Vďaka tomu po štvorročnej prestávke na prvú, škvarovú éru medzinárodného atletického mítingu Veľká cena Pravdy (1957 – 1967) nadviazala koncom mája 1971 druhá, už tartanová. Oveľa slávnejšia.
Slovanisti sa na Tehelnom poli poctivo starali o futbalový trávnik, ale škvarovú dráhu vôkol neho nechali spustnúť. Využívala sa iba na Deň tlače, keď sa po nej za ovácií plných bariér promenádovala herecká elita v divadelných kostýmoch pred „zápasom storočia“ Herci – Novinári, ako v septembri 1970. Na susednom štadióne Interu už v tom čase začínali klásť na ovál umelý povrch…
„Počas majstrovstiev Európy 1969 v Aténach sme sa s tajomníkom Alojzom Ovečkom stretli so zástupcami americkej firmy 3M a signalizovali sme im záujem čoskoro položiť tartan aj v Bratislave,“ spomína Peter Berčík, vtedajší predseda Slovenského atletického zväzu, ktorý sa o rok ako prvý a posledný Slovák stal aj šéfom československej atletiky. „Boli sme však malí páni na to, aby sme ho objednali – na to bolo potrebné politické rozhodnutie. Myslím si, že oň sa rozhodujúcou mierou zasadil vtedajší predseda Ústrednej komisie ľudovej kontroly Štefan Gašparík.“
Mimochodom, Gašparíka zakrátko obvinili z pravicového oportunizmu a degradovali – po zmene režimu ho však v roku 1990 ako „osemašesťdesiatnika“ zvolili za šéfa Slovenského združenia telesnej kultúry.
Od spartakiádneho štadióna po atletický
„Z hľadiska situovania prvej tartanovej dráhy bol Slovan mimo hry,“ tvrdí Berčík. „Od začiatku sa rátalo s Interom.“ Favorizoval ho fakt, že v roku 1967 dostaval štadión, na ktorom sa medzi futbalový trávnik a hľadisko dal pohodlne naprojektovať atletický ovál až s ôsmimi, a nielen šiestimi dráhami. Vďaka čomu? V roku 1955 ho rozostavali ako štadión na spartakiády aj s dvoma Bránami borcov…
Tajomníkom telovýchovnej jednoty, ktorá sa sprvu nazývala Slovnaft, potom Internacionál a neskôr Internacionál Slovnaft, bol od začiatku šesťdesiatych rokov Štefan Madro. „Tartan financoval Čs. zväz telesnej výchovy, ale vtedy nestačilo mať len koruny, vyžadovalo sa aj valutové krytie, a to nám poskytol podnik zahraničného obchodu Pragosport, cez ktorý šiel celý športový biznis vrátane pôsobení športovcov a trénerov v cudzine,“ loví v pamäti. „Jeho riaditeľom bol Jaroslav Malý, pôvodom Slovák. Keď som s ním raz vybavoval dresy Adidasu pre našich ligových futbalistov, nadhodil som aj tartan. Vyriešime ho, sľúbil, ale neroztrubuj to, požiadal ma.“
Vo valutách sa platil len tartan – vyšiel na vyše 150-tisíc dolárov, za každý z takmer 5 500 štvorcových metrov si Američania účtovali 27,50 USD. Ďalších dva a pol milióna korún stál 70-centimetrový podklad pod dráhou v réžii domácich firiem Hydrostav a Doprastav: v prísne predpisových hrúbkach sa zdola hore ukladali vrstvy štrku, betónu, štrkopiesku a dve vrstvy rôzneho typu asfaltu. Až naň potom zamestnanci švajčiarskej pobočky firmy 3M za pomoci špeciálneho finišéra naliali 1 500 ton „zázračnej“, v sudoch dovezenej hmoty.
S tartanom dozrel čas obnovy VC Pravdy
Zásluhy na tartane Interu si neskôr pripisovali mnohí, podľa Madra však hlavnú mal inžinier Štefan Molnár, projektant dráhy a zároveň stavebný dozorca, predtým skvelý diaľkár, majster Československa 1958 a 1962 a štvornásobný slovenský rekordér – s najlepším výkonom 745 cm by ešte aj dnes patril medzi slovenskú špičku: „Molnárovou prednosťou bola dokonalá znalosť atletických potrieb a okrem toho pedantnosť a nadšenie, ktoré ho neopustili, ani keď patrónoval výstavbu ďalších tartanových dráh v Banskej Bystrici a na Mladej garde.“
V decembri 1970, keď už na dráhe ostávalo iba namaľovať čiary, sa v Spoločenskom dome vo Vlčom hrdle stretol Madro „na káve“ s vtedajšími šéfmi športových redakcií Pravdy a Čs. televízie na Slovensku Pavlom Kršákom a Tiborom Donovalom.
