Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Pribilinec radí Čechom a vlastným deťom. Na Slovensku oňho nie je záujem

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk doznie, príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania vlastných fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa dali na inú profesijnú dráhu a čo v nej dosiahli, približujeme v seriáli Život po kariére.

29.11.2015 08:00
debata (20)
Keby som nemal sny, hneď sa môžem zahrabať,... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Jozef Pribilinec Keby som nemal sny, hneď sa môžem zahrabať, tvrdí 55-ročný Jozef Pribilinec.

Elán a vitalitu nestratil ani po necelých troch desaťročiach od zisku zlatej olympijskej medaily v Soule 1988. Pevný stisk ruky naznačil, že chodecký šampión Jozef Pribilinec má stále leviu silu. Následne vybehol hore schodmi akoby práve vyštartoval do životných pretekov. Na stretnutie v Nitre prišiel s elektronickou cigaretou a prísnym pohľadom upozornil: „Nepýtajte sa ma na rodinu a na to, čo momentálne robím.“

Prvotný humbug nezvládol

Po hlbokom nádychu začal rodák z Kopernice spomínať na športové začiatky. „Pochádzam z okolia Kremnice, kde bola silná základňa v behu na lyžiach. V lete nás tréneri často posielali na rôzne preteky, cezpoľné a orientačné behy, aby sme sa naučili súťažiť a zbierali skúsenosti. Takto som sa dostal do Žiliny na prvé preteky v chôdzi. Bez akýchkoľvek skúseností a taktiky som na desaťkilometrovej trati zvíťazil. Tréner mi predtým vysvetlil len základné pravidlá. Po pretekoch som zistil, že nesmiem ísť v kopačkách či teplákoch,“ spomína 55-ročný Pribilinec.

Pri svojej chodeckej premiére mal sedemnásť. Na prvom atletickom tréningu utvoril na 5 km československý juniorský rekord (22:31 min). „Keď Dušan Valent informoval vtedajšieho reprezentačného trénera Juraja Benčíka o tomto výkone, nechcel mu uveriť. Vraj pozná všetkých kvalitných mládežníkov.“

Ani prvotné úspechy ho k atletike hneď nezlákali. „Pripravoval som sa na zimnú sezónu v behu na lyžiach. V osemnástich som na Bielej stope – merala 55 km – skončil v mužskej kategórii deviaty. Na naliehanie trénera Benčíka, prišiel presviedčať aj mojich rodičov, som sľúbil, že na jar po sezóne pôjdem na chodecké sústredenie a potom sa uvidí. A už som pri atletike ostal,“ dodáva. Po poldruharočnom tréningu sa stal juniorským svetovým rekordérom na 10 km a onedlho aj juniorským majstrom Európy 1979. Nasledujúci rok ho pred olympiádou v Moskve 1980 mnohí videli s medailou na krku. „Ako mladý chalan som bol vtedy dosť sebavedomý. Mal som dvadsať a nezvládol som humbug, ktorý sa okolo mňa rozpútal. Na dvadsiatke som skončil dvadsiaty. Bolo to tvrdé a drahé školné,“ vraví tank na chodeckej dráhe.

„Prezývka mala znieť pôvodne inak. Už v mladosti som zo súperov nemal prehnaný rešpekt. Na štarte som si drzo vybral najvýhodnejšie miesto. Raz sa na mňa Rusi a Mexičania dohodli, že mladého trochu vycvičia a hádzali mi lakte. Vrátil som im to ešte tvrdšie a mal som navždy pokoj. Raz som počas pretekov napodobnil ťažký zvuk silnej motorky: vrm, vrm, vrm – ako keď vrčí dobre nastavený motor. To bolo znamenie, že nemajú šancu. Tam vznikla tá prezývka.“

Súťažil kvôli hymne

Na ďalšej olympiáde v Los Angeles 1984 si mohol všetko vynahradiť. Skvelá forma z ostatných rokov (vicemajster Európy z Atén 1982 a vicemajster sveta z Helsínk 1983) ho predurčovala k najväčším favoritom. Niekoľko týždňov pred olympiádou prišla ľadová sprcha. Československo sa pripojilo k bojkotu losangelských hier, ktorý vyhlásil Sovietsky zväz.

