Jedny opony sa dvíhali, druhé padali. Vlajkové mítingy východného bloku jeden po druhom zavierali krám. Bratislavský vydržal najdlhšie. Niektoré črty mítingu západného typu nadobudol už v ére, keď sa nazýval PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT a mal prevažne východné obsadenie.
Po nežnej revolúcii z toho chosnoval, zažil druhú slávnu éru, keď však odskočil silný domáci sponzor, aj on skončil ako jeho rivali. Možno sa však ešte pozbiera: v sobotu sa „péteeska“ na novom tartane v Šamoríne pokúsi o zmŕtvychvstanie, príďte ju povzbudiť.
V júni 1988 sa Sergej Bubka tešil z druhého svetového rekordu na bratislavských Pasienkoch. Prvého nad šesť metrov (605 cm). S ním takmer dvadsaťtisíc divákov. Víťazi až dvoch tretín disciplín podujatia, ktoré bolo na úvod sezóny, dosiahli kvalitnejšie výkony ako víťazi finále svetového seriálu IAAF Mobil Grand Prix tesne pred OH v Soule. Napriek tomu sa P-T-S nedostala do kalendára top mítingov 1989!
„Prehrala si to sama československá atletika,“ skonštatoval Rudolf Dušek, český podpredseda Európskej atletickej asociácie. Hoci seriálová komisia svetovej federácie oznámila čs. zväzu, že podmienky zaradenia spĺňa len P-T-S, vtedajšie jeho vedenie na čele s Dalimírom Trpíkom tvrdošijne trvalo na pražskom Rošického memoriáli, ktorý bol úrovňou aj za ostravskou Zlatou tretrou, čiže domácou trojkou. Trpíka síce onedlho vymenil Pavel Pěnkava, ktorý pochopil, že o seriáli sa nerozhoduje v Prahe, ale v sídle IAAF v Londýne, ibaže už bolo neskoro. Nepomohlo ani Dušekovo orodovanie u talianskeho bosa svetovej atletiky Prima Nebiola…
Kocúrkovo 1990: ako zrušili P-T-S
Robte s tým niečo, vyzval šéfa slovenskej telovýchovy Ernesta Demetroviča prednovembrový predseda slovenskej vlády Peter Colotka, ktorý mal k mítingu srdečný vzťah. „Demetrovič vybavením štatútu Grand Prix poveril mňa,“ spomína František Chmelár, vtedy podpredseda SÚV ČSZTV a nový predseda organizačného výboru pretekov, dnes prezident Slovenského olympijského výboru. „Keď dal k dispozícii aj šesťstotrinástku, vybrali sme sa s Martinom Šebestom a Alfonzom Juckom do Monaka lobovať na zasadanie komisie IAAF pre Grand Prix. Boli sme milo prekvapení, akú vysokú mienku o našich pretekoch mal viceprezident IAAF a predseda komisie Američan Olan Cassell alebo jej vtedajší člen, od vlani šéf európskej atletiky Nór Svein Arne Hansen.“
V roku 1990 bratislavský míting zasa figuroval v seriáli Grand Prix – dovtedy na striedačku s Prahou (1986 a 1988), potom už sám, lebo Rošického memoriál po Novembri zanikol. Pod skratkou P-T-S. Štyridsať dní pred pretekmi si však zrazu organizačný výbor pozval Štefan Gašparík, nový šéf Slovenského združenia telesnej kultúry, nástupníckej organizácie ČSZTV, a štýlom hurá, príznačným pre tesne ponovembrovú dobu, vyhlásil: „V SZTK sa prikláňame k zmene názvu pretekov na – Slovakia.“
Návrh vyvolal úškrnky, lebo vtedy sa tak nazývali predajne ľudových umeleckých výrobkov, ale ÚĽUV ani pri najväčšej fantázii nemohol byť solventným titulkovým sponzorom, akého podujatie potrebovalo. Keď na námietku, že svetová federácia už pol roka promuje míting pod pôvodným názvom, Gašparík odvetil, že ho stačí zmeniť „na domácu potrebu“, bolo jasné, že v skratke prekáža veľké „P“ a že v pozadí je tlak nových domácich politikov. Napokon to aj sám priznal: „Istým spôsobom ide aj o politickú otázku.“ Znalcom histórie pretekov, ktorých zrod denník Pravda spoluinicioval, spolupatrónoval a spolufinancoval, zišla na um analógia s kocúrkovom 1959, keď pražské byro ÚV KSČ na poslednú chvíľu nariadilo vyškrtnúť prvé slovo v názve Veľká cena Pravdy a organizátori museli prelepovať plagáty…
Posledné dva mítingy v elitnom seriáli
Míting 1990 napokon dostal kompromisný názov podľa mesta, v ktorom sa konal: Grand Prix Bratislava. Predstava, že ho noví politici zahrnú priazňou i peniazmi, sa však ukázala naivná. Po Novembri inkasoval šport od štátu oveľa menej ako predtým. Pritom náklady rástli, hore šli všetky ceny, najmä leteniek a ubytovania… Našťastie, organizátori dostali príspevok 25-tisíc dolárov od prosperujúcej IAAF, ktorý sa neskôr vyšplhal až na 100-tisíc. A dokázali získať viacerých menších sponzorov z radov slovenských firiem.