Foto: ŠTARTFOTO - Ján Súkup
„Kršák vtedy nadhodil, že je vhodný čas a sú všetky podmienky obnoviť Veľkú cenu Pravdy, a to za asistencie televíznych kamier a s televíziou, prípadne aj so Slovnaftom v názve pretekov,“ spomína Madro. „Na Kršáka som dal, pár rokov predtým ma nakriatol založiť basketbalový oddiel, a neľutoval som – muži práve v roku 1970 postúpili do prvej ligy. Okrem toho v Interi sme akurát zakladali atletický oddiel. Takže sme si hneď ťapli.“
Madrovo heslo: byť lepší ako Slovan
Bol to unikátny prípad: obrazne na zelenej lúke a neobrazne na škoricovom tartane neskúsení ľudia zakladali oddiel a zároveň obnovovali medzinárodné podujatie. Za atletického predsedu Interu aj šéfa organizačného výboru zvolili Ota Brhlíka, riaditeľa slovnaftárskeho učilišťa, ktorého žiaci pod vedením telocvikára-nadšenca Miroslava Sekeru tvorili základ klubu, a za tajomníka Imricha Ozoráka, ktorý ako príslušník mestskej vojenskej správy nosil ešte mundúr.
„Namojdušu neviem, ako na mňa prišli, lebo pred vojenčinou som behával za Slovan, ale do organizačného výboru sme prišli naraz s Jozefom Valterom – on sa stal jeho podpredsedom,“ krčí plecami Ozorák, ktorý „péteeske“ ostal verný až do zatiaľ posledného, päťdesiateho ročníka (2010).
Obnovenej premiére pretekov v poslednú májovú sobotu 1971 pod názvom CENA PRAVDY A TELEVÍZIE niektorí predpovedali fiasko, ale dopadla nad očakávanie. „Cena, opäť budeš Veľká!“ nadpísal článok obrázkový týždenník Štart a v texte konštatoval: „Vydarila sa nad očakávanie, hoci v poslednej chvíli štart odriekli túzy európskej atletiky ako Aržanov, Nallet či Borzov a pre zranenie achilovky nemohol bežať ani Plachý.“
Vďaka spolupráci s ostravskou Zlatou tretrou, na ktorej sa Slováci s Moravanmi dohodli už vo februári, prišli iní. Pavel Kantorek, trojnásobný víťaz Medzinárodného maratónu mieru, priviedol do Bratislavy deviatich atlétov z Kuby, kde vtedy ako tréner pôsobil. Na Pasienkoch štyri či päť tisícok divákov tlieskalo úradujúcej olympijskej i európskej šampiónke v skoku do výšky Milene Hübnerovej. Dvaja víťazi Ceny Pravdy a Televízie získali o rok zlaté medaily na mníchovskej olympiáde: československý diskobol Ludvík Daněk a fínsky míliar Pekka Vasala. A jeho krajan Pekka Päivärinta sa o dva roky stal prvým majstrom sveta v krose.
„Vtedy vládlo obrovské nadšenie, spomínam si, že niektoré ručné ukazovatele výkonov, ktoré Metasport nestihol vyrobiť či poslať, v poslednú noc sám zmajstroval správca štadióna Viliam Balažovič,“ vraví Ozorák. „Tajomník Madro svojím fanatizmom zbláznil všetkých. Každý sa snažil plniť jeho heslo Musíme byť lepší než Slovan. Bez neho by nebolo tartanu ani péteesky.“
Štefan Madro je dnes osemdesiatnik, žije v Myjave, ligové úspechy miestnych futbalistov pokladá za zázrak typu „Leicester“ a tvrdí, že ho takmer prekoprclo po správe, že sa 4. júna obnoví míting P-T-S: „Keď som však počul, že v Šamoríne, pochopil som, že nejde o žart, a vytušil som, že v tom má prsty Ladislav Asványi, jeden z prvej úspešnej generácie bežcov nášho klubu.“
Prvý európsky rekord: stovka za 10 sekúnd
Míting 1972 sa dostal do kalendára IAAF, premiérovo ho sledoval šéf európskej, neskôr tiež svetovej atletiky Holanďan Adriaan Paulen a Pravda ho nazvala šprintérskym festivalom. Chýr o ňom letel do sveta, lebo grécky medik Vasilios Papageorgopoulos prešprintoval stovku za rovných 10 sekúnd (ručné meranie) a vyrovnal európsky rekord. Po skončení kariéry bol zubárom a 12 rokov primátorom druhého najväčšieho gréckeho mesta Solún – v roku 2013 ho však za spreneveru 18 miliónov eur odsúdili na doživotie, v odvolacom konaní mu trest znížili na 12 rokov, ale napokon si odsedel iba dva, lebo vlani ho po infarkte a operácii srdca z väzby prepustili…
„Dvojstovku už nebehám. Dnes sa treba špecializovať. Pokladám za vylúčené, aby jeden a ten istý šprintér vyhral na olympiáde obe trate,“ vyhlásil v Bratislave Papageorgopoulos. Oj, ako sa mýlil! Už o dva mesiace v Mníchove vyhral stovku i dvojstovku Kyjevčan Valerij Borzov.
