Čo je podľa vás najdôležitejší predpoklad úspešného pôsobenia na čele SOV?
Práca s ľuďmi. Pochopiť a spoznať ich, dokázať ich získať pre nejakú myšlienku. Ich dôvera je veľmi dôležitá.
Máte pocit, že sa vám to darilo?
V roku 1999 ma hodili do vody, nebol som pripravený na špecifické olympijské problémy. A nastúpil som do funkcie v nie celkom zdravom období, nefungovala komunikácia medzi ľuďmi. Musel som najprv urobiť trochu poriadok, aj vo vnútri SOV, lebo vzťahy boli rozhasené a písalo sa, že sa tu ľudia bijú, vládne neúcta a konflikty. Zmena neprišla naraz, lebo nemám schopnosť riešiť veci jedným seknutím. Musím ich skôr postupne osekávať. To trvá dlhšie, ale potom je zväčša aj účinok dlhodobejší.
Aké bolo vtedy postavenie Slovenska na medzinárodnej olympijskej scéne?
Na nej sme sa udomácňovali. Podaril sa mi ťah, ktorý pokladám za mimoriadne dôležitý. Inicioval som stretnutie zástupcov olympijských výborov z okolitých krajín na báze V4.
Aká bola odozva?
Do Bratislavy prišli Poliaci, Česi, Maďari, ale aj Rakúšania. Dohodli sme sa na neformálnej spolupráci. Predtým som sa zúčastnil na dvoch či troch medzinárodných stretnutiach a zistil som, že tam fungujú rôzne skupiny a my a nám príbuzné krajiny nemáme nijakú šancu sa samostatne presadzovať.
Získali ste podporu aj ďalších krajín?
Postupne sme sa rozširovali a aktuálne je v tomto neformálnom zoskupení sedemnásť krajín, stretávame sa a postupujeme spoločne. Pribudli Chorváti, Slovinci, celý Balkán, Turci, Gréci… Keď to videli Rusi, pred štyrmi rokmi sa pridali a stiahli za sebou aj ďalších, napríklad Bielorusov či iné krajiny z bývalého ZSSR. Je to sila, ktorú rešpektujú aj krajiny západnej Európy. Rýchlo zistili, že sme skupina, ktorá presadí všetko, čo potrebuje, vo voľbách či nejakých závažných rozhodnutiach. Náš postup bol vždy korektný, ale aj tradičné športové veľmoci sa museli s nami dohodnúť.
Považujete životaschopnosť tejto iniciatívy za váš najväčší úspech?
To asi nie. To je len jedna časť. Po rozdelení Československa bolo na Slovensku veľa úloh. Len pár ľudí sa na najvyššej úrovni venovalo vrcholovému športu, jeho riadenie bolo dovtedy sústredené v Prahe. Zo dňa na deň sme išli reprezentovať, budovali sme zväzy, zažívali sme aj trochu naivné nadšenie, keď sme sa chystali na prvé olympiády.
Aj vy ste sa na tejto práci podieľali, ale ešte ste nepôsobili vo funkcii prezidenta SOV…
SOV sa spočiatku bránil niesť zodpovednosť za športovú prípravu olympionikov. Argument znel, že je to vec zväzov a SOV len organizačne zabezpečí účasť na olympiáde. To som nepovažoval za správne a presadzoval som myšlienku utvárať dlhodobejšie olympijský tím pod strechou SOV, podporovať ho. O miere zodpovednosti zväzov a SOV sa stále diskutuje, uznávam, že leží najmä na zväzových pleciach. Nemyslím si, že SOV má mať pod palcom Tóthovu prípravu, ale mal by sa zaujímať, či má perspektívu prebojovať sa do Tokia a čo urobíme, aby tam aj bol.
Ste spokojný s tým, čo ste dosiahli?
Samozrejme, dalo sa urobiť veľa vecí inak a lepšie. S jednou podmienkou. Že sa na tom všetci dohodneme. Spojenie o streche športu nemám príliš rád, lebo nevyjadruje úplne to, na čo narážam. Ide mi viac o spoločnú platformu. Tá je podmienkou mnohých vecí. To by bol aj základ toho, aby vzorec na rozdeľovanie peňazí, ktorý urobil štát v zákone o športe, nebol pokrivený ako v tomto i minulom roku. Nie je spravodlivý ani objektívny. Keby mali športy spoločnú platformu, môžu si sadnúť a diskutovať.
