Foto: MARTIN VOZÁR
Paralela nepustí – bronzová medailistka v súťaži žien na európskom šampionáte v krasokorčuľovaní v Záhrebe 1974 začínala v rovnakom veku. Na liberecký zimný štadión ju vodievala babička, ktorá tam pracovala. „Ľadová plocha sa vtedy upravovala traktorom,“ spomína si. Venovala sa i športovej gymnastike a baletu, no v jej záujmovom športovom trojboji vyhrali piruety a skoky.
Pozvanie ma potešilo
„Viac ma to ťahalo na ľad než k bradlám a ku kladine. Pohybové návyky z gymnastiky i balet sa mi však zišli. Napokon, aj pády pri krasokorčuľovaní bolia menej, k výbave krasokorčuliara patrí aj umenie padať. Učím ho aj deti, ktoré v Linzi vediem,“ vraví pani Drahová.
Bratislava bude hostiť už štvrtý kontinentálny krasokorčuliarsky sviatok. Prvý v roku 1958 malá Liana ešte neregistrovala.
„Vtedy som bola vo veku mojej vnučky, možno som sa už kĺzala po ľade,“ naznačí. Druhý v roku 1966 si už dobre pamätá: „Hneď sa mi vybaví nádherná kvetinová výzdoba, o čo sa zaslúžil najmä pán inžinier Emil Skákala, neúnavný motor a duša podujatia. Počas otváracieho ceremoniálu sme sa, mladé nádejné žiačky, dostali chvíľu aj na ľadovú plochu. A potom sme na vyzdobenom zimnom štadióne predávali program. A pri treťom šampionáte pred pätnástimi rokmi som spolukomentovala súťaž žien.“
Na štvrtom bude jedným z čestných hostí. „Pozvaniu som sa potešila, veľmi rada sa šampionát prídem. Teším sa i na stretnutia so známymi i so zaujímavými ľuďmi, ktorých som dlhší čas nevidela. Ožijú niekdajšie spomienky,“ zdôrazní.
Na korčule sa postavila síce v Liberci, avšak vážnejšie sa začala krasokorčuľovaniu venovať, keď sa rodina presťahovala do hlavného mesta Slovenska.
„Keďže mi to celkom dobre šlo, rodičia ma prihlásili do Slovana, mal silný krasokorčuliarsky oddiel.“
Taký chalanský typ
Počas kariéry súťažila medzi jednotlivkyňami a športovými pármi.
„Keď tréneri hľadali partnerku pre Petra Bartosiewicza, ktorý predtým jazdil s Agnesou Wlachovskou, padla voľba na mňa. Vynikala som kondične, bola som dobre stavaná, nebojácna, mala som pevnú chrbticu – taký chalanský typ. Istý čas som súbežne absolvovala súťaže žien i športových párov. Mladý organizmus veľa vydrží,“ prízvukuje. Vzápätí dodá, čo bolo pri prechode do páru najnáročnejšie: „Zdvíhačky. Museli sme ich zvládnuť rýchlo. Prišla som však k hotovému partnerovi, o desať rokov staršiemu, tak sme sa ich naučili v krátkom čase. Aj keď s odstupom času viem, že vekový rozdiel ubral zo vzájomného vyžarovania, ktoré patrí k párom, v nasledujúcom roku sme sa stali majstri Československa, vybojovali sme si účasť na zimných olympijských hrách vo francúzskom Grenoble 1968.“
Foto: JÁN SÚKUP
Liana nemala ešte pätnásť, funkcionári museli požiadať o výnimku, aby mohla pod piatimi kruhmi štartovať – ako najmladšia v československej výprave. Obsadili 12. miesto – a postupne sa zlepšovali. Na majstrovstvách Európy skončili na 8. priečke, na majstrovstvách sveta v Ženeve uzatvárali prvú desiatku. O rok však v americkom Colorade Springs sa ich spoločná púť skončila.
