaznela lodná siréna, spustili sa stopky (bolo 4:47 ráno), vošla späť do vody a smer bol jasný… moje vysnívané FRANCÚZSKO. Do vody som vstúpila s tým, že už len vystrieť ruku a vziať si to, na čom som sa dlho chystala. Môže to byť moje! Keď som po vyše jedenástich hodinách vychádzala z vody na francúzskom pobreží, lomcovali mnou hrôzostrašné, neuveriteľné a neopísateľné emócie. Celý ten príbeh sa zlial do akéhosi divadla, v ktorom som sa ocitla v hlavnej úlohe. Z vody tiež musíte vystúpiť bez pomoci. Kým sa tak stalo, asi dvanásť ráz som spadla. Celé telo som mala zbičované bolesťou, rozhádzané, popŕhlené od medúz, unavené, žalúdok rozbúrený. Keď som dala rukou znamenie, že som okej, opäť zaznela siréna. Oznámila, že som pokus zvládla. Už to bolo moje!
Mali ste počas plávania krízu?
Nemala v takej podobe, že by som to mala vzdať. Ba ešte by som nejaký kilometer možno potiahla. Ono – všetky veľké veci sa robia hlavou. Vedela som, že budem v maximálne nekomfortnej zóne a aj to, že najväčšiu pomoc nájdem na konci mojich ramien. Preukrutne ma boleli, stále som si pripadala, že plávam do kopca, stále to bolo horšie a horšie. Najmä keď prišli vysoké vlny. Vtedy som využila rady Zoliho, ako plávať čo najekonomickejšie a šetriť si sily, nebojovať zbytočne s vlnami.
Dá sa bolesť počas plávania k niečomu prirovnať?
Dvakrát mi operovali chrbticu. Mala som také bolesti, že som si myslela, že umriem. Zjednodušene: tie neboli nič v porovnaní s tým, čo som prežívala a pociťovala v niektorých chvíľach v rozbúrenom mori.
Na čo ste mysleli počas dlhého pobytu vo vode?
Na nič, len na plávanie. Aby bolo technicky čisté a optimálne, aby som zbytočne nemrhala energiou. Pri všetkej tej drine som však zažila aj úžasné chvíle, keď vychádzalo slnko. Zrazu z hladiny kdesi medzi anglickou a francúzskou hranicou vychádzala červená bambuľa, nado mnou obloha, vôkol mňa nik len sprievodná loď. Vnímala som gýčovitú nádheru, vravela som si, že slnko vychádza len pre mňa. Niečo unikátne!
Mali ste informácie, koľko máte ešte do cieľa?
To som práve nechcela, aby som nemusela myslieť na to, koľko kilometrov ma ešte čaká. Keď som konečne zazrela francúzsku pevninu, zdala sa mi ešte ďaleko – a približovala sa veľmi, veľmi pomaly.
Ako často ste prijímali potravu?
Každú polhodinu som pila teplý iontový nápoj s energetickými gélmi bohatými na cukor a ďalšie minerály. Na tyči mi z lode podali pollitrový plastový pohár, vždy sa niečo z neho vylialo, no najmenej tri deci som za päť až sedem sekúnd do seba dostala. Ani raz sa nestalo, že by môj žalúdok tekutinu neprijal.
Kto vás sprevádzal na lodi Louis Jane?
Kapitán Andy King, dvaja rozhodcovia, moji dvaja koučovia Zoli Makai, Vlado Mravec a pozorovateľka Andy Ostrihoňová. S nimi som sa podelila o moje prvé spontánne emócie. Tešilo ma, že boli so mnou a pri mne. Tiež som bola rada, že som sa vo vode vyhla pasovej kontrole.
Z akého dôvodu? Veď ste mali oficiálne potvrdenie.
To je pravda, no hliadkujúca polícia v noci nevie, či vo vode nepláva nejaký zbeh. Ak by ma vyzvala legitimovať sa, musela by som ukázať pas, čo by ma tiež zdržalo. Našťastie, nestalo sa.
Čo vás stálo splnenie sna? Bol to drahý špás?