Téma peňazí často rozdeľuje. V čom cítite najväčší problém?
V tom, že nie je jasné, kto by mal dostať najviac a prečo. Prečo je prvý futbal a tretí tenis? O tom by sa malo v športovom hnutí debatovať a hľadať argumenty. Kľúč nemôže byť postavený na troch kritériách, navyše dosť pofidérnych. Chýbajú objektívne informácie o členskej základni, lebo neexistuje spoľahlivá evidencia a tým ani porovnanie medzi športami, ako je to napríklad v Nemecku. Kritériá nie sú dostatočné a silnejší situáciu potom zneužívajú. Keď chce MOV vyradiť nejaké športy z programu OH, čo je vážna vec, lebo ide o veľké peniaze pre konkrétnu federáciu, programová komisia dva roky vypracováva detailnú správu, v ktorej berie do úvahy 36 rôznych kritérií.
Mrzí vás niečo, čo ste nestihli?
Nepostavili sme nešťastnú strechu. Skúsenosti a prehľad, ktoré som získal aj v zahraničí, potvrdzujú, že jedine spoločná strecha utvorí priestor pre dobré fungovanie športu v hociktorej krajine sveta. Nikdy to nezvládne štát, ten nemôže viesť šport. Sú oblasti, keď musí do športu vstúpiť – boj proti dopingu, korupcia, výstavba infraštruktúry, kontrola stávkovania, lotérií, využívania peňazí, ktoré poskytuje. Strechu sme už mali na 98 percent nachystanú, ale napokon to nevyšlo, lebo futbal nechcel do tohto ísť. Presviedčali ma, aby sme to skúsili aj bez neho, ale to som jednoznačne odmietol.
Prečo vám na futbale natoľko záležalo?
Futbal je fenomén a musíme to všetci rešpektovať. Nie tým, aké výsledky dosiahne Slovensko na ME či MS, ale je to jediná dobrovoľná a fungujúca organizácia aj na najzapadlejšej dedine. Klobúk dolu pre tým, ale aj futbal musí byť ústretovejší voči ostatným.
Na čo sa bude musieť sústrediť nový prezident SOV? Čo by mali byť jeho priority?
Ak beriem do úvahy vrcholový šport a výsledky, musíme sa začať zaoberať viac kvalitou. Stále sa venujeme kvantite, všetkého máme málo – peňazí, ľudí, športovísk… Hľadáme výhovorky a myšlienkovo sme strašne vzdialení od kvality a efektivity. Príklad ukazuje Maťo Tóth a jeho jasný dôraz na kvalitu. On nepotrebuje odchodiť denne sto kilometrov a ani nemusí štartovať v roku na desiatich pretekoch. Ale dôsledne, do posledného detailu si pripravuje každý úsek svojej päťdesiatky. V tom je hlavný rozdiel medzi ním a ostatnými.
Foto: SITA
V porovnaní s Londýnom 2012 bolo Slovensko na olympiáde v Riu úspešnejšie. Myslíte, že situácia je lepšia?
Medailový rebríček skresľuje, musíme ho brať s rezervou. Napríklad Česko skončilo za nami, lebo zlato prevyšuje všetko ostatné a my sme získali dve, Česi jedno. Vybojovali však sedem bronzových medailí, český záber je širší, majú v špičke viac športov i športovcov. Naša sila stojí a padá na tradičných dvoch-troch odvetviach. Výrazne nám unikli porovnateľní Chorváti, ale i ďalšie krajiny. Naše šance i možnosti sú veľmi obmedzené. Tam, kde sme dobrí, už cítiť prístup k vyššej kvalite, ostatní sa to musia učiť.
Ako k tomu môže prispieť SOV a nový prezident?
Neustálym tlakom na zvyšovanie odbornosti a na vzdelávanie trénerov. Neexistuje šport, v ktorom by permanentne fungoval systém doškolovania, rozširovania odbornosti, azda s výnimkou futbalu. Takto to nemôže ostať, ak chceme držať krok so svetom. Nedá sa stále vyhovárať na nedostatok peňazí. Nový prezident musí tlačiť na zväzy a robiť aj vlastné kroky.
Usilovali ste sa o to aj vy?
