Žiadne veľkohubé vyjadrenia do médií. Bez pozérskych gest pred štartom najdôležitejšej šesťdesiatky svojho života. Ján Volko sa pripraví na štart, zaznie výstrel.
Mladík sa po tradične pomalšom štarte snaží dohnať zameškané. Predbieha jedného medailového favorita za druhým v čase, ktorý slovenská atletika nezažila viac ako tri dekády.
Krátko pred cieľom pohľadom kontroluje pozíciu súperov. Tuší, že ako jediný dokázal konkurovať obhajcovi. Zdvihne zrak k svetelnej kocke. Vyskočí, zovrie ruku v päsť, radostne vykríkne a znovu pošle pozdrav do nebies. Vie, že mu na krk zavesia striebornú medailu.
Médiá sa pred šampionátom Volka dokola pýtali na to, či jeho bleskurýchle nohy neskončia vo finále. Dostali zdržanlivú odpoveď – zostávam nohami na zemi. Ak to má prísť, príde to. Čaro skromnosti zafungovalo.
Môžete si však byť istí, že pri najbližšom vrcholnom podujatí znovu dopredu odmietne medailové chúťky. Vždy zostáva skromný, pokoru by mohol rozdávať priehrštiami. Ukazuje vzor mladým i skúsenejším, napríklad slovenskej mužskej tenisovej jednotke.
K exkluzivite športovca prispieva nielen jagavý lesk jeho vitríny. Punc výnimočnosti si získava aj svojimi ľudskými kvalitami. Tie Volkovi nechýbajú, podobne ako potenciál na zisk ďalších medailí. Po olympijskom víťazovi Matejovi Tóthovi má slovenská atletika ďalší poklad.