V Bratislave skákali všetky legendy, ktoré držia bradaté svetové rekordy

Foto: ŠTARTFOTO

Galina Čisťjaková, pts Galina Čisťjaková na "osudovom" mítingu 1990.

Ak ich organizátori atletických pretekov PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT forsírovali, tak pre ich kulminujúcu kvalitu a preto, že magicky lákali divákov. Vytušili trend a mali nos na hviezdy.

Vďaka nim Bratislavčania videli na vlastné oči skákať všetky legendy, ktoré držia svetové rekordy už vyše dve či až tri desaťročia: do výšky Sotomayora a Kostadinovovú, do diaľky Powella a Čisťjakovú a trojskok Edwardsa aj Kravecovú. Plus fenomenálneho žrdkára Bubku, ktorý rekord vlastnil od roku 1984 do 2014. Takých mítingov nie je veľa, ktovie, či nie je jediný…

Tri najstaršie rekordy „péteesky“ sú z júna 1978. To ešte na Pasienkoch doznievala iná éra. Povedzme, šprintérsko-vrhačská. V zhode s vtedajšími silnými disciplínami československej atletiky a viac-menej aj celej atletiky východného bloku, o ktorú sa míting opieral.

Dva rekordy sa zrodili v guliarskom kruhu: jeden vytvoril olympijský víťaz 1976 Udo Beyer z NDR výkonom 21,79 m a druhý o 19 cm kratším pokusom vítkovická vrhačka Helena Fibingerová. Prvej guliarke, ktorá rok predtým v Nitre prekonala 22 metrov a v Helsinkách 1983 sa stala prvou svetovou šampiónkou, patrí vzácny primát aj v dejinách bratislavských pretekov. Bola ich najúspešnejšou účastníčkou: v období 1972 – 1987 vyhrala svoju disciplínu 15-krát! Vždy, keď štartovala – výnimkou bolo len premaródené leto 1974.

Dvojičkou bratislavského mítingu bývala ostravská Zlatá tretra. Minulý týždeň na 55. ročník pozvali jej organizátori za každé desaťročie po dve legendy. Za sedemdesiate roky Fibingerovú a – Alberta Juantorenu. Keby sa pre čosi podobné raz rozhodli aj vzkriesitelia P-T-S, stačí im okopírovať mená. Práve fenomenálny kubánsky strednotratiar je autorom tretieho z „bradatých“ rekordov 1978 – na 800 m časom 1:44,97.

Kubánsky El Caballo a etiópsky Jifter-Shifter

Kubánci objavili Bratislavu a Ostravu začiatkom sedemdesiatych rokov. Havanský tréner Julian Diaz, ktorý vyštudoval v Prahe, kde si našiel aj manželku, zakrátko skonštatoval: „Už sa bez štartov u vás nezaobídeme – na úvod sezóny potrebujeme konfrontáciu so špičkou zo ZSSR, z Poľska a NDR, ktorá sa u vás pravidelne schádza.“ Juantorena, ktorého pre poldruhametrový krok prezývali El Caballo (kôň), prikývol: „Nikde si lepšie neotestujem, ako som pracoval predošlých šesť mesiacov.“

Pasienky milovali najmä šťúpleho šprintéra Silvia Leonarda (11 víťazstiev na 100 a 200 m), ktorého mítingový rekord 10,15 spred moskovských OH 1980 prekonal až o osem rokov Američan Calvin Smith (10,07), v soulskej olympijskej stovke štvrtý, ale prvý z tých, ktorým nikdy nezistili doping. „Kubánci si neskôr Bratislavu zvolili aj za európsku stanicu, v ktorej preskupovali atlétov na mítingy – raz sa ich aj s vedúcimi u nás zišlo 94,“ spomína tajomník organizačného výboru Imrich Ozorák.

Etiópska atletika mala v Prahe vyštudovaného experta dokonca na poste šéftrénera. Niguše Roba bol zamlada šprintér, štartoval na olympiádach 1956 aj 1960, ale ako trénera ho preslávili vytrvalci. Na začiatku ich zoznamu je olympijský víťaz Mamo Wolde, ktorého v predvečer maratónu v Mexiku 1968 pripravil na to, že dvojnásobný šampión Bikila pre zranenie asi nedobehne a musí prevziať jeho rolu, a na konci svetový rekordér v maratóne Belayneh Dinsamo (2:06:50). Kdesi uprostred Mirus Jifter, zvaný aj Jifter-Shifter, preraďovač rýchlosti.

