Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Cestu za športovým snom mu definitívne zahatali nedávne majstrovstvá sveta vo vodnom slalome. V britskej metropole skončil piaty. „Mal som chuť so všetkým skončiť. Stále mám však svoje výzvy. V zbierke mi chýba aj titul svetového šampióna,“ konštatuje 32-ročný rodák z Liptova.
S akými pocitmi ste nastupovali na finálovú jazdu v Londýne?
Psychicky som bol na tom výborne. Nepociťoval som zvýšený tlak, hoci to boli majstrovstvá sveta a zároveň nominačné preteky do Ria. Vo finále som cítil, že idem kvalitnú jazdu. Možno až príliš. Pred posledným skokom som si neoddýchol a urobil malú chybu. Tam som zrazu všetko stratil. Neprišiel som len o medailu, ale aj o olympiádu.
Aké boli vaše prvotné myšlienky po veľkom neúspechu?
Najskôr som nechápal, lebo som nezaregistroval, že mám dotyk. Počas jazdy som počul komentátora a vedel, že medzičasy mám výborné. Keď som prišiel do cieľa druhý so sekundovou stratou, ostal som v šoku. Postupne ma predbiehali ďalší pretekári a keď som bol štvrtý, nádej zhasla. Prežíval som obrovskú frustráciu, veď som prišiel o piatu olympiádu.
Po pretekoch ste tvrdili, že neviete, či sa po takomto sklamaní zmobilizujete. Podarilo sa?
Najprv som chcel so všetkým skončiť. Neskôr som sa stretol s ostatnými vodákmi, ktorí mi dodali stratenú chuť. Zatiaľ ma to baví natoľko, že nedokážem z ničoho nič prestať. Uvedomujem si, že olympiáda je najväčšie podujatie v kariére športovca. Stále mám však svoje výzvy. Prvou sú majstrovstvá Európy na budúci rok v Liptovskom Mikuláši. Bola by škoda neštartovať pred domácimi divákmi. V zbierke mi chýba aj titul majstra sveta, čiže stále sa mám o čo snažiť (smiech).
Čomu ste sa venovali po svetovom šampionáte?
Poriadne som si oddýchol – fyzicky i psychicky. Celý čas som trávil s rodinou. Priateľka Jelka je v pokročilom štádiu tehotenstva a bola rada, že som sa trochu postaral o synčeka Alexa. Doobeda i poobede sme boli vonku a medzitým sme si pospali. Prišiel som na iné myšlienky. Jemu je totiž jedno, či tata pôjde na olympiádu, alebo nie.
Zakľakli ste odvtedy do kanoe?
Bol som len v plechovej vani na rozlúčkových pretekoch so sezónou. To bolo jediné stretnutie s divokou vodou po Londýne. Tento týždeň si sadnem aj do kanoe a využíjem, kým je pekné počasie.
Okrem 5. miesta v Londýne ste skončili na 11. priečke v Pau a 9. v Seu d'Urgell. Čo rozhodlo v neľútostnom nominačnom boji?
Zlomové boli preteky vo francúzskom Pau. V semifinále som mal dva dotyky a až neskôr sme zistili, že jeden z nich nebol. Nestihli sme podať protest a nie úplne mojou vinou som prišiel o finále. Stratil som dôležité body i pohodu. Ďalším škrtom boli zrušené predolympijské preteky v Riu, ktoré mali byť štvrtým nominačným podujatím. Po Pau som vedel, že vo zvyšných podujatiach nesmiem skončiť horšie ako tretí. Mal som nôž na krku.
Boli nominačné kritéria na olympiádu nastavené spravodlivo?
Každý z nás troch sa sústredil na svoje jazdy. Maťovi Beňušovi prvé dve podujatia sadli excelentne. Je pravda, že tréneri neskôr priznali, že nominačné nastavenie nebolo najšťastnejšie. Verím, že sa z toho do budúcnosti poučia. Je vždy náročné vymyslieť spravodlivý nominačný kľúč. Je to však už za nami.
Čo ste povedali Matejovi Beňušovi, ktorý sa predstaví na svojej premiérovej olympiáde?
Po našich jazdách v Londýne sme sedeli vedľa seba v cieli a čakali na Miša Martikána. Po jeho jazde len sucho skonštatoval: asi na tú olympiádu idem ja. Potvrdil som mu to, zagratuloval a povedal, nech mi prinesie z Ria prívesok (smiech).
Rozprávali ste sa aj s päťnásobným olympijským medailistom Michalom Martikánom?
Pred súťažou hliadok sme boli v stane len my dvaja. Zamysleli sme sa, že žiadny Mikulášan nepôjde v našej kategórii na olympiádu. Spýtal som sa ho, či bude pokračovať v kariére. Odvetil, že si to musí premyslieť. Sám som zvedavý, ako sa rozhodne. Prvýkrát zažíva pocity, ktoré poznám detailne.
Olympijská miestenka vám ušla piatykrát. Dajú sa porovnať predošlé neúspechy s aktuálnym?
Po neúspechu pred olympiádou v Londýne 2012 som hodil loď do regálu a povedal, že končím. Malo to aj iné dohry, ale pozviechal som sa s vedomím, že zabojujem o Brazíliu. Teraz prežívam jednu z najťažších prehier v kariére. Vedel som, že na to mám a môžem zamiešať vodu aj pod piatimi kruhmi.
Zabojujete aj o šiestu olympiádu v Tokiu 2020?
Momentálne si dávam krátkodobejšie ciele. Nechcem jazdiť do štádia, keď už nebudem patriť do svetovej špičky. Pokiaľ pocítim, že mi to nejde a nemám výsledky, skončím. Keď budú dva roky pred Tokiom, snáď to tam dotlačím. Maťo si to vyskúša teraz a Mišo snáď už bude v športovom dôchodku. Bolo by krásne zavŕšiť kariéru na olympiáde.
Akým športovým aktivitám sa venujete po sezóne?
Najmä doplnkovým športom, ktoré počas sezóny nestíham. Buď si zajazdím na bicykli alebo vyleziem na skaly. Keď je dobrý vietor, chodím na windsurfing. Taktiež hrávam hokej za Liptovských vlkov, ktorí pôsobia v Mikulášskej amatérskej súťaži. Som brankár. Mojím vzorom je Karol Križan (po rozhovore išli spolu bicyklovať). Musí ma niečo naučiť, lebo vraj som drevený. Na oplátku ho zoberiem do kanoe, aj keď mi hovorí, že sa tam nezmestí (smiech).
V novembri čakáte druhého potomka. Tešíte sa na rolu dvojnásobného otca?
Aspoň to bude opäť o niečo veselšie. S priateľkou ešte nevieme, či to bude syn alebo dcéra. Necháme sa prekvapiť. Urobili sme to aj pri Alexovi. Hlavne, nech je to zdravé bábätko.