Olympijská premiéra na južnej pologuli
Hry v Melbourne sa zapísali do histórie minimálne tým, že sa uskutočnili v čase, keď sa už v iných končinách sveta rozbehla zimná sezóna (22. novembra – 8. decembra). A tiež tým, že olympijský svet sa prvý raz nasťahoval na južnú pologuľu.
Pre československý šport nebola výnimočná. Zúčastnilo sa na nej 64 športovcov, čo bolo po prvej svetovej vojne najmenej v celej histórii, s výnimkou losangeleskej olympiády 1932, na ktorej štartovalo len sedem mužov (o 52 rokov do rovnakého dejiska OH československí športovci necestovali vôbec).
Výprava ani výsledkami neurobila dieru do sveta, získala jednu zlatú a štyri strieborné medaily. Najmä v porovnaní s predchádzajúcimi OH 1952 v Helsinkách (7–3–3) alebo aj OH 1948 v Londýne (6–2–3) to bol výrazný ústup z pozícií.
Jediné československé zlato vybojovala Olga Fikotová v hode diskom. Mimochodom, dva roky predtým jej zavesili na krk striebornú medailu na ME v Belehrade – v basketbale. Vtedy sa začala venovať aj disku, za rok sa zlepšila o desať metrov. Olympijský triumf získala rekordným hodom – 53,89 metra.
„Bol to určite vrchol mojej športovej kariéry, na ktorý najradšej spomínam,“ vracala sa k úspechu pražská rodáčka. Pred niekoľkými dňami oslavovala 84. narodeniny.
Slávny sobáš dvihol železnú oponu
Olympiáda bola pre ňu výnimočná nielen výsledkom. V ďalekom Melbourne sa zrodil jeden z najslávnejších športových ľúbostných príbehov. Medzi Fikotovou a Haroldom Connollym preskočila povestná iskra. Americký kladivár získal takisto najcennejší kov.
Netrvalo dlho a Harold pricestoval do Prahy a zlatí medailisti mali na Staromestskom námestí veľkolepú svadbu. Vtedajší režim nebol „sobášom, ktorý zdvihol železnú oponu“ príliš nadšený. Legendárny Emil Zátopek, ktorý po zlatých olympijských hodoch v Helsinkách 1952 štartoval aj v Melbourne, ale musel sa uspokojiť so šiestym miestom v maratóne, orodoval u prezidenta Antonína Zápotockého.
Pôvodne mala byť svadba rodinnou záležitosťou v úzkom kruhu a nemala vzbudiť veľký rozruch, ale novomanželom sa ju nepodarilo utajiť a na námestie prišlo 30-tisíc ľudí. „My sme naozaj nikomu nič nevraveli, len najbližšej rodine, ale potom som neverila vlastným očiam,“ vravela Olga Fikotová.
Oficiálne sa vysťahovala do USA, s Haroldom mali štyri deti, ale ich manželstvo sa skončilo rozvodom. Novú krajinu však reprezentovala na štyroch OH. Na posledných z nich, v Mníchove 1972, sa jej ušla pocta – stala sa prvou neamerickou vlajkonosičkou športovej veľmoci.
Príkaz z Prahy: Pôjdete so Sovietmi
Od ich prvého rande po svadbu, akú Praha nezažila, ubehli len štyri mesiace. A kto vie, či by sa neuskutočnila ešte skôr, nebyť toho, že na československú výpravu čakali doma viac ako mesiac. Už let do Austrálie francúzskym špeciálom Armagnac sa nekonečne vliekol. Vzduchom putovali necelých 50 hodín, ale najviac času strávili na zemi. Lietadlo malo medzipristátia v Istanbule, Abadane, Karáči, Kalkate, Singapure a Darwine. Akoby posádka pripravovala výpravu na maratón, ktorý ju čakal už čoskoro.
„V posledný deň súťaží nám francúzsky pilot lietadla, ktoré čakalo v Melbourne, oznámil, že stroj má poruchu a musí čakať na náhradnú súčiastku,“ vysvetľoval jeden zo Slovákov Vladimír Černý, reprezentant v modernom päťboji. „Z Prahy však prišiel okamžite príkaz – budete cestovať so sovietskou výpravou.“
A tak športovci na čele so zlatou Fikotovou, Zátopkovcami, Bosákovou a ďalšími hviezdami nevyrazili na letisko, ale do prístavu. „Všetci sme sa nalodili na loď Gruzia a začala sa dobrodružná plavba,“ dodával Černý.
Čakalo ich 11-tisíc kilometrov do Vladivostoku. Na Gruziu, ktorú športovci premenovali na Hruziu, sa natlačilo podstatne viac pasažierov, ako stanovovali predpisy. Azda aj preto sa ťahala k cieľu slimačím tempom.
Nový rok vítali v Zelenej ulici
Nekonečná cesta sa začala 9. decembra 1956. Na mori prežili Vianoce a na pevnej zemi opäť stáli v sovietskom prístave na Ďalekom východe deň pred Silvestrom.
„Najskôr sme verili, že by sme mohli byť doma na Vianoce, ale to sa čoskoro ukázalo ako nereálne. Nemali sme inú možnosť, len sa obrniť trpezlivosťou. Usilovali sme si plavbu spríjemniť, ako sa dalo. Vymýšľali sme si nejaký program a užili aj dosť zábavy. Hrali sme stolný tenis, šach, strieľali z brokovnice. Po troch týždňoch nám však liezla krkom najmä jednotvárna strava, každý deň sme mali baraninu. Na lodi bolo aj kino, ale dookola premietali rovnaké vojnové filmy,“ spomínal Černý. Zomrel pred niekoľkými dňami ako deväťdesiatročný.
Vo Vladivostoku prestúpili na vlak, ktorý sa volal Zelená ulica. Pred nimi bola 10-tisícová cesta Transsibírskou magistrálou do hlavného mesta. „Bolo v ňom čistejšie ako na lodi a mali sme už pestrejšiu stravu. Oslávili sme tam Silvester i Nový rok, v jednotlivých staniciach nás vítali domorodci. Dozvedeli sa, že sa vracajú sovietski reprezentanti, medzi nimi aj dvojnásobný olympijský víťaz, legendárny bežec Vladimir Kuc. Všade nám pripravili nejaký program.“
Z Moskvy do Prahy leteli. Na Ruzynskom letisku vystupovali z lietadla v noci. Nik ich nečakal. Návrat mali naplánovaný o mesiac skôr. Armagnac sa dávno vrátil do Európy prázdny, len s posádkou na palube.