Kvôli na hlavu postavenému systému Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF) pozná odpoveď aj muž, ktorého status spoločenského i športového vzoru sa osem mesiacov otriasal v základoch.
Kompetentní z Monte Carla si nastavili pravidlá, ktoré nútia atletické esá obhájiť svoju bezúhonnosť. Vo väčšine významných inštitúcií je proces opačný. V IAAF však existuje prezumpcia viny.
Do boja s dopingovou chimérou vstupoval Matej Tóth v plnej nahote. Šokovaný, nepripravený, bez skúseností. Priznal, že prvé dni ho táto predstava mátala.
Pozbieral zvyšky síl – podobne ako v drvivom finiši pod sochou Ježiša Krista v Riu na chodeckej päťdesiatke – a prevalcoval súpera. Tentokrát bol omnoho mocnejší ako Austrálčan Tallent vo finiši. A mal v rukách neporovnateľne viac ako len kus vzácneho kovu, o ktorý sa niektorí márne snažia desaťročia.
Šampión v boji o svoju česť a všetko to, čo si rokmi tvrdej práce vybudoval z ničoho, opäť ukázal pravú tvár. Od začiatku sa húževnato pustil do zbierania dôležitých argumentov. Oslovil uznávané kapacity, ich odbornými posudkami poctivo utesňoval každú dieru, ktorá by jeho meno poslala na hrozivú dopingovú listinu. Precízne poskladal mozaiku obhajoby. Je nepriestrelná, tvrdil.
A mal pravdu.
V otázke pomáhania si nedovolenými podpornými látkami niet záruk a ani odpustenia. Veriť nemožno nikomu.
Tóth však zdravým sebavedomím skromného muža, ktorý si všetko vybojoval hektolitrami potu a desiatkami silných myšlienok, presvedčil o svojej verzii už dávno predtým, než atletickí papaláši vyslovili oslobodzujúci rozsudok.