„Môj život sa už dlhšie točí okolo mojich chlapcov. Oni sú na prvom mieste. Teda… Na prvom mieste je rodina, ale hneď za ňou sú chalani. Ja som až na treťom. Preto som aj ukončil kariéru. Pri mojich posledných zápasoch som už viac riešil záležitosti zverencov ako vlastnú prípravu,“ tvrdí Tomáš Kovács (39), známy pod prezývkou Tomi Kid.
Kedy ste si uvedomili, že váš život uberie trénerským smerom?
Keď som v roku 2007 založil boxerský klub, povedal som si, že nechcem mať len klub, ale jednu veľkú rodinu. Vyšlo to a naša rodina je navyše úspešná. Chalani, ktorí k nám prišli vo veku desať či jedenásť rokov, sú už šampióni a úspešní reprezentanti Slovenska. Zmenil som im život a práve to sú veci, ktoré ma bavia a napĺňajú.
Tvrdíte, že vychovať z nádejných boxerov slušných ľudí je pre vás dôležitejšie, než urobiť z nich špičkových športovcov…
Samozrejme! Čo keď sa niekto z nich zraní? Pôjde na ulicu? Manuálnu prácu si vážim. Môj otec je murár a chalani tiež často chodia na rôzne brigády a učia sa pracovným návykom. No tlačím na štúdium a na to, aby mali pred sebou nejaké životné ciele a boli z nich dobrí ľudia. Box nie je všetko. Myslím si, že príprava chalanov mimo telocvične je u nás náročnejšia než medzi povrazmi. Sú tu juniori, ktorých facká puberta a nie je to s nimi vždy ľahké, ale všetci sú disciplinovaní a plnia svoje plány. Majú u mňa krásny život – všetko je zabezpečené a vďaka boxu vidia svet – ale zároveň aj vojenčinu.
Kontrolujete, ako sa im darí v škole?
Chalani majú individuálny študijný plán. Denne dvakrát trénujú a chodia len na skúšky. Keby sa zle učili, nikto by im nedovolil študovať individuálne. Musia byť vzoroví športovci i študenti. Ukázať, že sa to dá spojiť. Keď nebudú mať výsledky v škole a poriadok okolo seba – lebo aj na bordel som veľmi alergický – budú mať neporiadok aj v hlave. A boxer musí mať v hlave jasno a pred sebou jasný cieľ, aby niečo dokázal.
Baví vás viac práca s chlapcami, ktorí už niečo dokázali a ťahajú sa k najlepším, alebo s najmenšími adeptami boxu?
Aj Filip (Mészároš) a Bandi (Andrej Csemez) tak začínali. Práca s deťmi je tiež skvelá a zábavná. Môj syn Kristián začínal veľmi skoro – ako ja. V posledných mesiacoch už toho na neho bolo až príliš. Chodil aj na päť tréningov týždenne. Je schopný utekať za autom, lebo chce trénovať. Musím zdrhnúť z domu, keď ho nechcem brať so sebou. Preto som sa rozhodol obmedziť mu to len na tri tréningy týždenne. Malí päť či šesťroční chlapci sú vždy nastúpení na každom tréningu. Rodičia ich poctivo nosia a chlapci sa nevedia dočkať. Učia sa len základný pohyb, majú rôzne preteky a súťaže. Okrem toho majú rozličné domáce úlohy. Vôbec neriešim, kto z nich bude boxovať. Dôležité je, že sa u nás v telocvični teraz cítia dobre.
Môžu už aj boxovať?
Zatiaľ majú len prvé dotykové cvičenia. S ich malými pästičkami robia slabučké údery, nebúchajú sa do hlavy a navyše majú dobrú obranu. Len Kristiánko boxuje do všetkého, čo sa hýbe – najmä do mojich starších zverencov. No to je úplne iné. On vyrastal odmalička v boxerskom prostredí. <Ot>Viete si predstaviť, že z neho vyrastie amatérsky a neskôr i profesionálny boxer? Nemáte z toho obavy? <Ak>Práve naopak. Veľmi by som sa z toho tešil. Chcel by som si vyskúšať prácu trénera vlastného syna… Spravil by som maximum preto, aby bol úspešný. Či sa však bude venovať boxu alebo inému športu, je mi úplne jedno. Najmä nech si vyberie svoju cestu a to, čo chce robiť, robí na sto percent.
Zjednodušuje vám situáciu, že vaša partnera Dominika je tiež športovkyňa – fitneska?
Dominika hovorí, že keď si Kristiánko vyberie box, tak ho v tom podporí. Už si zvykla na jedného chlapa, ktorý má krivý nos, tak ho bude mať aj ďalší… Neriešime to. Keďže sa venuje fitnes, zväčša už ráno o pol šiestej ide behať na pás alebo si robí kardio, ja idem vtedy tiež behať a malý sa dá tiež na pás alebo robí kľuky. Aby bolo jasné, vždy dobrovoľne. Netlačíme ho do toho. Sám povie, že sa ide pridať k maminke.
Na vás vraj bol otec veľmi prísny. Ste taký aj vy?