Hoci trio hviezd Bubka, Sotomayor a Emmijan sa len prizeralo z hľadiska, míting mal veľmi slušnú úroveň: Kubánec Hernandez zabehol neoficiálny svetový rekord na 300 m 31,69, Rus Inozemcev vyhral trojskok tretím výkonom histórie 17,90, Rumun Matei skočil do výšky 240 (preskočil svoju telesnú výšku o rekordných 56 cm), kladivár Litvinov hodil za 80 metrov, míľu vyhral Alžírčan Morcelli, neskôr svetový rekordér aj na 1 500 m. O rok znova skákal Bubka (600) a oštepár Železný výkonom 90,48 zaostal za svetovým rekordom len 58 cm.
Dva ročníky pod hlavičkou elitného seriálu IAAF však mali prekvapujúco nízku návštevnosť, štadión sa nezaplnil ani na polovicu. Najmä ňou, nízkym rozpočtom a úrovňou technického vybavenia štadióna, ale aj ubytovania a stravovania odargumentovala komisia IAAF verdikt vyradiť podujatie zo skupiny elitných mítingov.
Sedem pekných ročníkov pod krídlami Slovnaftu
Po ponížení paradoxne stúpla kvalita i divácky záujem. V roku 1992 do hry vstúpil regionálny rafinérsky kolos Slovnaft a začala sa posledná hviezdna éra mítingu. V marci sa generálnym riaditeľom podniku stal Jozef Mlynár a v júni sa už uskutočnil prvý zo siedmich ročníkov so Slovnaftom v názve.
„Kto mal mítingu pomôcť, ak nie Slovnaft, ktorý pri ňom stál od začiatku sedemdesiatych rokov,“ vraví Mlynár. „Zavážilo aj to, že v mladosti som sa atletike sám venoval, ale najmä argumenty trojice organizátorov, ktorá ma navštívila: Imrich Ozorák, bežkyňa Jozefína Čerchlanová a manažér Alfonz Juck. Predĺžili sme mítingu život a odmenou boli skvelé výkony hviezd ako Bubka, Johnson či Powell, ale najväčšou – plné hľadisko. Na tribúne som nechýbal ani vtedy, keď už som nebol riaditeľom…“
Bol pondelok prvého júna. O rok Deň detí pripadol na utorok a o dva roky na stredu. Potom už organizátori v tradícii nepokračovali, vzhľadom na svetový atletický kalendár termín podujatia predsunuli na koniec mája.
„Éru mítingov pod hlavičkou Slovnaft pokladám za najkvalitnejšiu z tých, na ktorých som sa sám podieľal,“ konštatuje dnes svetoznámy atletický manažér Alfonz Juck. „Splnil som si v nej mnohé sny o predstavení svetových legiend náročným bratislavským divákom – nesplnená ostala len túžba dotiahnuť legendárneho Carla Lewisa. Američan bol pridrahý, stál 100-tisíc dolárov. Pre zaujímavosť: to nie je ani polovica toho, čo dnes stojí Jamajčan Usain Bolt…“
Foto: ŠTARTFOTO
Pasienky žali komplimenty: mimoriadne publikum
Koncom minulého storočia Bratislavčania videli takmer kompletný výkvet svetovej atletiky. A dlho si to aj vážili.
V roku 1992 boli Pasienky po čase opäť vypredané. Bežal aj Michael Johnson, najdrahšia hviezda z tých, čo sa u nás predstavili: na trati 400 m, na ktorej je od roku 1999 dodnes svetový rekordér (43,18), mu namerali čas 44,36. Texasan svojím typickým dupotom jasne vyhral nad dvojnásobným európskym šampiónom Britom Blackom. Na stovke, naopak, Brit Christie zdolal Američana Mitchella (v tom roku na OH zlatý, resp. bronzový) a v americkom dueli Torrenceová už pomaly končiacu Ashfordovú. Nadchla aj Nigérijčanka Oparaová: ako prvá Afričanka zabehla štvorstovku pod 50 sekúnd (49,86). Dvojnásobný svetový šampión na 800 m Keňan Konchellah pridal trochu zábavy: keďže mu organizátori odmietli gážu vyplatiť vopred, z trucu dobehol posledný, jedenásty.
