Prvé zábery urobí pri brehu Severného Írska, vynoriť z vĺn by sa mal o niekoľko hodín v Škótsku. „Mám obrovský strach. Jeho prekonanie ma však mimoriadne láka. Potrebujem dosiahnuť stav mysle, keď strach skrátka zablokujem,“ referuje z Austrálie žilinský rodák Peter Dolník (47). Extrémnemu diaľkovému plávaniu sa venuje od roku 2007.
Prečo ste sa rozhodli práve pre prekonanie Úst pekla?
Po pokorení Lamanšského prielivu som hľadal ďalšiu výzvu. Na svete je asi tucet maratónskych preplavov, o ktorých prekonanie sa chcem pokúsiť. Lákajú ma, neviem však racionálne vysvetliť, prečo. Patrí medzi ne aj oblasť medzi Severným Írskom a Škótskom, ktorú zainteresovaní považujú za najnáročnejšiu na svete. Chcem otestovať, či takúto výzvu zvládnem. Navyše, mám už 47 rokov, a tak je najvyšší čas, aby som sa o to pokúsil. O štyri roky by už mohlo byť neskoro.
V čom je nadchádzajúci preplav náročnejší v porovnaní s kanálom La Manche?
Ide o tri dôvody. Prvým je teplota vody, ktorá dosahuje iba 12 či 13 stupňov Celzia. Niekedy dokonca menej. Je podstatne studenšia. To znamená, že mi bude po celý čas zima. Navyše, vyskytujú sa tam medúzy s názvom Tanierovka obrovská. Dosahujú veľkosť 2,5 metra, ich ramená sú dlhé 35 metrov. Je ich tam tak veľa, že sa im nedá vyhnúť. Musím teda počítať s tým, že budem dopŕhlený od hlavy až po päty. Nestále počasie, silné prúdy a obrovské vlny sú tretím dôvodom.
Musíte sa mať na pozore aj pred žralokmi?
Našťastie nie. Voda je tam pre ne príliš studená. Najväčšou nástrahou tak zostávajú medúzy. Každý, kto sa odvážil vojsť do Úst pekla, sa na ne sťažoval. Minulý rok dopŕhlili novozélandskú plavkyňu Kimberley Chamberlainovú. Týždeň preležala v nemocnici. Cieľ však splnila a doplávala až do Škótska. Klobúk dolu.
Máte pred ďalším z vašich extrémnych pokusov strach?
Samozrejme, a obrovský. Myslím si, že práve to je jeden z dôvodov, prečo sú maratónske preplavy také náročné. Najdôležitejšie je, aby som si pred a počas pokusu dodal odvahu, prekonal obavy. Dosiahnuť však stav mysle, keď zablokujete strach, je veľmi náročné. Keď som sa ponoril do vôd La Manchu, strach ma takmer paralyzoval. Bol som síce skvele pripravený, no aj tak ma strach takmer prinútil k tomu, aby som sa vzdal.
Neodhovára vás od vašej záľuby rodina?
Nie, tá si už na všetko zvykla. Moji blízki pred každým ďalším pokusom len mávnu rukou.
Koľko odvážlivcov už preplávalo Ústami pekla?
Prvým bol v roku 1947 Angličan Tom Bowler. Odvtedy sa mu vyrovnalo ďalších 23 plavcov. Pravdou je, že úspešnosť pri pokuse o preplávanie Úst pekla je veľmi nízka. V priemere ich zdolá len 20 percent plavcov. Mnohí sa o to pokúsili dva či trikrát a neuspeli. Medzi neúspešných patria viacerí špičkoví maratónski plavci.
Pripúšťate si, že môžete zlyhať aj vy?
Je taká možnosť. Ak nedoplávam k škótskym brehom teraz, pokúsim sa o to v roku 2016 alebo 2017.
Kedy nadíde deň a vrhnete sa do boja s časom a morskými vlnami?
Do Severného Írska odcestujem 10. júla. Zostanem tam tri týždne. Všetko bude záležať od počasia. O tom, kedy sa pokúsim o preplav, rozhodne kapitán lode.
Ako bude pokus prebiehať?
Predpokladám, že začnem skoro ráno. Do Škótska by som mal doplávať po dvanástich, možno trinástich hodinách. Po celý čas ma bude sprevádzať loď, na ktorej bude môj tréner Vladimír Mravec, doktorka Anna Patelová a kameraman Nick MacMahon. Podporiť ma príde aj brat Juraj, na pokus a dodržanie pravidiel bude dohliadať nezávislý pozorovateľ.
Môžete počas plávania jesť a piť?
