Medzi nimi je, žiaľ, od nedele aj meno Slováka Vladimíra Štrbu.
Krkolomný pád z Čo Oju
Štridsaťosemročný rodák z Detvy, otec štyroch detí, miloval hory odmalička. Patril medzi najskúsenejších slovenských horolezcov. Vo vysokých kopcoch Himalájí a Karakoramu sa cítil ako doma. Prvý raz tam liezol pred dvadsiatimi rokmi a 6. mája 1997 stál na svojej prvej a jedinej osemtisícovke Čo Oju (8201 m). O rok neskôr bol na Broad Peaku (8047) vedúci výpravy, ale jej členovia vystúpili len do výšky 7700 metrov. Dovedna sa vybral pod osemtisícové velikány osemkrát. Posledná výprava sa mu stala osudnou.
Neodradila ho ani prvá nepríjemná skúsenosť, keď mu išlo o život. Tobôž ak sa všetko napokon skončilo šťastne. Jeho výstup na Čo Oju sprevádzali problémy, ťažko sa mu dýchalo, hľadal optimálne tempo, ale napokon s časovým sklzom stál na vrchole. Keď zostupoval, nešťastne zakopol o mačku na druhej nohe a nasledoval krkolomný pád dolu hlavou, letel 150 metrov žľabom. Vďaka mačkám a jednej lyžiarskej palici nakoniec zabrzdil.
„Možno štvrťhodinu mi trvalo, kým som sa spamätal zo šoku. V trojke boli našťastie Nemci, ktorí mi dávali svetelné znamenia, inak by som netrafil. Do stanu som došiel až okolo desiatej večer,“ popisoval v knihe Slovenské himalájske dobrodružstvo.
Zasiahla ich prachová lavína
Zdolať Mount Everest sa pokúšal už vlani spolu so Zoltánom Pálom v expedícií Everest Hard Way 2016. Neboli úspešní a vrch zdvihol varovný prst. Pri výstupe ich zasiahla veľká prachová lavína. Zolo mal problémy s očami, prestával vidieť.
„Od tohto momentu som už nemyslel na kopec a cestu. Už ho len bezpečne dostať dolu. Kamarát je viac ako moje ego, kopec a Bonington. Podarilo sa to. Zolo je našťastie dosť tvrdý chlap! Ale kopec bol v háji, skončili sme veľmi nízko. Štve ma to. A bolí. Veľmi, skutočne veľmi. Bol som absolútne fyzicky a psychicky pripravený. Toľko energie a odriekania a množstvo dlhov. Zamaválo to so mnou, ale sme živí a zdraví. A to je u mňa najvyššia ľudská hodnota,“ popisoval neskôr na stránke outdoorfilmy.sk.
Vlado Štrba sa rozhodol, že pod Everest sa vráti a skúsi to opäť. Tentoraz už sám. Niektorí mu to síce vyhovárali, ale on sa držal motta, ktoré napísal na facebook. "Ten, kto tam nebol, to nepochopí a ten, kto tam bol, nedokáže myslieť na iné ako na návrat.”
Tento čas nik nevráti
Už príprave na prvý výstup na Everest venoval veľmi veľa. „Odniesla si to moja práca, deti, rodina. Ťažko vám ten čas niekto vráti späť,“ zdôrazňoval.
Na najvyšší bod planéty chcel vystúpiť takzvanou Hard Way, najnáročnejšou cestou. O svojej motivácii vlani v októbri na facebooku písal: „Od roku 1998 som po Evereste už niekoľkokrát poškuľoval a špekuloval, ako sa tam dostať. Od samého začiatku som ale vedel, že obidve klasické výstupové trasy ma ani trochu neoslovujú. Nie preto, že sú to iba z 99-percent „choďáky“, ale pre to enormné množstvo ľudí, ktoré sa tam pohybuje.“
Pred niekoľkými dňami sa však vysnívanej cesty napokon vzdal. Rozhodol sa pre výstup klasickou trasou.
Piatkovú noc prečkal vo štvrtom tábore v Južnom sedle (7980 m) a potom bez prídavného kyslíka vystúpil na Južný vrchol (8749 m). Začali sa však prejavovať zdravotné problémy, najmä omrzliny, rozhodol sa zostúpiť.
Boj o Everest i život prehral
Facebookova stránka Everest, Hard Way, Slovak expedicion 2017, kde podrobne približovali Štrbove pôsobenie pod horou, priniesla informáciu o tom, že „Vlado svoj boj o Everest a život prehral“. O jeho posledných minútach života na stránke stojí.
"Vlado zomrel v nedeľu podvečer nepálskeho času vo štvrtom výškovom tábore pod Mount Everestom. Ešte v pondelok sa mu bez použitia prídavného kyslíka podarilo dosiahnuť južný predvrchol Mount Everestu (8749 m), na ktorom sa už, žiaľ, veľmi neskoro večer otočil a začal zostupovať. Spojili sme sa s ním cez satelitný telefón (Ján Madarás) a ústne a textovými správami ho žiadali, aby zmobilizoval všetky sily a čo najrýchlejšie zostúpil. V noci sme s ním stratili kontakt. Z toho, čo vieme od jeho agentúrneho šéfa Subina Thakuriho, na pomoc sa mu vydala skupina šerpov, ktorá postupovala k vrcholu.
Mali pre neho kyslíkovú fľašu a jeden zo šerpov sa mu mal venovať. Jeho evakuácia z výšok nad 8400 metrov trvala veľmi dlho, Vlada priniesli do Južného sedla v kritickom stave a s omrzlinami na rukách a na nohách. Jeho situácia bola po treťom dni pobytu v zóne smrti taká zlá, že evakuácia do nižších táborov už, žiaľ, nebola možná." Vrátil sa pod Everest, aby si splnil svoj sen. Namiesto toho na neho čakala smrť.