Foto: ŠTARTFOTO - Ján Súkup
Bežal v ten istý deň ako Grék aj na Pasienkoch, ale len v štafete ZSSR na 4 × 100 m a so slabými partnermi: ako finišman prebral kolík s 15-metrovým odstupom za piatym kvartetom, takže stihol prešprintovať len na tretie miesto. „Je mi veľmi ľúto, že v záujme šetrenia sa na olympiádu mi tréner Vladimir Petrovskij dovolil bežať len štafetu – dnes vládli ideálne podmienky a na Gréka by som si trúfal, rekord mohol byť môj,“ povedal Borzov po pretekoch Ozorákovi.
Pre 10-tisíc divákov boli hlavnými hrdinkami dve Slovenky. Eva Glesková-Lehocká rok predtým avizovala, že skončí aktívnu činnosť, ale našťastie si to rozmyslela. Vyhrala šprinty na 100 aj 200 m (dlhší v čs. rekorde 23,6) a kolekciu individuálnych víťazstiev v rozmedzí rokov 1961 – 1972 rozšírila na štrnásť (so štafetami na sedemnásť), čo je úžasný počet vzhľadom na to, že tri roky sa preteky nekonali. Ďalšou veľkou udalosťou bol skvelý návrat diaľkárky Evy Šuranovej-Kucmanovej po materskej pauze a jej čs. rekord 658 cm. Obe nechali za sebou aj poľskú hviezdu Irenu Szewińsku a obe sa o dva a pol mesiaca prebojovali do mníchovského finále – Šuranová (nedávno oslávila 70-ku) v ňom ako prvá a dodnes jediná slovenská atlétka získala olympijskú medailu (bronzovú).
Technikou v ústrety atlétom aj divákom
V roku 1973 k dvojici mediálnych partnerov pribudol do názvu národný podnik a zrodila sa „péteeska“: PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT. Atrakciou bol ugandský olympijský šampión na 400 m prekážok John Akii-Bua a výkonnostným vrcholom stovka východnej Nemky Renaty Stecherovej za rovných 11 sekúnd – dva dni po jej ostravskom svetovom rekorde 10,9.
„Pred jubilejným, 15. ročníkom došlo v organizačnom výbore k revolučnej zmene,“ tvrdí Ozorák. Označuje za ňu výmenu Brhlíka na jeho čele za Valtera. Vzhľadom na pracovné zaradenie ho mnohí vnímali len ako pravú ruku bratislavského šéfa strany Gejzu Šlapku. Jozef Valter však mal za sebou aj slušnú šprintérsku kariéru, ako študent Hutníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach zabehol stovku v roku 1962 za 10,8 s a o rok vo štvorici s Demečom, Mikluščákom a Dubovým získal košickej Slávii prvý a posledný československý titul na 4 × 100 m. Behal aj za Ružomberok a za Dubnicu, kde pôsobil aj ako tréner a predseda oddielu.
„Do organizačného tímu ma zlákal Pavol Glesk, s ktorým sme sa poznali z aktívnej činnosti,“ spomína Valter. Rok-dva vraj najmä pozorne počúval a zapisoval si. „Mojím štýlom je najprv dôkladne spoznať situáciu a až potom sa k nej vyjadrovať,“ vysvetľuje. „Postupne som zistil, že preteky vďaka ich riaditeľovi Štefanovi Molnárovi a ľuďom vôkol neho bežia technicky spoľahlivo. Míting však bolo potrebné zmodernizovať, lepšie spropagovať, pritiahnuť naň viac hviezd a prostredníctvom nich do hľadiska aj viac divákov. A to sa nám, myslím si, postupne darilo.“
V roku 1974 rekordná návšteva 13 505 platiacich divákov sledovala aj úvodný ročník Ceny Čs. rozhlasu krajských družstiev mládeže. O rok neskôr mali atléti k dispozícii elektronické meranie času svetoznámej firmy Longines a diváci veľkú svetelnú tabuľu, aj keď „len“ našej, jabloneckej firmy Nisasport. Pred olympiádou 1976 sa míting vrátil k dvojdňovému programu a jeho záver prebiehal už za umelého osvetlenia. Legendárny kubánsky strednotratiar Alberto Juantorena si práve na Pasienkoch vyskúšal víťaznú kombináciu behov na 400 a 800 m (45,89 a 1:46,76), ktorou o pol druha mesiaca šokoval svet v Montreale. Nechýbal ani fenomenálny Gruzínec Viktor Sanejev, ktorý v Kanade zavŕšil trojskokanský olympijský hetrik.