Samozrejme, všetko máme rozplánované na minúty, je to hotová veda. Posádka lode mi bude pripravovať stravu, miešať nápoje. Spolieham sa na prášok s veľkým obsahom karbohydrátov, ktorý mi namiešajú do čaju, polievky či nápojov. Podávať mi ich budú každých štyridsať minút, aby mi nedošla energia. Vo vode sa ma nemôže podľa pravidiel nikto dotknúť, ja sa zas nemôžem ani na okamih chytiť lode. Preto musí byť strava veľmi mäkká alebo tekutá, aby som ju mohol rýchlo zhltnúť. Náročné okamihy tak čakajú aj posádku, ktorá na mňa musí neustále dozerať. Jej členovia by sa však mali na otvorenom mori vyrovnať aj s morskou chorobou, ktorú už nejeden organizmus nezvládol.
Ako prebieha príprava?
Je veľmi tvrdá. Trénujem od novembra minulého roka. Predtým, ako odcestujem do Severného Írska, naplávam približne tisíc kilometrov – väčšinou v bazéne. Okrem toho chodím dvakrát do týždňa do posilňovne. Nepodceňujem ani otužovanie, snažím sa čo najčastejšie plávať v chladnej vode. Kedže žijem v Sydney, kde je morská voda príliš teplá po celý rok, dávam si studené kúpele a pridávam do vody ľad.
Vyskúšate si pred ostrým štartom aj pokus na nečisto?
Súčasťou tréningu bude osemhodinový preplav vo vode, ktorá nebude mať viac ako 15 stupňov Celzia. Plánujem ho na máj. Na budúci mesiac taktiež absolvujem lekárske vyšetrenia, ktoré vyžaduje od každého plavca Irish Long Distance Swimming Association – komisia zodpovedná za tento preplav. Jej úlohou je sledovať môj pokus.
Letíte z Austrálie do Európy, prenajmete si loď. To sú pomerne nákladné záležitosti. Máte nejakého sponzora?
Priznávam, náklady na uskutočnenie preplavu sú veľké. Len zaplatenie kapitána a prenajatie lode ma vyjde v prepočte na 3-tisíc libier. Keď k tomu pripočítam letenky, ubytovanie pre seba i celú posádku, ide o drahý špás. Sponzora však nemám, zvyčajne na každý preplav tvrdo šetrím dva až tri roky. Nesťažujem sa však. Diaľkové plávanie ma baví, je to moja veľká záľuba.
Váš pokus má vraj charitatívny charakter. O čo ide?
Ako chlapec som trénoval na žilinskej plavárni. Až teraz si uvedomujem, aké výborné podmienky sme mali na Slovensku na športovanie. Plávanie je, okrem rodiny, najdôležitejšou súčasťou môjho života. Chcel by som preto vytvoriť dobré podmienky pre deti, ktoré by inak takéto možnosti nemali.
Čo vás k tejto myšlienke viedlo?
Koncom minulého roka som strávil víkend v púšti v strednej Austrálii – v komunite pôvodných obyvateľov. Napriek tomu, že tam panovali 40-stupňové horúčavy, ich deti strávili športovaním väčšinu dňa. Jediné, čo im chýba, je bazén. Rozhodol som sa preto, že zorganizujem zbierku, ktorá by poslúžila na plavecké kurzy pre tieto deti. Išlo by o pravidelný prevoz školákov do Alice Springs, vzdialeného asi 100 kilometrov od ich domova. Mali by tam prístup k bazénu.
Akou čiastkou by ste im chceli pomôcť?
Pokúsim sa vyzbierať 50-tisíc austrálskych dolárov.
Pamätáte si ešte na svoj premiérový diaľkový preplav?
Áno, pred ôsmimi rokmi som sa zúčastnil na pretekoch v Sydney. Preplával som vtedy 2,4 kilometra. Napriek tomu, že to bolo veľmi málo, bol som na seba nesmierne pyšný. Mal som motiváciu, a tak som sa zúčastnil ďalších pretekov – v Hongkongu, kde som zdolal 15-kilometrovú trať. V Zürichu som sa posunul na métu 27 kilometrov, v Perthe na 20. Naposledy som zdolal Lamanšký prieliv, kde som pokoril 35-kilometrovú hranicu.
Ktorý z týchto úspechov považujete za najcennejší?
Jednoznačne prekonanie Lamanšského prielivu v roku 2013. Preplával som ho za 11 hodín a 43 minút.
Peter Dolník
Narodil sa 24. júna 1968 v Žiline, kde začal s plávaním. Bol členom športového klubu Lokomotíva Žilina. Vysokú školu vyštudoval v Bratislave na Univerzite Komenského v odboroch filozofia a politická ekonómia. Osud ho zavial do Austrálie, kde pokračoval v štúdiu. Na najmenšom kontinente sa najčastejšie zdržiava dodnes, konkrétne v Sydney. Pracuje pre firmu zaoberajúcu sa medicínskym výskumom.