V roku 2015 vyhral dve etapy (skončil ôsmy). „Verím, že môj desiaty štart bude čímsi výnimočný. Voľakedy som hovorieval o umiestnení do desiatky, ale potom, čo som už skončil aj štvrtý, musím mať vyššie ciele. Jazdiť do desiatky ma už nebaví,“ tvrdí odhodlane.
Keď ste v novembri posielali motorku do Južnej Ameriky, vraveli ste, že Dakar idete vyhrať. Stále ste tak optimisticky naladený?
Dúfam, že mi to vyjde. Pracujem na tom. Výsledok na Dakare, samozrejme, ovplyvní veľa detailov. Urobil som všetko pre to, aby to dopadlo čo najlepšie a verím v to.
Ako ste prežívali posledné hodiny pred štartom?
Vždy sa na Dakar veľmi teším. Oddýchnem si tam od ľudí a od Slovenska. Možno to znie zle, ale naozaj tam naberiem veľmi veľa pozitívnej energie. Nadýcham sa čerstvého vzduchu a myslím iba na to, čo chcem – na svoju motorku a ako ísť čo najrýchlejšie. Vypustím z hlavy všetky ostatné myšlienky, nezaťažujú ma rôzne problémy a plne sa sústreďujem len na to, čo je predo mnou.
Doma si takto oddýchnuť od problémov nedokážete?
Doma sa vypnúť nedá. Aj keď trénujem či jazdím, vždy musím myslieť na všetky ostatné veci, ktoré potrebujem. Som sám sebe manažér, všetko si robím sám, zháňam si veci. Samozrejme, pomáha mi veľa kamarátov, ale v globále je kompletná príprava na mne. Teraz to všetko konečne odíde a budem spokojný.
Dakar je vo vašom prípade vždy aj o zháňaní sponzorov. Máte už vykrytý celý rozpočet?
Neviem… Zaplatené to nejako je. Dúfam, že to dobojujeme.
Čo je pre vás najväčší zážitok na trati?
Keď sa môžem postaviť na štart. Po roku makania, driny, tréningu, chodenia a prosenia sa rôznym ľuďom je to pre mňa odmena.
Ako sa vyrovnávate so zodpovednosťou voči sponzorom, svojim podporovateľom, tímu a sebe samému?
Je to pre mňa vždy výzva! Preto ma Dakar baví a stále tam chodím veľmi rád. Neviem s tým prestať a ani to v dohľadnej dobe neplánujem. Každý rok na Dakare je svojský a absolútne iný ako predchádzajúci. Vždy zažijem čosi nové.
Pred dvoma rokmi ste vyhrali dve etapy. Čo to s vami spravilo?
Veľmi ma to povzbudilo. Zistil som, a teraz som už o tom pevne presvedčený, že viem byť najrýchlejší. Najrýchlejší v rôznych terénoch – či na blate alebo na rýchlych kamenistých cestách. Prvá etapa, ktorú som vyhral, merala 300 km a jazdila sa v nadmorskej výške 3000 metrov. A bol som v nej najrýchlejší.
V navigovaní už nemáte žiaden problém?
Nejaký problém v navigácii má každý. Stopy už v našom leveli prvej desiatky nie sú také podstatné. Navyše, je ich málo a rýchlo sa stratia. Keď sa už nejazdí v Čile v púšti Atacama, kde sú veľké duny a stopy tam vidieť bolo, je to o čomsi inom. Kto najlepšie číta terén a roadbook, vyhráva.
Tento rok vás čaká viac etáp vo vysokých nadmorských výškach. Pripravovali ste sa na to nejako špeciálne?
Každý rok chodím do hypobarickej komory. Veľmi mi to pomáha. Doteraz som preto na rely s vysokou nadmorskou výškou nemal žiadne problémy. V Bolívii mi to absolútne nevadilo. Niektorí jazdci to znášajú horšie a pri každej príležitosti využívajú kyslíkovú podporu. Mňa učili, aby som sa počas jazdy sústreďoval na dýchanie a najmä dýchal pravidelne. Plus je dôležité nerozprávať.
O konečnom výsledku rozhodujú aj rôzne drobnosti a detaily, napríklad možnosti na oddych a regeneráciu. Ako ste na tom vy?
Mám karavan len pre mňa. Spím na normálnej posteli. Je to veľmi pohodlné. Mám tam sprchu, klímu, všetko, čo môžem potrebovať a pomôže mi. V Bolívii je zima, tam sme dokonca kúrili, v Argentíne zase poriadne horúco. No na to sme všetci zvyknutí – cez deň je 50 °C a v noci 27 °C plus veľké dusno.
Fanúšikovia obdivujú pretekárov. Čo hovoríte na ľudí, ktorí idú s vami, neustále vám pomáhajú a popri tom musia zvládať dlhé presuny autom?
Oni ma majú radi a ja ich tiež (so širokým úsmevom). Sú to moji kamoši. Na Dakare sú zadarmo, akoby na dovolenke či výlete. Snažím sa ich zobrať na nejaký steak, odvďačiť sa im. Teraz skúsim urobiť aj taký výsledok, aby boli spokojní aj oni a videli, že má zmysel motať sa okolo mňa.