Foto: ŠTARTFOTO - Ján Súkup
Bratislava v roku 1979 prvý raz a naposledy zažila okrem jarného mítingu aj jesenný – pod názvom Memoriál hrdinov SNP: predstavil sa na ňom fenomenálny americký bežec na 400 m prek. Edwin Moses…
Renomé značky P-T-S doma aj v zahraničí v sedemdesiatych rokoch utešene rástlo. Prvý vrchol však dosiahlo až v osemdesiatych – vďaka Bubkovým svetovým rekordom a zaradeniu do svetového seriálu IAAF Mobil Grand Prix.
Bubkom sedemdesiatych rokov bol Sanejev
Bratislava sa v sedemdesiatych rokoch naviazala na ostravskú Zlatú tretru a trochu sa po nej aj opičila. Keďže Moravania vyhlasovali najlepších európskych bežcov roka, Slováci začali skokanov. Prvý ročník mužskej ankety vyhrali šampióni mníchovských Hier 1972: sovietsky trojskokan Viktor Sanejev a nemecká diaľkárka Heidemarie Rosendahlová. Ani jeden si však cenu neprišiel prevziať osobne.
Sanejeva to dodatočne mrzelo a na bratislavský míting od roku 1974 prišiel šesťkrát za sebou! Viktor bol chlap, ktorý sa vždy všetkému staval čelom. Ako jeho mať. „Vieš čo, synu, otec je invalid, odkázaný na posteľ a moju opateru, ak máš možnosť, choď do internátu, bude mi ľahšie,“ povedala mu s ťažkým srdcom, keď mal dvanásť. Šiel a zamiloval sa do atletiky. Do jednej z jej najťažších disciplín, do trojskoku.
V Mexiku 1968 vyhral prvú olympijskú zlatú v súťaži, v ktorej päťkrát padol svetový rekord, dvakrát jeho zásluhou – aj ten posledný bol jeho, 17,39 m s 20-centimetrovým nedošľapom. V rodnom Suchumi ho gruzínski krajania privítali veľkým vencom mandarínok, vyštudoval totiž Inštitút subtropického rastlinstva. O štyri roky v Mníchove vyhral prvým pokusom (17,35) a hetrik dovŕšil v Montreale 1976 (17,29) – pred ním získal tri zlaté len diskár Al Oerter.
Na moskovských Hrách 1980 mal zapaľovať olympijský oheň. Napokon však s fakľou len dobehol na štadión v Lužnikách, kde si ju prebral basketbalista Sergej Belov. Zbehol som k nemu s otázkou, čo sa stalo. „Nie som Rus,“ pokrčil plecami. O pár dní sa ako 35-ročný pokúsil o štvrtý triumf. V čudnom finále, v ktorom Brazílčanovi Joaovi de Oliveirovi neuznali štyri pokusy, skončil druhý posledným pokusom kariéry v silnom protivetre 17,24 m. „Ja som vyhral striebro. Zlato dostal Uudmäe,“ poznamenal. „Ceremoniál mi vzal veľa emócií.“
Viktor Sanejev zvíťazil na Pasienkoch päťkrát – v roku 1978 mu Oliveira, vtedy už svetový rekordér výkonom 17,89, nedal šancu, skočil 17,44 m. Už bezmála štvrťstoročie aj s rodinou žije v Austrálii, kde dostal kontrakt. V Gruzínsku si nevedel nájsť prácu. Aj u protinožcov sa však istý čas živil rozvozom pizze. Dokonca si dal inzerát, že predá zlaté medaily.
„Našťastie som sa v poslednej chvíli spamätal. Veď tie peniaze preješ a medaily sú tvoj život, ďalšie nezískaš,“ povedal v jednom z rozhovorov. Dnes už je v penzii a v záhrade sa teší z úrody citrónov, grepov a – mandarínok.