„Keď to poviem veľmi slušne: bol som taký naštvaný, že sa to nedalo zniesť. Ročne urobíte 10-tisíc kilometrov, zanedbávate rodinu, zdravie a to všetko, aby ste mohli reprezentovať na najvyššej úrovni. Vtedy sme súťažili kvôli hymne a nie peniazom. Tie vám môžu ukradnúť, môžete ich rozhádzať, ale poctu vám nik nevezme. Bolo to neopísateľné sklamanie. Niektorí to zobrali uvedomele, ale o mne to neplatilo. Ozval som sa, čo malo aj svoje následky. Teraz je to už nepodstatné,“ priznáva.

Hoci bral vtedajší bojkot ako vrcholnú zradu na športovcoch, socialistický režim si pochvaľoval. „Lepší systém pre rozvoj mládeže a športu ako bol za socializmu, sme už nemali a dlho mať nebudeme. Keď nedáte mládeži program, začne ho hľadať inde. Ešte ako bežec na lyžiach som za prvý rok zlomil deväť lyží – a vždy som dostal ďalšie. Keď som mal chodecké výsledky a potreboval ísť na sústredenie do Mexika alebo Francúzska, vždy sa našli prostriedky. Teraz až na pár jedincov, ktorí majú bohatých rodičov alebo dobrého sponzora, si šport na úrovni nemôže dovoliť hocikto,“ tvrdí dvojnásobný najlepší športovec Československa.

Čo sa skrývalo za jeho úspechmi? „Dobrý športovec musí mať talent a zároveň byť veľkým pracantom. Je to stále však len polovica úspechu. Poznám minimálne dve ďalšie kritériá, ktoré sú dôležité. Musí vám to myslieť, aby ste vedeli taktizovať, odhadnúť správnu situáciu a naplánovať niekoľko krokov dopredu. Tiež potrebujete športové šťastie, aby sa vám nestalo niečo nečakané, napríklad nepadol kamienok do tenisky alebo neroztrhla sa guma v trenírkach. Pre šťastie som vždy nosil pod štátnym znakom štvorlístok. Nebol som poverčivý, bral som to skôr ako morálnu podporu,“ spomína.

Stopku mu vystavila chrupavka

Vrchol snaženia dosiahol pri svojej druhej účasti pod piatimi kruhmi. Ako 28-ročný potvrdil v Soule svoje výnimočné schopnosti. Zaslúžene mu zavesili na krk zlatú medailu. „Tento zážitok ostáva navždy živý. Teraz je to už len nostalgia. Bola to nádherná etapa v mojom živote, ale je to za nami a treba ísť ďalej. Nie som presvedčený, či si Slovensko zaslúži mať takéto osobnosti,“ zamýšľa sa jediný slovenský olympijský víťaz v atletike.

Potiahne si z cigaretky a pokračuje: „Slovenská kultúra, myslím tá ľudská, je pribrzdená. Veľmi zaostávame už len za Čechmi. Nevieme využiť osobnosti, nepracujem s mládežou. Tu nejde o mňa. Keď som vyrastal, bol som hrdý, že ma trénuje zaslúžilý majster športu Rudo Čilík. Veľmi som chcel byť ako on. Doma mám plnú povalu rôznych ocenení, vyznamenaní a radov. Na stene mi visia len dve, ktoré si vážim najviac – majster športu a zaslúžilý majster športu. Tieto ocenenia sa nedávali za zásluhy a pekné modré oči alebo z kamarátstva. Museli ste splniť náročné kritériá. Na tieto hodnoty sa na Slovensku dlhodobo zabúda.“

Pred soulským štartom použil na súperov aj ľstivú taktiku. Večer pred súťažou si s nimi zahral netradičnú psychologickú hru. „Pri vstupe do hotela bývala pravidelne diskotéka. Naschvál som sa tam chvíľu zdržal, aby som na súperov utvoril psychický tlak. Potreboval som im dať pocítiť veľkú suverenitu, nahnať strach a obavy. Preteky sa totiž začínajú dávno pred výstrelom. Keď protivníka zdoláte psychicky, fyzicky sa porazí aj sám,“ tvrdí.