V júni 1980 Roba doviedol partiu, ktorej 36-ročný náčelník nadchol najskôr Pasienky a o pol druha mesiaca aj moskovské Lužniki. Tristo metrov pred cieľom Jifterovi jeden z krajanov (raz Kotu, druhý raz Kedir, ktorý trikrát vyhral na P-T-S) uvoľnil prvú dráhu a z vytrvalca sa zrazu stal šprintér. Víťazným olympijským double na 5 a 10 kilometrov napodobnil Kolehmainena, Zátopka, Kuca aj Viréna. Mimochodom, vtedy sedemročný Haile Gebreselassie sedel doma s uchom na rádiu a zaumienil si, že bude tiež Jifterom… To už však Roba nežil, zomrel v roku 1992, a Haileho viedol jeho bývalý asistent Woldemeskel Kostre, ktorý vyštudoval – v Budapešti. Predminulý týždeň zomrel aj on, ale Etiópia iste bude ďalej chrliť talenty na dlhé trate…

Oliveira túžil skákať tam, kde každoročne Sanejev

„Najväčším zadosťučinením bolo plné hľadisko a atmosféra na štadióne – najmä vďaka nej sa atléti do Bratislavy radi vracali,“ tvrdí Jozef Valter, šéf organizačného výboru do roku 1989. „A tiež preto, že sme sa snažili, aby sa u nás dobre cítili. Pravda, v rámci možností, ktoré boli neporovnateľné s mítingom Weltklasse v Zürichu – ten mal rozpočet dva-tri milióny švajčiarskych frankov, kým náš 1,8 milióna korún…“

„Za pochodu sme sa učili od skúsenejších, odpozerávali a aplikovali, čo sa dalo,“ dopĺňa Ozorák. „Na míting nechodili len Bratislavčania, obľúbili si ho aj ľudia z vidieka. Na cestovné prispievali odborové organizácie. V jednom ročníku parkovalo pred štadiónom 40 autobusov. Aby sa vidiecki návštevníci nemuseli motať po meste, stánky na štadióne ponúkali aj nedostatkový potravinový tovar. Atléti síce vtedy nedostávali peniaze, len vecné odmeny, ale mnohé boli hodnotné – ministri či riaditelia firiem sa predbiehali, kto dá cennejšiu.“

V sedemdesiatom ôsmom sa v Bratislave objavil brazílsky trojskokan Joao de Oliveira, ktorý tri roky predtým vo vysokej nadmorskej výške mexickej metropoly skočil svetový rekord a na 11 centimetrov sa priblížil k hranici 18 metrov. Prilákal ho chýr o sérii štyroch víťazstiev trojnásobného olympijského šampióna Viktora Sanejeva, ktorý u nás tradične začínal sezónu.

Len-len mu stačili vtedajšie rozmery doskočiska: výkonom 17,44 m vyrovnal Sanejevov nížinný svetový „rekord“. Viktor v ten deň skočil len 16,60. „Prekvapila ma priateľskosť vašich ľudí a to, že ocenia každý kvalitný výkon bez ohľadu na to, kto ho dosiahol,“ vravel Oliveira. Keď mu hostitelia vybavili ďalší štart v Budapešti a dopravili ho tam „raketou“ po Dunaji, cítil sa ako v siedmom nebi.

Americký trojskokan Banks bol pionier roztlieskavač

Pokračovalo to nabaľovacím štýlom. O tri roky priletel najlepší americký trojskokan Willie Banks. Rok po moskovskej olympiáde 1980. Najskôr si pofrflal na Cartera: „Stále sa ešte spamätávame zo šoku, ktorý nám pán prezident pripravil olympijským bojkotom. Boli sme rozčarovaní a bezmocní.“ Potom dodal: „Československom som nadšený. Mám pocit, že vašich ľudí zaujíma viac človek než jeho rekordy, a to je dobré.“

Banks jedinečne komunikoval s publikom – ako prvý učil divákov po svete roztlieskavať skokanov pred a počas rozbehu. Zaútočil na Oliveirov mítingový rekord, ale neprekonal ho – s vetrom skočil 17,31. O rok ostal pod hranicou 17 m. „Za 17,50 sa dá skočiť len vo vyšších nadmorských výškach,“ tvrdil. Omyl: o štyri roky v „nížinnom“ Indianapolise už ako bronzový medailista MS 1983 sám skočil 17,97! Tam napokon v júli 1988 ako prvý doskočil aj za 18 metrov (18,20), ibaže „s víchrom“ v chrbte (5,2 m/s).