(smiech) Niekedy som až príliš dobrý, ale viem byť prísny aj zlý. Som zásadový človek. Sú pravidlá, ktoré musia chalani dodržiavať. Keď sa hnevám, vtedy sa boja. No biť ich nebijem. A doma už vôbec nie. Päťročný Kristián je môj šéf. Skôr bije on mňa (smiech). Tvrdú ruku má u nás Dominika. Povolím mu skoro všetko, zároveň však vie, že keď poviem stačilo, tak už netreba špekulovať. Nemusím ho fackať. Vyslovene nemám rád, keď niekto facká svoje deti. To už radšej nech im dá na zadok. Facka je podľa mňa urážka. Raz som svoje deti z prvého manželstva vycápal na zadok. Celý deň si vtedy robili zle. Na druhý deň za mnou prišiel syn – mal vtedy päť – a pýta sa ma: Pamätáš si, keď si ma raz zbil? Už v tej chvíli mi bolo ťažko a skoro s plačom mu vravím, veď to bolo včera. Následne dodal: Myslel som si, že aj zomriem. Čisté citové vydieranie. Bol som úplne hotový. Deti to jednoducho so svojimi rodičmi vedia (smiech). Musíme sa im venovať a vychovávať ich – sú naša budúcnosť.
Vo vašom klube sú viacerí šikovní boxeri. Aký je váš zatiaľ najsilnejší zážitok z kariéry trénera?
Asi najväčší zážitok bol, keď Vili (Viliam Tankó) pred troma rokmi na majstrovstvách Európskej únie v Sofii porazil už v boji o medaily veľmi dobrého domáceho pästiara, účastníka olympiády. Všetci vtedy reagovali, že bohužiaľ, Vili nemá šancu. Veril som mu a sľúbil, že ak vyhrá, tak sadnem do auta aj s Filipom a Bandim a ideme za ním. Chcel som jeho zápas sledovať, ale zabudol som na časový posun, a tak som bol úplne nervózny, keď som si zapol priamy prenos a boxovali iní borci. Potom som si našiel na Facebooku odkaz: Vyhral som 5:0. Dobre som mu naložil. Mám ťa rád. Sadni do auta, čakám ťa." Tak sme s chlapcami sadli do auta a vydali sa na osemnásťhodinovú jazdu. Naspäť šiel s nami, hoci mal letenku. Bola to fantastická cesta.
Keď o tom hovoríte, lesknú sa vám oči…
(usmeje sa) Oni sú jednoducho moje deti. Sme ako jedna rodina. Spolu prežívame, keď niekto chodí do autoškoly, nájde si frajerku. Vieme o sebe všetko – aj to, keď mal Filip prvý sexuálny zážitok (smiech). Vili odo mňa dostal na osemnástku zub. Jeden predný mu chýbal už od mala. Jeho rodina je chudobná, jednoducho na to nemala. Keď oslavoval osemnásť rokov, zobral som ho so sebou do Maďarska a tam mu nastrelili nový. Vraveli sme si vtedy, že už nebude štrbavý cigán, len cigán a smiali sa na tom.
Práca s mládežou prináša nielen víťazstvá, ale aj prehry a sklamania. Ako ich prežívate?
Je ich veľa. Chlapci vyrastajú a niektorí majú úplne iné názory ako ja. Ešte ich občas poriadne facká puberta. Musím im niektoré veci viackrát vysvetliť a aj tak si idú svojou cestou. Potom ich nechám padnúť na hubu, aby sa postavili. Niekedy prídu so sklonenou hlavou a hovoria: Tréner, mali ste pravdu. Veľa s nimi bojujem, ale našťastie mám ženu, ktorá ma v tom podporuje. Nemá problém, keď idem niekdy aj o jedenástej večer za chlapcami – vyzdvihnúť ich z brigády alebo niečo podobné. Našťastie, nemusím hasiť žiadne ich veľké problémy. V tomto sú spoľahliví.
Hoci ste rodina, vaši zverenci vám stále vykajú. Všetci?
Jediný, kto mi tyká, je Vili. Spoznali sme sa totiž, ešte keď som nebol jeho tréner. Boli sme akoby kolegovia, tak to bolo bežné. No inak je vykanie samozrejmosť. Aj ja stále vykám svojim trénerom. Viackrát mi povedali, aby sme si potykali, ale nie, takto je to podľa mňa správne. Vzťah zverenec a tréner musí mať jasné pravidlá.
Postaví sa do hokejovej bránky, bude boxovať s Cígerom
Zahrajú si hokej a potom budú boxovať. Tomi Kid pripravil na stredu 25. januára od 12.00 na ZŠ Vladimíra Dzurillu v Bratislave so svojimi priateľmi športové podujatie pod názvom Buď frajer na ľade, buď frajer v ringu. Mladí hokejisti z akadémie Zdena Cígera si na ľade zmerajú sily so slovenskými boxermi a následne v improvizovanom ringu aj v boxerských schopnostiach.
„Zdeno by mal priviesť aj nejakých internacionálov. Nastúpi za náš tím a ja by som mal chytať (smiech). Neviem chytať, nikdy som nestál v bránke a desať rokov som nekorčuľoval. No aspoň bude zábava. Potom prídu na rad aj boxerské súboje. Postavíme sa proti sebe aj ja so Zdenom,“ prezradil Kovács. <pf>(mx)
Vizitka Tomáša Kovácsa
Narodil sa 20. júna 1977 v Galante. Jeho otec Pavol je bývalý čs. reprezentant a majster republiky. Tomi absolvoval počas amatérskej kariéry vyše 220 súbojov, v profesionálnom ringu odboxoval za osem rokov 28 zápasov, z toho 26 vyhral. Sedemnásť pred limitom. Stal sa majstrom sveta v poloťažkej váhe organizácie WBF a európskym šampiónom v poloťažkej hmotnostnej kategórii v organizácii WBO.
Jeho najúspešnejší zverenci sú Viliam Tankó (21 rokov, 12-násobný majster Slovenska a bronzový medailista z Európskych hier v Baku 2015), Andrej „Bandi“ Csemez (18 rokov, 5-násobný majster Slovenska a držiteľ bronzu z ME mládeže v roku 2016) a Filip Mészároš (18 rokov, piaty na ME mládeže a víťaz medzinárodného turnaja J. Tormu).