Začali sme robiť zrazy olympionikov, aj keď obsahovo úplne všetko nevyšlo, niečo bolo trochu povrchné a informatívne. Aspoň sme urobili prvé kroky a priniesli efekt. Napríklad semináre o výžive, ktorej sa zväzy i tréneri nevenujú dostatočne. Myslím si, že pozitívny dopad zrazov sa prejavil aj na olympiáde. Na celkovej atmosfére, zjednocujúcom duchu, prístupe. My sa však nemôžeme jednostranne zamerať len na špičku, na pár talentov, ako to urobili niektoré zväzy a už na to doplatili. Koľko je dosť zlatých pre Slovensko? Dve, čo sme získali v Riu alebo ich malo byť desať? Budeme lepší a zdravší národ? Keď medailisti nebudú mať účinok na mládež, na verejnosť, ako Sagan či Tóth, je nám to všetko nanič. Je zbytočné si kupovať športovcov z Ruska či Kene, aby sme mali viac medailí. To určite nie je cesta.
Jeden z kandidátov na váš post, Branislav Delej, tvrdí, že financovanie SOV je neprehľadné a neefektívne…
Pán Delej sa začal zaujímať o financie a ekonomiku v okamihu, ako som mu oznámil, že ho nebudem podporovať vo voľbách. Mimochodom, plánoval som to, ak by sa rozhodol kandidovať do výkonného výboru, ale to sa mu málilo. V marketingovej spoločnosti SOV robíme aspoň dva razy do roka externé audity, funguje dozorná rada. Dva razy ročne kontroluje hospodárenie, pravidelne dostávame na výkonnom výbore informácie. Máme právo dať našich ľudí do správnej i dozornej rady, vyžadovať od nich správy, informácie, ale funguje ako každá iná akciová spoločnosť, ani člen výkonného výboru nemá právo kontrolovať účtovné knihy.
Máte pocit, že ste hospodárili dobre?
Nie som finančný expert. Spolieham sa na ľudí, ktorých sme do orgánov nominovali. Sú rovnako volení ako aj ja a keď mi vravia, že všetko je v poriadku, nemám dôvod tomu neveriť.
Na vašu funkciu sú teraz štyria kandidáti, ale medzi nimi len jeden olympionik. Nemrzí vás, že podobne ako v iných krajinách nekandiduje viac bývalých športovcov, osobností, ktoré by mali vo voľbách šancu?
Samozrejme, bolo by dobré, keby sme takých kandidátov mali. Ale vychádzam z reálnej situácie. Toto je prechodné obdobie. Dozrieva naša prvá slovenská generácia úspešných športovcov – Martikán, Moravcová, Gönci, Bača, Kadnár, Minčík, Korčok i ďalší, ktorí majú okolo štyridsať rokov. To je ešte stále málo, ale ich čas určite príde. Usiloval som sa, aby dostávali šancu, aspoň piati z nich budú možno už o päť-šesť rokov pripravení uchádzať sa aj o najvyšší post. Peter Korčok bol v Riu perfektný vedúci výpravy. Podobne ako predtým v Soči Jana Gantnerová. V každom okamihu bolo cítiť, že sú to bývalí športovci.
Svoju podporu ste vyjadrili finančníkovi Antonovi Siekelovi. Prečo práve jemu?
Lebo je to najvhodnejší typ z tých, čo kandidujú. Je najvšestrannejší, nad vecou, vie komunikovať s ľuďmi, aj sa pohybovať vo svete. V športovom hnutí som teraz nenašiel hotového a komplexného človeka. Som presvedčený, že musím mať pocit zodpovednosti za to, kto po mne funkciu prevezme. Nemôžem to nechať tak, nech to robí, kto chce. Dôležité je aj zloženie výkonného výboru, jeho rovnováha vo všetkých oblastiach. Nielen v ekonomike, lebo nejde len o ňu, ale najmä o šport. Nemôže sa jednostranne nakloniť na jednu stranu, lebo potom sa ako loď môže potopiť.
Vy už nekandidujete do nijakých funkcií. Chceli by ste radiť svojmu nástupcovi?
Bol by som rád, keby som nemusel, lebo bude taký dobrý, že si poradí sám. Nemám povahu sa vnucovať. Ak však prejaví záujem vypočuť si môj názor, to neodmietam.