Odvtedy organizátori všetkých mítingov rojčili o regulárnom trojskoku za magickú hranicu. Bratislavskí v roku 1990 verili Olegovi Procenkovi, ktorý predtým v Moskve skočil 17,75, ale dva bonbónikové pokusy predviedol jeho ukrajinský kolega zo zbornej Volodymyr Inozemcev: prvý meral 17,77 a posledný dokonca 17,90 – za Banksovým svetovým rekordom zaostal o sedem a za európskym Bulhara Markova dokonca len o dva centimetre. Sľubná šanca na zápis do histórie sa črtala aj v roku 1995, keď sa na Pasienkoch zišlo silné karibské trio: Bermuďan Brian Wellman (osobný rekord 17,72), v Trinidade narodený Kubánec Yoelvis Quesada (17,68) a Jamajčan James Beckford (17,92). „Ak vyjde počasie, rátajte so svetovým rekordom,“ avizoval sebavedomý Wellman. Vyšlo, súťaž bola krásnou drámou, ale najlepší, Beckfordov výkon meral „len“ 17,23.

Poľovačku na 18 metrov vyhral Brit, vikárov syn

Bola to posledná šanca. Poľovačka na 18 metrov sa skončila o dva mesiace a vyhral ju Göteborg – vďaka tomu, že hostil svetový šampionát. Naň prišiel v super forme Londýnčan Jonathan Edwards, ktorý v to leto trikrát skočil za 18 m, ale vždy s vetrom. Na pobreží Severného mora fúkalo tak akurát a k historickému rekordu v prvom pokuse 18,16 pridal v nasledujúcom ďalší – 18,29. Platí dodnes. Rozmenené na drobné, čiže hop-step-jump alebo po slovensky poskok-krok-skok v jeho prípade dáva rovnicu: 18,29 = 6,05 + 5,22 + 7,02.

Edwards skákal v Bratislave už v roku 1992, keď vyhral výkonom 17,18 m. Našťastie, míting pripadol na pondelok, lebo vikárov syn bol vtedy ešte veľmi pobožný a nedeľňajšie preteky odmietal – preto neštartoval ani na MS 1991. Potom mu otec dohovoril (Boh ti dal talent, aby si súťažil) a pred pár rokmi sa priznal, že sa cíti šťastný aj bez viery… Druhý raz sa na Pasienkoch predstavil v roku 1997 ako držiteľ fenomenálneho rekordu, ale prehral s úradujúcim ruským majstrom Európy Denisom Kapustinom. Jonathan ho po súťaži vyobjímal ako vlastného brata. „Dnes mi nebolo súdené vyhrať,“ krčil plecami. „Trojskok je stresová disciplína vyžadujúca načasovanie adrenalínu na okamih odrazu. Aj veľmi zložitá. Potrebuje rytmus a ja som ho stratil. Ale azda ho ešte nájdem.“

Pánboh zaplať, sympatický Brit neodišiel do histórie bez olympijského zlata – získal ho ako 34-ročný v Sydney 2000 a o rok aj druhé svetové.

Foto: ŠTARTFOTO

javier Sotomayor, pts Kubánec Javier Sotomayor na Pasienkoch atakoval 244 cm.

Aj Sotomayor si musel vystáť rad na víťazstvo

Aj výškarský sektor Pasienkov poznali takmer všetci svetoví rekordéri od konca sedemdesiatych rokov. Počnúc posledným kráľom straddleovej éry, geniálnym Ukrajincom Vladimirom Jaščenkom, ktorému kariéru stoplo ťažké zranenie a život neskôr láska k alkoholu. V konkurencii, aká sa v ňom schádzala, neuspel ani on (v roku 1979 prehral s Američanom Fieldsom), ani olympijskí šampióni (Poliak Jacek Wszola skončil dvakrát štvrtý, Gerd Wessig z NDR raz druhý a raz šiesty), či Igor Paklin (kirgizského rodáka pred triumfom na ME 1986 zdolal Slovák Ján Zvara výkonom 234 cm).

