Včera sme slovenského horolezca, ktorý má za sebou úspešný výstup na osemtisícovku Nanga Parbat, už zastihli ako relaxoval neďaleko Svitu pri rieke Poprad. „Chytám pstruhy, ale hádžem ich naspäť do rieky,“ vravel profesionálny záchranár Horskej záchrannej služby Vysoké Tatry.
Uplynulé týždne ste strávili v mieste ničivého zemetrasenia. Aká bola situácia, keď ste minulý piatok odlietali z Káthmandu?
Už vcelku pokojná, postupne sa normalizovala, život sa vracal do bežných koľají. Uvidíme, čo spôsobia utorkové otrasy.
Ako ste prežívali tragické zemetrasenie?
Cítili sme ho intenzívne, zem sa nám poriadne triasla pod nohami. Aj po dvoch dňoch sme ešte zažili nejaké záchvevy, ale prežili sme všetko v kopcoch, v relatívne bezpečnom prostredí. Iné to bolo v meste, kde sa na vás môže niečo zrútiť. Tomuto sme sa, našťastie, vyhli.
Väčšina členov slovenskej expedície sa po zemetrasení vrátila domov, len vy a Matej ste sa pokúsili ešte pokračovať. Skončili ste vo výške 6800 metrov. Prečo to napokon nevyšlo?
Chceli sme to ešte skúsiť s členmi belgickej skupiny. Aj ona sa postupne rozpadla, najprv zostali zo šiestich ľudí traja, potom dvaja a nakoniec to aj oni zabalili. Snehové podmienky boli dosť zlé, veľa trhlín, dalo sa do nich kedykoľvek spadnúť. Bolo náročné a aj riskantné pokračovať vo dvojici, prešliapavať stopu, fixovať trasu. Zostali sme dvaja na celom kopci, na vrchol by sme sotva prerazili. Ak by sme boli aspoň štyria, možno by sme to zvládli.
Nepokúsili ste sa presvedčiť vašich slovenských parťákov, aby pokračovali?
Každý povedal svoj názor, hlasovali sme. Dve tretiny našich ľudí boli choré, niečo chytili a ešte aj teraz behajú po vyšetreniach. Tí sa museli vrátiť tak či onak. Ďalší sa obávali, aby nás nové zemetrasenie nezastihlo niekde na výstupovej ceste. Jasné, presviedčali sme ich, ale v takejto situácii sa musí rozhodnúť každý sám.
Vy ste nemali strach?
Samozrejme, trošku sme sa obávali, že otrasy sa vrátia, ale my sme sa nachádzali na relatívne bezpečnom mieste, muselo by sa stať niečo mimoriadne, aby sme boli ohrození. V Hillary Base Campe bol trochu poškodený jeden domček. Rozhodol som sa, že počkám, čo sa bude diať. Uvažoval som aj tak, že by nebolo dobré hnať sa za každú cenu dolu. Práve v Káthmandu bola situácia najzložitejšia, hlásili množstvo mŕtvych, veľký chaos. Napokon sa to potvrdilo. Keď sme sa vybrali späť, už bola situácia pokojnejšia. Zišli sme do základného tábora, odtiaľ vrtuľníkom do Lukly a potom do Káthmandu. Návrat bol rýchly a hladký.
Vraj ste v mieste tragédie pomáhali domorodcom… Zišli sa vám skúsenosti z práce profesionálneho vysokohorského záchranára?
Nie, tie som nevyužil. Ako som spomenul, boli sme dosť vzdialení od oblastí, ktoré boli najviac postihnuté. S nami boli len domáci kuchár a traja pomocníci, tým sme umožnili, aby mohli telefonovať z našich satelitných telefónov domov a zistili, či sú ich rodiny v poriadku. Boli, našťastie, v pohode. Na základe toho sme sa aj my rozhodovali, či ešte zostaneme. Keď sme balili tábor, tak sme všetky zásoby rozdali rodinám šerpov, najmä stravu a zdravotnícky materiál, asi dvadsaťlitrový sud s rôznymi zdravotníckymi pomôckami, liekmi a zvyšok sme venovali jednej miestnej nemocnici.
Ako ovplyvní podľa vás táto tragédia život v Nepále?
To sa mi ťažko posudzuje. Obyčajní ľudia prežili obrovské tragédie, stratili najbližších a prišli aj o majetok. Pre nich to bude ťažké, musia sa s tým vyrovnať. V horách to bolo trochu iné, tam zemetrasenie nebolo ničivé, ale v meste bolo vidno veľa zrúcaných domov, ktoré patrili najmä najchudobnejším, tí to pocítili najviac.
Tragédií už bolo v horách v posledných rokoch dosť – padajúce lavíny, teroristický útok, zemetrasenie. Pocíti to horolezectvo?
Bavil som sa o tom s majiteľom agentúry, ktorá zabezpečovala náš pobyt. Potvrdil, že tieto udalosti ovplyvnili aktuálne pomery. Horolezci sú však tvrdé palice. Samozrejme, táto sezóna sa skončila, ale keď sa upokojí situácia, horolezci sa do kopcov vrátia. Aj ja o tom uvažujem.
Chcete sa vrátiť na Makalu?
Áno, dúfam, že dám dokopy opäť dobrú partiu. Je to krásny kraj a Makalu je veľmi pekný kopec.
Ale aj veľmi ťažký…
Nanga Parbat, na ktorý som už vystúpil, bol asi technicky ťažší. Na Makalu je najnáročnejší záver, v najvyššej nadmorskej výške. Boli sme aj teraz na dobrej ceste, aklimatizovaní, zdravotne som sa cítil dobre. Aj počasie nám vcelku prialo, keby boli iné okolnosti, možno by to vyšlo už tento rok.