Za peniaze, ktoré som doň investovala, by som si mohla dovoliť luxusné auto. Peniaze sú pre život dôležité, ale ja nie som človek, ktorý sa ide pre ne zabiť a ani nebude škrečkovať. Mám zásadu, že každý by sa mal zakrývať takou perinou, na akú má. Som rada, že nikomu nie som nič dlžná, nikomu sa nemusím prosiť.
Pomohol vám niekto sponzorsky?
Som vďačná Východoslovenským vodárňam, môjmu jedinému sponzorovi. Oslovila som niekoľko subjektov, no zrejme môj zámer považovali za príliš riskantný, možno neverili, že to môže nejaká šalena baba dať. Keď som sa vrátila s úspechom, vtedy som zrazu začala byť zaujímavá, hoci som dovtedy bola skôr na smiech…
Aký ohlas mal váš počin v Košiciach, európskom meste športu 2016?
Radšej… Zlé veci nekomentujem. Myslím si, že väčší záujem o mňa a môj výkon prejavili v Česku, Maďarsku i Poľsku než v mojom rodisku.
Ako s odstupom času hodnotíte, čo ste dosiahli? Čo to pre vás znamená? Ste silnejšia, odolnejšia, sebavedomejšia?
Vôbec nepociťujem, že by som sa nemala zmestiť do kože… Naopak, pociťujem neskutočnú pokoru pred životom. Zažila som v ňom aj zlé veci, preto som maximálne spokojná s tým, ako som to všetko zvládla. Môžem sa usmievať.
Už ste sa prihlásili na Gibraltár?
Áno – a dúfam, že nebudem na súhlas čakať tak dlho ako pred La Manchom. Hovorí sa, že diaľkoplavec by mal kariéru ukončiť zdolaním Lamanšského prielivu. Je náročnejší ako gibraltársky medzi Španielskom a Marokom. Je tam teplejšia voda, no sú tam aj žraloky a delfíny. Ak natrafíte na delfíny, je to bezpečnejšie, ochránia vás pred žralokmi. To však predbieham. Veľmi obdivujem plavcov, ktorí zvládnu La Manche tam i späť…
Čo vám prináša najväčšiu radosť – okrem plávania?
K mojim najobľúbenejším predmetom patril zemepis. Veľmi rada cestujem, mojím cestovateľským snom je Antarktída, Nordcap a Island. Zaujímajú ma miesta, kam sa až tak často nechodí. Keď sa však pýtate na radosť, mám ju z úžasných detí, z toho, že mám prácu, zdravie a pár skvelých vzácnych priateľov, na ktorých sa dá za akýchkoľvek spoľahnúť. Vo sviatočnom vianočnom čase je dobré pripomenúť si a uvedomiť i takéto hodnoty.
Aj vašim deťom učarovala voda? Prípadne iný šport?
Ani veľmi nie, iba rekreačne. Syn hrával hokej, bol brankár, dcérka sa aktívne venuje milovaným koňom.
Potrpíte si na módu? Pri čom si najlepšie oddýchnete?
(so smiechom) Móda? Jasné, som predsa žena! Najradšej mám športovú eleganciu. A keď mám byť za dámu,mám dve svoje obľúbené značky, v ktorých sa cítim príjemne. Dokonca som pre ne nafotila aj jesennú kolekciu. Zbožňujem tiež knihy, aj keď toho času na ne je pomenej, nikdy neodídem bez knižky pri návšteve kníhkupectva. Veľmi rada zájdem aj do kina.
Pracujete na urgentnej medicíne. Z toho, čo tam vidíte a zažijete – dostatočne si vážime a chránime zdravie?
Nevážime. Prekáža mi, že ľudia majú sklon ľutovať sa. Samozrejme, na to sme tu, aby sme im pomáhali. Zároveň zdôrazním, že je veľmi dôležité myslieť na preventívne prehliadky. Môžu včas odhaliť nejaký zdravotný problém a odstrániť ho. Ak prevenciu zanedbáme, komplikácia môže byť podstatne vážnejšia.