Fenomenálny Kubánec Javier Sotomayor si tiež vystál rad na primát: v premiére 1987 prehral s Avdejenkom i so Zvarom a o rok s Povarnicynom, ktorý sa prvý na svete prehupol ponad 240 cm. V nasledujúcom lete mu už ako svetový rekordér prehru vrátil a Bratislavčanom ponúkol aj tri pokusy o 244, centimetrové zlepšenie vtedajšieho maxima. Chýbalo šťastie? pýtali sa ho novinári. Odvetil tak, ako zvykol, úsečne, ale výstižne: „Nie, chýbalo teplo!“

Sotomayorovou obľúbenou destináciou predsezónnych sústredení bola horúca španielska Salamanca. „Cítim sa tam ako doma, malé mesto, v ktorom ma každý pozná,“ vravel. V ňom v júli 1993 už ako olympijský šampión a ešte predtým, ako získal prvý z dvoch titulov na MS, utvoril aj dodnes platný svetový rekord. Stačili mu štyri pokusy: začal na 232, pokračoval na 238 a jedinú opravu potreboval na legendárnych 245 cm. Úžasné, v kariére až 17-krát skočil 240 cm a viac.

Dámy? Detto ako muži, hviezdy boli u nás doma

Mužský skok do diaľky je historicky americká disciplína, dva svetové rekordy Igora Ter-Ovanesiana sú jedinou povojnovou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Po Owensovi sa menil iba desaťkrát a na listine figurujú len štyria skokani. Aktuálny platí už štvrťstoročie a – podobne ako trojskokanský – sa zrodil na majstrovstvách sveta. V júni 1993 sa Bratislavčanom podarilo zlákať jeho autora Mikea Powella. Muža, ktorý v Tokiu 1991 vymazal „nezmazateľný“ Beamonov skok do 21. storočia z mexickej olympiády 1968 – výkonom 895 cm ho zlepšil o päť centimetrov. Predĺžili doskočisko, nahovorili hlavného sponzora (Slovnaft), aby vypísal špeciálnu odmenu za svetový rekord (20-tisíc USD), ale napokon nepadol ani rekord P-T-S Kubánca Jeffersona 849 cm z roku 1987…

Napriek tomu, chvalabohu, že Powell u nás skákal. Okrem toho, že aj vďaka nemu bol na Pasienkoch zasa raz „plný dom“, míting sa pri jeho obnovení 4. júna môže pochváliť, že na ňom štartovali všetci držitelia najstarších skokanských svetových rekordov.

Aj držiteľky. Diaľkarský od júna 1988 patrí sprvu sovietskej, potom ruskej a napokon slovenskej reprezentantke Galine Čisťjakovej (752 cm), trojskokanský od augusta 1995 Ukrajinke Inesse Kravecovej (15,50 m), no a práve včera uplynulo 30 rokov odvtedy, čo sa svetovou rekordérkou v skoku do výšky stala Stefka Kostadinovová. Len tak medzi rečou: už 11 rokov je šéfkou Bulharského olympijského výboru. V máji 1986 skočila v Sofii 207 i 208 cm a o rok na svetovom šampionáte v Ríme aj 209 cm – mala vtedy 22 rokov. Potom desaťročie márne útočila na 210. Dovedna 20-krát skočila 205 a viac – naposledy už ako mama poldruharočného Nikiho v Atlante 1996, kde sa po dvoch svetových tituloch dočkala i olympijského. Dva mesiace predtým skákala v Bratislave a na víťazstvo jej v chladnom počasí stačilo 198 cm. „Môj priateľ Christo Stoičkov, náš najslávnejší futbalista, už vie, ako dopadnem v Atlante,“ smiala sa. „Venoval mi loptu s nápisom: Zlatej medailistke OH 1996 za výkon 204.“ Pomýlil sa len o centimeter…