Doteraz zostal jediným Slovákom, ktorý si vychutnal pohľad z vrcholu Dhaulágirí. Tento výstup vyhlásili vo svete za výkon roka a dodnes ho pokladajú za jeden z najnáročnejších a najcennejších v histórii tejto majestátnej hory. Legendárny slovenský horolezec Zoltán Demján sa dnes dožíva šesťdesiatky.
So špičkovým horolezectvom ste sa lúčili pred takmer štvrťstoročím. Čo ste si z neho zobrali do ďalšieho života?
Najvyššie hory a chvíle, keď som zažíval najzložitejšie situácie, mi pomáhali spoznávať samého seba. Človek sa až v extrémnych situáciách prejaví, aký je a podľa toho reaguje. V bežnom živote sa dokážeme pretvarovať, prispôsobovať, hrať – zavše aj v dobrom – rôzne roly. V čase úspešného výstupu na Dhaulágirí všetko priam zázračne fungovalo a uvedomoval som si, aká dôležitá je schopnosť zladiť sa s prírodou, nebojím sa povedať, splynúť s ňou. Príroda, prostredie, v ktorom žijeme, je silnejšie ako človek. Ak sa k nemu správa arogantne, s pýchou, skôr či neskôr dostane po nose. V horách som sa presvedčil o význame pokory.
Ako vám to pomohlo, keď ste ako riaditeľ významného podniku viedli stovky ľudí?
V cementárskom, riaditeľskom svete som bol obklopený mnohými ľuďmi, ktorí pôsobili z pozície moci a sily, ich štýl riadenia si vyžadoval, aby sa ľudia trochu báli, aby poslúchali. Mne bol proti srsti, lebo potieral medziľudský rešpekt. Základné hodnoty slušnosti platia univerzálne. Komunikoval som zásadne inak, vždy s rešpektom k druhým, hoci som sa stal čiernou ovcou. Pomohlo mi to prežiť tieto roky veľmi príjemne.
Vstupujete medzi šesťdesiatnikov. Aká je vaša kondícia? Pracujete stále na nej?
Je úbohá… Aspoň v porovnaní s tým, aká bola kedysi. Žijem aktívne, ale kondícia, ktorú som mal ako vrcholový športovec, je neporovnateľná s dneškom. Keď však sledujem iných šesťdesiatnikov, hovorím si, že to stále nie je najhoršie.,, Teraz som dva dni po desať hodín prednášal a cítim sa dobre. Ešte si vyrazím aj na dlhé túry, pred dvoma rokmi som prešiel pešo celé Slovensko, mesiac som strávil sám v Himalájach, túlal som sa s ťažkým ruksakom v monzúne. Chcel by som mať však lepšiu kondičku a začnem na nej cieľavedomejšie pracovať.
Akým spôsobom?
Viac jazdiť na bicykli, vrátim sa do posilňovne, do ktorej som pred pár rokmi chodil trikrát do týždňa. Ak chcem ešte v tomto tempe vydržať aspoň desať rokov, strojček musí prejsť údržbou. Upravil som si aj stravovacie návyky, sledujem najnovšie poznatky zdravovedy. Čítam zaujímavú knihu Pšeničný mozog o negatívnom pôsobení zlého stravovania. Myslím si, že je dôležité sa múdro stravovať. Odsťahoval som sa z Bratislavy, žijem na polosamote, v drevenom dome, kde kúrim drevom, ktoré si musím narúbať a obrábať aj veľkú záhradu. Fyzická práca má tiež udržiava. Zaklopem si na drevo, ale zdravie je zatiaľ perfektné, lekára nepotrebujem, lieky neužívam.
Za svoj najlepší výkon považujete výstup na Dhaulágirí, nie na Mount Everest. Odborníci tvrdia, že ste ním predbehli dobu. V čom bol taký výnimočný?
V tom, akým spôsobom sme s dvoma kazašskými spolulezcami preliezli južný pilier. Bol to najčistejší alpský štýl, s minimom technického výstroja. Mali sme len jednoduché 50-metrové horolezecké lano, až sa mi to zdá z dnešného pohľadu nezodpovedné. K tomu sme liezli ešte s pomocným lanom a jedným statickým lanom na ťahanie batohu. Druhá vec – vyšli sme na vrchol naozaj ťažkou cestou. V tom období sa také náročné výstupy ľahkým alpským štýlom bežne nerobili. Nedávno vedúci expedície Jirko Novák organizoval stretnutie v Tepliciach a zopakoval, že dodnes sa to vníma ako jeden z najťažších výstupov v Himalájach. Ja to už nedokážem posúdiť, už to natoľko nesledujem.
Na Dhaulágirí ste mali aj neúspešný pokus. Ani Peter Hámor, v súčasnosti najúspešnejší slovenský horolezec, naň ešte nevystúpil. A zostali mu len dve osemtisícovky, ktoré nezvládol. Podarí sa mu to?
Ak bude chcieť na ňu vystúpiť, tak vystúpi. Takzvaná normálka, ktorá vedie na vrchol Dhaulágirí, vôbec nie je náročná. Nemyslím to teraz hanlivo, ale to je skôr vysokohorská turistika. Stačí kondička, znalosť prostredia a šťastie na počasie. Iná vec, keby sa pustil hore západnou stenou. To je, samozrejme, iná káva…
Čo Everest? Aký je váš vzťah k nemu po posledných tragických udalostiach, keď na ňom zahynulo viacero šerpov?
Len ma utvrdili, že Everest je magnetom pre komerciu a je to dôsledok arogancie, ktorá vládne. Ešte v čase, keď som bol členom vedenia Medzinárodnej horolezeckej únie, inicioval som vyhlásenie, že považujeme za neetické vodiť klientov na Everest, ale nepodarilo sa mi to presadiť. Myslím si, že je to nielen neetické, ale aj nebezpečné.