Ani o rok ste na poslednú chvíľu nezohnali vstupenku. Do diaľky skákal Američan Powell, ktorý vymazal z análov legendárneho Beamona, a do šprintérskych blokov zakľakla pôvabná Jamajčanka Otteyová, v tom čase žijúca už v Slovinsku. O dva roky sa s Bratislavou pokusmi o 600 cm lúčil legendárny Bubka. V deväťdesiatom piatom Slováci spoznali mladučkého, iba 20-ročného, Američana Greena, ktorý neskôr (1997 – 2001) zavŕšil šprintérsky hetrik na MS a zlato na 100 m vybehal aj na sydneyskej olympiáde 2000. Čech Železný oštepom atakoval 91 m a vo výške sa až dve skokanky (Ukrajinka Babakovová i Ruska Motkovová) prehupli nad 203 cm.
Slováci v silnej konkurencii logicky nehrali prvé husle. Najlepší z nich však dýchali na krk víťazom a lámali slovenské rekordy. Ako prekážkar Igor Kováč či výškarka Alica Javadová na mítingoch Slovnaft 95 a 96: 13,41 a 13,33 s, resp. 193 a 195 cm. V nemeckom Offenbachu žijúca Slovenka sa nerozpakovala označiť bratislavských divákov za „mimoriadne publikum“: „Inde povzbudzujú len hviezdy, v prípade mojej disciplíny tie, čo skáču nad dva metre, kým tu diváci sprevádzajú potleskom aj tie, ktoré si ho nevyprosia.“
Európsky rekord a – poloprázdne hľadisko
Po mítingu Slovnaft 96 šéfovia firmy načali s organizátormi debatu, ako prekonať „vážny svetový rekord“. Fakt je, že posledný, siedmy ročník pod názvom Slovnaft v roku 1998 mal rekordný rozpočet 15 miliónov Sk (cirka pol milióna eur), z ktorých vyše tretiny saturoval titulkový sponzor. Na deň presne desať rokov po Bubkovom druhom svetovom rekorde sa v rovnakom sektore zrodil európsky rekord. Česká žrdkárka Daniela Bártová síce pricestovala so zápalom okostice, ale zubný fachman Jozef Mračna, manžel bývalej skvelej výškarky a neskôr dlhoročnej šéfky našej atletiky, ju dal do stavu, že večer nemyslela na prízemnú bolesť, ale na nadoblačné ciele. Na druhý pokus skočila 451 cm, zlepšila svoj európsky rekord a pokúšala sa aj o svetový – 460. „Fantastické obecenstvo, nikdy som nič podobné nezažila. Skákalo sa mi výborne, chcela som sa mu odvďačiť,“ rozplývala sa dáma, ktorá ako dievčina reprezentovala Československo na barcelonských OH v gymnastike, čo potvrdila oslavnými saltami.
Väčšina divákov sa zhrčila blízo žrdkárskeho sektora. Reálne však boli Pasienky poloprázdne. Pritom míting nikdy neponúkal takú šou, ako v tom roku. Na úvod sa z oblohy na padákoch zniesli parašutisti vo farbách Slovenska aj Slovnaftu, divák mohol za cenu vstupenky vyhrať osobné auto, zatipovať si bingo, dostať zdarma osviežujúci nápoj a na záver zažiť diskotéku aj ohňostroj. Ťažšie to už mal, keď si chcel čosi kúpiť v bufete či nebodaj zájsť na toaletu. Areál vtedy a dodnes pripomína skanzen, kde sa zastavil čas…
Čo rozhodlo, že akciová spoločnosť Slovnaft v roku 1999 nepokračovala v podpore mítingu, sa možno len dohadovať. „V posledných rokoch Slovnaft prispel na míting tak, ako žiadna firma na Slovensku. Ak mu jeho dnešné ekonomické možnosti neumožňujú podieľať sa tak, ako dosiaľ, snažíme sa to chápať,“ vravel jeden z vtedajších organizátorov Sergej Troščák.