„Peter pri voľnej jazde spadol, ja som dopadla naňho. Zranil si chrbticu, zo súťaže sme odstúpili.“ Peter neskôr odišiel do ľadovej revue, Liana pokračovala, ako začínala – sólovo. A pozvoľna smerovala k medailovým vrcholom kariéry.
Skončila po najvydarenejších sezónach
„Prechod bol jednoduchší ako k páru, akurát som mala zameškané povinné cviky, takže som ich svedomito trénovala. Na domácich šampionátoch som sa po dvoch druhých miestach stala trojnásobnou majsterkou republiky,“ približuje. Po dvoch štrnástych miestach a jednom dvanástom sa na Európe prebila na štvrté – a potom na tretie.
„Vtedy sa udeľovali aj malé medaily. Prvú – striebornú – mám z Kolína 1973 za krátky program. V tom roku som na svetovom šampionáte v Bratislave skončila v silnej konkurencii siedma, čo si tiež vážim. Vtedy sa s amatérskym ľadom vo veľkom zlatom štýle lúčil Ondrej Nepela,“ pripomenie. O rok na ME v Záhrebe sa dočkala aj veľkej medaily – bronzovej. Prvej a zatiaľ i poslednej pre slovenskú krasokorčuliarku.
„Boli to moje dva najvydarenejšie roky,“ zhodnotí. „Dodnes beriem ako krivdu, že som sa nedostala do nominácie na zimnú olympiádu do Sappora 1972. Vraj som nemala výkonnosť… Tak som si povedala, že neprajníkov presvedčím a ukážem im, ako sa mýlili.“ A v ďalšej sezóne, po jej dvoch najlepších, vo veku 22 rokov, ukončila kariéru.
Foto: JÁN SÚKUP
Prečo tak skoro?
„Po niekoľkoročnom tvrdom drile, keď som takmer dennodenne trénovala, som sa už cítila veľmi opotrebovaná psychicky i fyzicky, strácala som motiváciu. Povedala som si, že stačilo.“
Nelákalo Lianu účinkovanie v ľadovej revue?
„Peter Bartosiewicz ma presviedčal, aby som prišla za ním. Mala som vtedy šestnásť, rodičia boli proti. Ešte som nemala ani maturitu, tak ma nepustili. Neskôr som krátko hosťovala v pražskej detskej ľadove revue. Po roku som otehotnela, môj život nabral iný smer,“ vysvetľuje.
Prijala ponuku z Linzu
Pri krasokorčuľovaní však ostala – a vydržala až doteraz. Trénovať začala v Topoľčanoch, odtiaľ prešla do Nitry, sedem rokov pôsobila v Bratislave.
„Pri pani Hilde Múdrej a Agnese Búřilovej som absolvovala vynikajúcu trénerskú školu. Dala mi do života veľa, som za to vďačná,“ vraví. V Grécku si necelé tri roky vyskúšala, ako chutí trénovanie v zahraničí. „Náročne. Od desiatej predpoludním do desiatej večer som viedla deti, dávala som súkromné hodiny.“ V súčasnosti už viac rokov pôsobí v rakúskom Linzi – trénuje deti i dospelých.
„Po jednom exhibičnom vystúpení v Bratislave sa mi stala veľká nepríjemnosť. Ukradli mi všetky doklady i peniaze. Vtedy som si povedala, že tu neostanem. Začala som si vybavovať zahraničný angažmán. Hoci potom moje doklady našli, prijala som ponuku z rakúskeho Linzu. Tam som sa usadila, som spokojná.“
Po chvíli poodhalí svoju trinástu komnatu:
„Klub mi veľmi pomohol v mojej najťažšej životnej chvíli, keď dcéra vo veku 27 rokov podľahla zákernej chorobe. Stál za mnou, podržal ma, čo si veľmi vážim. Viete, hoci odvtedy ubehlo už pár rokov, stále to veľmi bolí. Ťažké obdobie mi pomohli prekonať moji najbližší a aj môj obľúbený šport… Nevylučujem však, že sa časom vrátim domov,“ vraví. Veď vidieť, aké pokroky robí vnučka, je na nezaplatenie.