V čom najviac?
Človek zaplatí za výstup päťdesiat až šesťdesiattisíc dolárov a potom očakáva, aj keď mu to nik na papieri negarantuje, že vystúpi na vrchol, že sa o neho všestranne postarajú. Niektoré veci sú nemožné, či prežije alebo nie, je aj vec náhody. Ak sa pod Everestom pohybuje taká veľká masa, stále hrozí riziko, je otázka času, kedy nastane nejaká tragédia. Ako vlani. Odniesli si to šerpovia, to je na tom najsmutnejšie. Dostávajú z tohto hnusného biznisu len omrvinku. A odvedú najtvrdšiu robotu. Je to choré.
Vyjadrili ste sa, že práve pri zostupe z Everestu ste si siahli na absolútne dno. Kedy vám bolo v horách najťažšie?
Keď som schádzal z Everestu. Posledný kilometer možno dva, keď som už bol vlastne na rovine a blížil som sa k druhému táboru. To bolo najhroznejšie. Človek má pocit, že už je v bezpečí, ale fyzické sily úplne odchádzali. A odrazu máte pred sebou trhlinu a ste rád, že ste do nej nepadli… A potom som mal pocit, že už-už som v tábore, videl som pred sebou stan, ale keď som sa k nemu doplazil, ukázalo sa, že je to len ďalší balvan… Bol som na pokraji nielen fyzických, ale už aj psychických síl.
Horolezeckú kariéru ste uzavreli nečakane skoro, v roku 1991, mohli ste ešte veľa dosiahnuť. Nechýbalo vám?
Nemal som nijaký absťák. Asi preto, že som nekončil v pohode, niekde pri pive a tam si povedal, že už stačí. Bolo to po tridsaťmetrovom páde v Severnej Amerike v okolí Mt. McKinley, liezli sme s Pepíkom Nežerkom na skaly v národných parkoch. Urobil som drobnú chybičku, pošmykol sa. Zázrakom som vyviazol bez vážnych zranení. Ako som sa usiloval brzdiť a zachytiť voľný pád, mal som spálené prsty, pľuzgiere. Chladil som si ich v potoku v studenej vode, ležal na chrbte a zrazu si uvedomil, že život je úžasný a takto hlúpo zahynúť by bolo nezodpovedné. Pri extrémnom lezení musíte mať aj šťastie. To už bolo tretí raz, keď som takto prežil a anjeli strážni mali najvyššiu pohotovosť. Vravel som si, že musím dokázať v najlepšom skončiť. Poďakoval som za horolezecké roky, ktoré ma veľmi obohatili. Rozhodol som sa za päť minút.
Takto rýchlo ste dokázali seknúť aj neskôr s lukratívnou manažérskou prácou…
V rámci koncernu mi ponúkali dobré, vyššie pozície, ale s ľahkosťou som povedal nie, uvedomil som si, že keby som zostal v tomto biznise, tak ma zošrotuje. Hoci nie fyzicky, to nezabíja, ale ubíja – psychicky. Vo vrcholovom manažmente som pôsobil dovedna osemnásť rokov, ale nikdy som sa necítil jeden z nich, ako súčasť manažérskeho sveta, bol som tam len na návšteve. Niečo podobné som zažil, keď som sprevádzal turistov, manažérov do Himalájí, pomáhal im utriasť si životné hodnoty, ich hierarchiu. Keď som to začal vnímať ako prácu, ktorá ma nenapĺňa radosťou, po desiatich rokoch som s tým sekol zo dňa na deň.
Už sa nevraciate do Himalájí?
Z času na čas ma oslovia, aby som sprevádzal skupiny, ale to už nechcem robiť, to by bolo nasilu. Keď som vodil ľudí do Himalájí, bol som tam kvôli ním, nie na výlete. Zväzovala ma zodpovednosť, nikdy som sa necítil úplne uvoľnený. Pocit užívania si Himalájí som si najviac vychutnal pred dvoma rokmi, keď som tam bol sám. Dal som si teraz krátku pauzu, ale na budúci rok sa tam možno vrátim.
Práve sa chystáte do zahraničia, takže vaša cesta nesúvisí tentoraz s horolezectvom?
Nie, so sestrou berieme našu 85-ročnú mamu na krátky pobyt do Andalúzie. V južnom Španielsku chceme robiť výlety do okolia. Je stále v úžasnej kondícii a od jej osemdesiatky jej so sestrou vždy darujeme takýto týždeň. Budeme si užívať spoločný čas.
Zoltán Demján
Narodil sa 20. apríla 1955 v Bratislave, vyštudoval geológiu. Vypracoval sa na špičkového horolezca, udelili mu titul zaslúžilý majster športu. Vystúpil na tri osemtisícovky – Mount Everest (1984), Lhoce Šar (1984), Dhaulágirí (1988), všetky prvovýstupom. Zvládol náročné cesty vo Vysokých Tatrách a mnohé prvovýstupy v Alpách, Andách, Pamíre, Aljaške. Vystúpil na najvyššie vrcholy kontinentov – Mt. McKinley, Kilimandžáro, Elbrus a Aconcagua. Pracoval ako popredný manažér, sedem rokov ako generálny riaditeľ cementárne v Rohožníku. Bol zodpovedný za všetky aktivity koncernu Holcim na Slovensku, Rakúsku a Poľsku. Absolvoval manažérske kurzy v Japonsku i Švajčiarsku. V súčasnosti pôsobí ako kouč vrcholových manažérov a vedie semináre efektivity a vedenia ľudí pre vzdelávaciu spoločnosť FranklinCovey, ktorá pôsobí v 165 krajinách.