Namiesto atlétov koncertoval gitarista
Jubilejný, štyridsiaty ročník v roku 1999 sa uskutočnil vďaka nadácii Slovak Gold a ochote jej vtedajšieho šéfa Jozefa Sitka pomôcť. Nesľuboval hory-doly, „nadácia je chudobná,“ seriózne priznal. Aj partnerskej ostravskej Zlatej tretre vtedy odskočil hlavný sponzor a musela zrušiť preteky. V Bratislave ich udržali, ale žiadna sláva to nebola. Na úvod búrka a na konci lejak – prišli len skalní. „Dnes bolo umením dobehnúť a nezraniť sa,“ komentoval Kováč, prvý slovenský medailista MS v ére samostatnosti.
Všetko, čo nasledovalo, bolo už len dožívanie či predlžovanie agónie. Tartanová dráha čoraz viac chátrala, Inter ako vtedajší vlastník štadióna namiesto opravy avizoval prestavbu, ktorej za obeť mala padnúť dráha, čo viedlo k hepeningu v roku 2001 – počas pretekov sa na dráhe objavil bager opásaný čiernym súknom. Protest však sledovalo iba 1¤500 divákov. A o rok ich neprišlo viac… Ani o dva či o tri – už nikdy.
Míting v jeho najslávnejšej ére označoval atletický svet prívlastkom Zürich Východu. Presne 50 rokov po vzniku (2007) sa konal za účasti štyroch krajín len vďaka dotácii ministerstva školstva v sume 100-tisíc korún – toľko plus DPH však od organizátorov žiadal Inter za prenájom dráhy vybudovanej z verejných zdrojov. O rok nasledovala pauza – preteky sa neuskutočnili, lebo ich nebolo za čo zorganizovať. Na Pasienkoch namiesto atlétov koncertoval mexický gitarista Carlos Santana. Ak sa míting v roku 2010 predsa dožil jubilejného, 50. ročníka, tak iba vďaka filantropovi. Na zdevastovanej tartanovej dráhe ho iniciovala Slávia UK a financoval jej bývalý predseda Ladislav Asványi.
Presne ten istý muž je iniciátorom najnovšieho návratu P-T-S v pôvodnej trojkombinácii. Ibaže už nie v Bratislave, ale v Šamoríne, kde býva a kde vyrástol úžasný športový areál. Iná možnosť ani neexistuje, slovenská metropola nemá nielen poriadny futbalový štadión, ale ani regulárnu atletickú osemdráhu. Ako jediná v únii. Byť primátorom, chodím po kanáloch.
Juck: Máme predpoklady na míting hviezdnej Dubnice
Pred štyridsiatimi rokmi ako mladý atlét odopínal v cieli bežcom štartové čísla. Aj Albertovi Juantorenovi. V sobotu slávneho Kubánca v role manažéra privíta na obnovenej P-T-S. Už však nie na bratislavských Pasienkoch, ale v šamorínskom Čilistove.
„V roku 1981 som postúpil, stál som pri vetromere, keď Kratochvílová prešprintovala stovku za 11,09 a dvojstovku pod 22 sekúnd – aj tá bude hosťom mítingu,“ spomína Alfonz Juck. „A o dva roky neskôr som už bol hlásateľom, partnerom nezabudnuteľného Róberta Rozima. Vystriedal som Antona Ihringa, keď ho zvolili za šéfa slovenskej atletiky.“
Juck bol už zamlada známy ako poctivý štatistik, výkony sypal z rukáva. Pri mikrofóne sa s Rozimom skvele dopĺňali, jeden sa venoval behom, veď bol ich úspešným trénerom, druhý technickým disciplínam. Banskobystrický kouč sa motal po ploche a dvíhal emócie divákov a bratislavský štatistik ich z tribúny zahŕňal hodnovernými faktami. „Rozim vtedy emóciami nie každému konvenoval, ale možno predbehol dobu, dnes sú súčasťou hlásateľského remesla,“ pripomína. V pamäti ostalo, ako s Povarnicynom, skokanom, ktorý prelomil bariéru 240 cm, komentovali Sotomayorove pokusy o svetový rekord.
Juck svoje manažérske schopnosti výdatne využil v ére Slovnaftu a potom pomohol vrátiť slávu ostravskej Zlatej tretre – najmä Boltových osem štartov je jeho zásluha. Popritom dvíhal na nohy Banskobystrickú latku i dubnický Atletický most. Aj ten už, žiaľ, patrí minulosti. „Podujatie napokon prerástlo malé mesto a po smrti Zdeňka Hrbáčka mu chýbalo srdce, ktoré od neho dostalo do vienka,“ konštatuje Juck. „Neviem, či si Slovensko môže trúfať na míting péteesky z jej najhviezdnejšej éry, ale určite má predpoklady na usporadúvanie pretekov na úrovni dubnického mítingu v jeho najlepšom období.“