Po životnom výsledku zo Soulu sa po jedenástich rokoch tvrdého drilu a únavného cestovania rozhodol dať si ročnú pauzu. Prinútilo ho k tomu aj zranené koleno. „Keď som mal osem rokov, zlomil som si členok. Tým, že som bol živé dieťa, kosť sa mi nesprávne zrástla. Chôdza je vyrovnaný pohyb a keď kĺb nepracuje hladko, niekde sa to prejaví. Zodral som si v kolene celú chrupavku a kosť pod veľkou záťažou popraskala na deviatich milimetroch,“ vra­ví.

Pri pokuse o návrat skončil na majstrovstvách sveta 1993 v Stuttgarte na 17. mieste. „Fyzická bolesť sa dá zniesť, ale ak je niečo mechanicky narušené, je to problém. Navyše som mal už vybité batérie. Pokiaľ robíte rekreačný šport, baví vás celý život. Keď vrcholovému športu podriaďujete všetko a robíte ho zodpovedne, príde chvíľa, keď nemáte silu pokračovať. Operácia mi pomohla a na bežný život mi to stačí,“ dopĺňa.

Slováci ho nepotrebujú

Po skončení kariéry pracoval na Ministerstve vnútra SR u polície. V rokoch 1994 až 1998 bol poslancom NR SR za Stranu demokratickej ľavice. „Vždy som inklinoval k politike. Nezahodil som stranícku knižku, bolo by to príliš jednoduché. Do strany som vstupoval z presvedčenia. Vždy som mal ľavicové zmýšľanie a bytostne sa ma dotýkalo, keď som napríklad videl bezdomovcov alebo žobrákov. Možno svojou chybou alebo podvodom sa dostali do ťažkej životnej situácie a nevedeli sa zdvihnúť. Ľudia by mali dostať druhú šancu. Človeku treba podať pomocnú ruku,“ vraví.

Štvorročnú politickú anabázu vymenil za podnikanie. „Politika ma bavila, ale pôsobenie v nej nehodnotím ideálne. Bol som naivný a myslel si, že keď do špinavého vedra kvapnete čistú vodu, pomer sa zmení. Mýlil som sa. Nebol som dostatočne ohybný a mal som pevnú časť tela, ktorá sa v politike veľmi nenosí. Od trinástich ma opantalo poľovníctvo. Chcel som mať vlastný revír, kde by som sa staral o zvieratá, slobodne sa venoval každej činnosti, ktorá s tým súvisí. Na chvíľu sa mi to splnilo,“ prezrádza.

Jeho ďalším podnikateľským zámerom bolo vytvoriť Národné olympijské centrum. „S priateľom sme kúpili hotel Bučinár v Dudinciach. Chceli sme okolo neho vybudovať infraštruktúru, ktorá by zastrešila 27 olympijských športov. Polovicu peňazí sme zohnali zo súkromných zdrojov a na druhú časť nám boli prisľúbené financie z fondov. Keď prišlo na lámanie chleba, stroskotalo to na typickej slovenskej vlastnosti – chamtivosti.“

Po skončení kariéry to olympijského víťaza ťahalo aj k trénerstvu. „V Kostarike som pripravoval vytrvalcov. Po radu si často za mnou chodia športovci a tréneri zo zahraničia. Teší ma ich spätná väzba. Paradoxné je, že zatiaľ neprišiel žiadny Slovák. Nikomu však nič nevyčítam. Robím aj poradenskú činnosť. V Čechách chcú vybudovať športovo-rekreačné stredisko a keďže mám za sebou projekt v Dudinciach, využívajú to,“ konštatuje.

Druhým dychom stihne pochváliť aj svojho nasledovníka Mateja Tótha. „Na svetovom šampionáte v Pekingu predviedol úžasný výkon. Olympiáda je iná kapitola. Fandím mu, aby to zvládol, nech už nie som jediný.“

Soul 1988. Jozef Pribilinec v cieli olympijskej... Foto: ŠTARTFOTO
jozef pribilinec, chôdza, chodec, soul 1988 Soul 1988. Jozef Pribilinec v cieli olympijskej dvadsiatky, po ktorej mu na krk zavesili zlatú medailu.

