„V tom čase nikto neveril, že môže dosiahnuť tak veľa. Hádam iba jeho tréner Glen Mills,“ vraví na margo začiatkov Usaina Bolta. Fenomenálny Jamajčan v sobotu zabehol svoju poslednú individuálnu stovku v kariére a Juck si ju nenechal ujsť.
Ako ste prežívali poslednú stovku Usaina Bolta v jeho bohatej kariére?
Bolo to výnimočné i keď v niečom smutné. Nakoniec sme všetci zostali civieť s otvorenými ústami, keď vyhral Justin Gatlin.
Podľa štatistických údajov prehral na stovke iba 6-krát. To je šialené číslo…
Áno. Sedí to, ak zarátame aj nevydarený štart na MS 2011 v Daegu (Bolt ulial štart a bol vylúčený), tak pocítil chuť prehry len šesťkrát.
Nebol to pre vás emotívny moment, keďže ste mu prvý dali šancu ukázať svoj potenciál v Európe?
Áno, rozhodne bol. Už tieto momenty nebudeme zažívať. Verím však, že zostane v atletike ako jej ambasádor či čestný hosť.
V roku 2004 ste ho ako nádejného juniora pozvali na Zlatú tretru, ktorú ste manažovali. Kvôli zraneniu neprišiel, v Ostrave sa predstavil až o dva roky. Ako si spomínate na jeho začiatky?
Boli tiché a skromné. V roku 2008 pred olympijskými hrami v Pekingu bol síce svetovým rekordérom, ale stále ešte nie superstar. O rok v Berlíne už bolo všetko inak. V niečom je ale stále rovnaký. Jeho úsmevy, zábavné kúsky, uvoľnená atmosféra sa nezmenili. Pribudli k tomu však bodyguardi.
Keď ste mu pred jedenástimi rokmi poslali druhú pozvánku na Zlatú tretru, verili ste, že to môže dotiahnuť až tak ďaleko?
Nie. V to neveril nikto, hádam iba jeho tréner Glen Mills.
Ako svoje tri najobľúbenejšie štadióny si vybral: v Kingstone, Londýne a Ostrave. Cítite zadosťučinenie, že ste si ho na Zlatej tretre toľko užili?
Samozrejme. Najviac – deväťkrát – zo všetkých mítingov mimo Jamajky bol práve v Ostrave.
Vráťme sa k tohtoročným majstrovstvám sveta. Už v rozbehoch a semifinále nevyštartoval najlepšie. Podobne to vyzeralo aj vo finále. Stal sa mu pomalý štart osudným?
Určite. Potom síce doťahoval ako vždy, ale tentoraz mu to o stotinky sekundy nevyšlo.
Víťazom sa stal Gatlin, ale ovácie zožal Bolt. To bol veľmi netradičný obraz, keď na víťaza mužskej stovky pískalo a bučalo 60-tisíc ľudí, ktorí následne oslavovali bronzového medailistu…
Všetci zabudli na plačúceho Gatlina a jeho emócie. Sobotňajší večer bol len o Boltovi.
Čo z Bolta urobilo takú megahviezdu a zároveň najrýchlejšieho muža na svete?
Veľký talent spojený s úprimným a radostným užívaním si tohto statusu.
Bude Jamajčanova výkonnosť i charizma atletike chýbať?
Na dráhe bezpochyby, ale ako som už spomínal, v zákulisí by mal zostať a nezmiznúť zo štadiónov. Ak sa ambasádorstvu bude venovať, môže byť pre atletiku veľmi užitočný a prospešný.
Nestratí atletika odchodom najväčšej hviezdy trochu kredit, obzvlášť v dobe, keď kráľovnú trápia dopingové neduhy?
Áno, hovorí sa o tom aj tu v Londýne, že prehra „jamajského blesku" v poslednom individuálnom štarte kariéry je zlým znamením pre atletiku. Myslím si, že aj toto náročné obdobie atletika zvládne. Je to predsa olympijský šport číslo jeden. Je to najrozšírenejší a najjednoduchší šport na svete. Behanie, skákanie, hádzanie odjakživa patrí do podstaty ľudského bytia.
Existuje niekto, kto by ho v blízkej dobe mohol napodobniť?
Momentálne o žiadnom takom neviem. Raz niekto taký určite príde. Dokonca aj taký, čo prekoná Boltove rekordy. Ale kedy to bude…
Hodnoty Boltových svetových rekordov sú akoby z inej planéty. Na akú dlhú dobu sú podľa vás v bezpečí?
Na veľmi dlhú. Určite však nie naveky, každý rekord bude raz prekonaný.
Potenciál ukázal v Londýne strieborný 21-ročný Američan Christian Coleman. Môže sa Boltovi priblížiť?
Nemyslím si, že by mal potenciál na časy okolo 9,6 na stovke či 19,30 na dvojnásobnej trati.
V náročnej šprintérskej konkurencii sa nestratil ani Ján Volko. Čo hovoríte na jeho 28. miesto?
Je to úžasné, celý slovenský šport má z toho radosť. A to ešte dnes večer príde na rad jeho špecialita – 200 metrov.
Kam sa podľa vás môže Volko posunúť?
Verím, že v budúcnosti môže pomýšľať na finálové účasti vo svetovom meradle a medaily na európskej scéne.