Bez konfliktu niet pokroku

Vo voľnom čase sa aktívny päťdesiatnik venuje maľovaniu i prírode. „Manželka je majsterka sveta umeleckých medovnikárov a s ňou sa umelecky vybíjam. Najradšej maľujem krajinky a bavia ma aj zátišia. Rád zachytávam vychádzajúci potok z lesa, kde presvitá lúka alebo zasnežená krajina. Obrazy väčšinou darujem kamarátom alebo rodine. Doma mám možno štyri. Rád chodím na hríby. Zoberiem si do termosky kávu a sedím aj tri hodiny v lese a kochám sa prírodou,“ prezrádza otec piatich detí.

Z prvého manželstva má tri, z druhého dve. „Tri sa živia hlavou. Najstarší syn bol hokejový brankár v Trenčíne, ale na konci juniorskej kategórie ho zavialo iným smerom. Najmladší synovia majú osem a šesť. Najmenší má pohybové predpoklady, svalovú pamäť, úsilie i túžbu po víťazstve. Nemienim na neho tlačiť. Nech sa zatiaľ zabáva, behá, pláva, lyžuje a hrá futbal. Neskôr sa uvidí.“

Jeho životné krédo: žiť tak, aby sa nemusel hanbiť sám pred sebou, je pre neho posvätným. „Človek robí chyby, za ktoré sa možno aj hanbí. Tiež som vyparatil zopár hlúpostí, ale nič by som nemenil. Problém nie je padnúť na kolená. Môžu vás aj vyváľať, ale dôležité je sa postaviť na nohy a pokračovať,“ prízvukuje.

Svoju tvrdohlavosť dokazoval aj pri spolupráci s trénerom Jurajom Benčíkom, ktorý ho naučil kompletnú chodeckú abecedu. „Bez konfliktu niet pokroku. Veľa vecí sme presadzovali hádkami a búchaním dverí. Častokrát sme sa škriepili aj kvôli hlúpostiam. Raz sme sedeli v saune a na košickom maratóne dávali za prvé miesto osobný automobil. Juraj hovorí, že onedlho sa toho dočkajú aj chodci. Oponoval som mu, že musíme byť realisti. Po tvrdej výmene názorov som tresol dverami a povedal, že s ním končím. Po určitom čase musím pripustiť, že to bolo zbytočné. Teraz sme dobrí priatelia.“

Aké má ešte životné ciele? „Keby som nemal sny, hneď sa môžem zahrabať. Z najmladších synov túžim vychovať dobrých a slušných ľudí. Naučiť ich určitým hodnotám. Vyznávam heslo: ži a nechaj žiť. Nechcem, aby boli tolerantní k neslušnosti a nespravodlivosti, chcem, aby rešpektovali názor, vkus a životný postoj druhého. Po profesionálnej stránke by som rád vychoval jedného či dvoch kvalitných športovcov. Skôr či neskôr si ich nájdem, všetko má svoj čas. A v poslednom rade: dožiť v pokoji,“ uzatvára.

Zo športovej navštívenky

  • Jozef Pribilinec sa narodil 6. júla 1960 v Kopernici
  • Štartoval na dvoch letných olympijských hrách (1980, 1988)
  • Vrcholom jeho kariéry boli OH v Soule 1988, kde získal zlatú medailu na 20 km
  • Na majstrovstvách sveta vybojoval dva strieborné kovy na 20 km (1983 Helsinki, 1987 Rím)
  • Na kontinentálnom šampionáte sa stal juniorským (1979) i seniorským (1986) šampiónom, v roku 1982 získal striebro
  • Má dve zlaté medaily z halových majstrovstiev Európy na 5 km (1987 Lievin, 1988 Budapešť)
  • Dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho športovca Československa (1986, 1988)
  • V ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil 8. miesto

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Pribilinec #Život po kariére #Soul 1988 #športová chôdza